ÚVOD

Čo si budeme nahovárať, nájsť správny spôsob výchovy, ktorý funguje, nie je až také ľahké. Aj keď sa snažíme, výsledok nie je istý. Akého štýlu výchovy by sme sa mali vyvarovať? A naopak akým štýlom výchovy by sme mali my vychovávať a byť vychovávaný? Odpovede sa vám pokúsim priniesť v mojej práci. Je ťažké kritizovať výchovu niekoho iného. Optimálna cesta je pre každého iná a niekedy nevieme, či k výchove pristupujeme správne, alebo nie.

Vychovávať nikdy nebolo ľahké a dnes, zdá sa, že sa to stáva stále ťažším. Dobre to vedia rodičia, učitelia, kňazi a všetci, čo majú priame výchovné zodpovednosti. Hovorí sa preto o veľkej „naliehavosti výchovy“, ktorú potvrdzujú neúspechy, s ktorými sa stretávajú naše snahy o formovanie solídnych, pevných osôb, schopných spolupracovať s inými a dať zmysel svojmu životu. A tak sme spontánne vedení k obviňovaniu nových generácií, akoby deti, ktoré sa dnes rodia, boli odlišné od tých, čo sa rodili v minulosti. Okrem toho sa hovorí o „zlome, trhline medzi generáciami“, ktorá tu istotne je a nás ťaží, ale ona je dôsledkom, a nie príčinou chýbajúceho odovzdávania istôt a hodnôt.

Máme teda zvaliť vinu na dnešných dospelých, že vraj nie sú už schopní vychovávať? Istotne či už medzi rodičmi, ako aj medzi učiteľmi a vo všeobecnosti medzi vychovávateľmi existuje silné pokušenie vzdávať sa, a ešte prv nebezpečenstvo ani nepochopiť, aká je ich úloha, alebo lepšie povedané, poslanie, ktoré im bolo zverené. V skutočnosti, za tento problém nenesú osobnú zodpovednosť iba dospelí, alebo mladí – aj keď určitú zodpovednosť nesú. A tak sa stáva ťažkým odovzdať z generácie na generáciu čosi platné a isté, pravidlá správania, vierohodné ciele, okolo ktorých sa dá postaviť vlastný život. Už aj v malom dieťati sa nachádza veľká túžba poznať a chápať, ktorá sa prejavuje v jeho neustálych otázkach a žiadostiach o vysvetlenie. Bola by teda veľmi úbohá tá výchova, ktorá by sa obmedzila na dávanie poznatkov a informácií, ale nechala by stranou veľkú otázku ohľadom pravdy, predovšetkým tej pravdy, ktorá môže viesť náš život.

Všetky katastrofy v 20. storočí, skutočnosť ohrozenia dnešného ľudstva, ničia domýšľavosť, pomýlené presvedčenie človeka o jeho veľkých a neobmedzených možnostiach. Problematickým sa stáva seba porozumenie človeka ako na sebe samom postavenom ľudskom „Ja”. Stojí za ním myšlienka rozvíjaná novovekou duchovnou tradíciou, že človek je subjekt nesúci základ svojho bytia v sebe, ktorý má možnosť individuálne „byť sebou samým” a sám je aj schopný postarať sa o svoje vlastné „seba uskutočnenie“. To pre subjekt znamená rozvinúť schopnosti, sily, nadania a podobne v ňom ukryté z „možnosti“ k aktuálnej „skutočnosti“. Subjekt musí pre to aktívne niečo urobiť, podniknúť, k čomu potrebuje práve svet. Ten je pre ľudské uskutočnenie prostriedkom i materiálom ľudskými „nástrojmi” (sila rozumu a sila vôle) osvojovaný a pretváraný.

Na pozadí sproblematizovaného obrazu človeka sa dnes ukazuje problematickou aj výchova a jej porozumenie ako „rozvoja” človeka, „utvárania”, „formovania” subjektívneho základu ľudského života a dosahovania istého habitu človeka, sledovania určitého „stavu” subjektu. V súčasnosti sme svedkami krízy modernej podoby výchovy dejúcej sa zodpovedajúco sproblematizovanému seba porozumeniu človeka. Dnes sa javí ako čosi v živote náhodné. Čosi, čo je do kontextu života včlenené a včleňované dodatočne, možno bez čoho by sa človek aj zaobišiel. Je to redukovaná podoba výchovy na tzv. výchovno-vzdelávací proces prebiehajúci v škole. V krátkosti si ju popíšeme:
Výchovno-vzdelávací proces v škole je primárne orientovaný na deti a mládež. V jednom momente - momente „vychovávania” sleduje schopnosť socializácie jednotlivca, to znamená jeho úspešné začlenenie do širšej spoločnosti..... V druhom momente - momente „vzdelávania” sleduje vzdelanie jedinca. Možno konštatovať, že škola od doby technovednej teórie už realizovanej v spoločensko-výrobnej praxi slúži ako inštitúcia, ktorej zmysel tkvie v príprave na zamestnaneckú a občiansku prácu, resp. pre účasť občana na výrobe a správe. Socializácia v nej prebieha ako „vpravovanie” do istých myšlienkových schém, obsahov, vzorcov správania. Je priestorom, v ktorom sa odohráva „vzdelávací proces” týkajúci sa primárne ľudského intelektu. Prebieha ako formálne odovzdávanie zvláštnych druhov poznatkov z vied, faktov, náuk, informácií..., Ako také „vzdelanie” predstavuje výbavu určitou sústavou hlavne nadobudnutých rozumových vedomostí, ale tiež širších schopností, zručností, návykov. Jeho rozpätie a obsah vyplýva z potrieb praxe, ide v ňom vlastne o vzdelanie ako kvalifikáciu pre úspešné dosahovanie pragmatických cieľov človeka.

Dnes sa ponúka otázka ako výchova je či môže byť pre dnešného človeka v postmodernej chvíli pozitívnym prispením. Venovať sa jej však vyžaduje nielen uvedomenie v akej dobe a pre akú dobu a situáciu sa výchova deje a má diať. Prináleží k tomu aj zamyslenie čo v nej vlastne človek naozaj životne potrebuje, čo potrebuje vo veciach každodenného života, či práve v tom výchova nemôže byť pozitívnym prispením.

„Svet je nielen obzorom, ktorý nás prekračuje, je aj jednotou zložitých vzťahov, v ktorých sa je treba vyznať. Nemožno len otvoriť oči a vidieť svet, nestačí sa na svet len pozerať. Svet je priehľadný len vtedy, ak ho dokážeme osvetliť, presvetliť, pochopiť. Potrebujeme predovšetkým seba nájdenie v životných situáciách, vzťahoch spočívajúce v porozumení svojho miesta, jeho zmyslu a v tvorivom bytí v jeho štruktúrach. Potrebujeme rozumieť sebe, druhým, svetu, našim možnostiam v ňom... Ľudské je pritom vedieť rozhodovať vo veciach každodenného života, rozhodovať sa v hierarchii toho, čo je dôležité, pozoruhodné, čo je hodnotné a v neposlednom rade je ľudskou práve starostlivosť o to, čo je hodnotné, čo je možno ohrozené a preto cenné.

Jednoducho môžeme povedať, že potrebujeme ako ľudia „otvorený ľudský obzor”. Podľa nás „otvorenie ľudského obzoru“ potrebujeme zvlášť v dnešnom čase, keď sme pozabudli na zmysel pre integritu bytia, pre súvislosti, zmysel pre ľudskú bytostnú zodpovednosť za stav sveta, ktorého sme súčasťou, pre starostlivosť o svet, o druhých, no aj o seba.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Problémy výchovy