Jednou stránkou svojej rozsiahlej literárnej cinnosti patrí k apologétom aj Tertullianus. Pochádzal z pohanskej rodiny, neskôr však prijal krestanstvo. Jeho názory mali vplyv na západné bohoslovie III. storocia. Vo filozofii bol pod vplyvom stoicizmu, svoje názory však považoval za súcast krestanstva a ostro vystupoval proti celej antickej filozofii. Tertullianus stavia mravnost proti zmyselnosti, božské zjavenie proti ludskému rozumu, náboženstvo proti filozofii a krestanstvo proti pohanstvu. Jeho hlavná téza bola: „Krestanstvo zavrhuje ludskú múdrost a vzdelanie.“ Hlása princíp „credo, quia absurdum“ – verím, pretože je to nezmyselné – v ktorom je vyjadrený antagonizmus krestanstva a vedeckého poznania. V ucení o poznaní sa opieral o stoický materializmus a senzualizmus. Zmysly nás neklamú. Všetko, co skutocne existuje je telesné, teda aj boh a nesmrtelná duša. Kritici gnosticizmu predstavujú prvý, cirkvou však odmietnutý pokus o filozofický výklad krestanstva.
Najvýznamnejšími boli Irenaeus a jeho žiak Hyppolitos. Vo vývoji krestanskej ideológie zohrala obrovskú úlohu známa krestanská škola v Alexandrii. Alexandria bola strediskom helenistickej kultúry, žili tu významní ucenci – matematici, fyzici, astronómovia... V Alexandrii bola velká a silná krestanská obec, ktorá v roku 170 založila školu „katechumenov“, v ktorej sa mali ucit vierouke tí, ktorí sa stali krestanmi.
Dôležitým predstavitelom bol Clemens Alexandrijský a Origenes. Podla Clementa nie je vedomie bez viery a viera bez vedomia. K ich úplnej harmónií treba preštudovat celý súhrn ludského vedomia. Podla Clementa nie je krestanské ucenie nezlúcitelné s pohanskou filozofiou, sú to akoby dve vetvy toho istého kmena. V Clementovom ucení stojí boh nad logom a nad myšlienkou.
Clementovým nástupcom bol Origenes, ktorý založil vlastnú školu dosahujúcu popularitu a autoritu v krestanskom svete. Origenes obohatil krestanskú filozofiu využitím materiálov antickej filozofie. Cirkev neskôr zavrhla väcšinu jeho ucenia. Ako napr. ucenie o nekonecnom množstve svetov, ktoré existovali pred našim, a aj ucenie o vecnosti vesmíru, ucenie o tom, že „syn“ stojí nižšie ako „otec“, stáva sa bohom prostredníctvom otca. Tento subordinacionizmus – teória podriadenosti sa stal dôvodom k vyhnanstvu z Alexandrie. V krestanstve videl Origenes rovnako ako Clemens dovršenie antickej filozofie – pohanská múdrost bola prípravou ku krestanstvu. K týmto gréckym systematikom treba priradit aj „východného otca“ Gregora Nysského. Na jeho diele je však zrejmé, že vzniká až po Nikejskom sneme r. 325, kde boli prijaté základné dogmy cirkevného ucenia.
Z latinských systematikov vynikal Aurelius Augustinus, najvýznamnejší predstavitel tzv. mladšej patristiky. Ku krestanstvu dospel zložitým vývojom: prešiel vplyvom rozlicných antických škôl. Trvalou základnou jeho filozofovania však zostáva novoplatonizmus. V svojich spisoch ako napr. Contra Academicos, De beata vita, De ordine, Soliloquia, De libero arbitrio, Confessiones, De civitate Dei, Retractationes sa usiloval vytvorit systém duchovného monizmu, v ktorom je boh najvyšším princípom a zdrojom sveta, ktorý stvoril z nicoho, najvyššou skutocnostou, pravdou, dobrom, krásou... Preto aj celkové poznanie je len poznanie boha pomocou sebapoznania, t.j. poznávanie vlastnej duše, z coho vyplýva aj jeho teória „ver, aby si rozumel“ teda bez viery niet poznania. Z absolútneho chápania boha vyplynula Augustínovi nutnost vyrovnat sa s problémom zla aj s problémom predurcenia a slobody cloveka. Jeho ucenie o milosti božej a predestinácií / predurceniu sa však nevyhlo rozporom, ak chcelo vyhoviet základným teologickým princípom.
Augustín ju neskôr premieta do svojej koncepcie dejín (prvá ucelená krestanská filozofia dejín), založená na myšlienke zápasu medzi pozemským svetským štátom – civitas terrena, diablovým štátom- civitas diaboli, a ríšou božou – civitas dei. Jeho dielo je prvým uceleným krestanským systémom, ktorý sa mohol stat východiskom stredovekej filozofie a teológie. Augustín patrí dodnes spolu s Tomášom Akvinským k najoslavovanejším myslitelom krestanstva. Mal velký vplyv casto aj na opozicné prúdy krestanstva. Z neskorších období predstavuje dôležitú súcast patristickej literatúry spis neprávom pripisovaný aténskemu biskupovi Dionýzovi Aeropagitovi – O božských menách, O mystickej teológií a i. Sú písané pod silným vplyvom novoplatonizmu a ovplyvnili další rozvoj krestanskej mystiky.
Z východných autorov významne ovplyvnil teológiu gréckej cirkvi Ján z Damasku, vo svojom Prameni poznania casto nadväzuje na Aristotelovu filozofiu. Na západe sa nový ruch v krestanskom teologicko-filozofickom myslení objavuje opät až v IX.st. , to však už patristika prechádza ku scholastike.
Historické predpoklady stredovekej filozofie
Pod pojmom stredoveku rozumieme rozsiahle obdobie západoeurópskych dejín od konca V. až do konca VIII.st.
Vznik a vývoj feudálnej spolocnosti znamenal progresívny krok svetových dejín, pretože otrokársky systém vycerpal svoje vývojové možnosti v Rímskom impériu. Samotný prechod k feudalizmu znamenal hlboký úpadok kultúry, techniky, hospodárstva. Dvojakost feudálneho vykoristovania sa prejavuje predovšetkým v tom, že dve funkcie vlastníkov pôdy nie sú výrazne rozclenené – každý vlastník pôdy je do istej miery aj jej panovníkom. Na tomto základe vyrastá vo vnútri vládnucej triedy hierarchický rebrícek. Urcitá jednota západoeurópskeho feudalizmu bola zosobnená tým, že sa feudalizmus podriadil pápežstvu jedinej katolíckej cirkvi, ktorá bola odporcom východoeurópskeho pravoslávia aj arabského islamu.
