Po páde Západorímskej ríše sa predstavitelom neznicitelnej autority Ríma stal pápež. Tak sa cirkev stala nositelkou stredovekej feudálnej ideológie. Stredoveký svetový názor bol hlavne teologický. Vedomie ludí zahalovala cirkev hustou hmlou náboženskej dogmatiky, preniknút do nej bolo tým tažšie, že cítanie cirkevných kníh bolo prístupné len nevelkej vrstve gramotných duchovných a mníchov.Stredoveká scholastika sa zásadne líši od antickej filozofie nielen tým, že využívala jej pamiatky len v obmedzenom pocte, ale je jej úplne cudzí duch a zmysel antickej kultúry. Hlavnou požiadavkou stredovekej mravnosti bol asketizmus. Pôst, zdržanlivost a almužna boli základné cnosti, pre veriacich prísne nariadené.

V X. storocí nastáva prelom vo vývoji feudálnej spolocnosti, rozširuje sa rast penažných vztahov a vznik miest.V druhej polovici XIII. storocia – po skoncení križiackych výprav je Európa posiata množstvom nových miest. Rolníctvo žilo v miernejších podmienkach a bolo vtahované do tržných vztahov.Vedla masových povstaní v XI., XII. storocí bolo najvýznamnejšou formou sociálneho protestu kacírstvo. Boj proti kacírstvu bol vedený najrozlicnejšími prostriedkami – od vojenských trestných výprav až po rôzne metóda cirkevného teroru: vyobcovanie z cirkvi, upalovanie kacírov a mucenie.Školy existovali iba v kláštoroch a cirkevných kapitulách a univerzity ktoré vznikli boli taktiež priamo riadené cirkvou. V XIII. storocí nastáva rast vedomostí, rozširujú sa spolocenské horizonty, co viedlo k velkým zemepisným objavom. Další prúd ktorý podrýval monopol cirkvi bol rozvoj svetskej literatúry a umenia.

Scholastika

Stredoveký systém vyucovania sústredený v rukách cirkvi bol vybudovaný takto: v prvom stupni vyucovania sa prednášala gramatika, dialektika a rétorika, v druhom sa vyucovali základy geometrie, aritmetiky a akustiky. Niektoré z týchto škôl vynikali nad ostatnými a stali sa tak centrom vzdelanosti. Postupne sa tvorili základy pedagogickej a verejnej sústavy, ktorá bola neskôr nazývaná scholastika, t.j. školská vzdelanost, ktorá sa od XII.st. šírila aj na univerzitách. V stredoveku mohlo filozofické myslenie existovat len ako myslenie teologické, filozofia bola teda slúžkou teológie- ancilla theologiae.

Avšak boj idealizmu proti materializmu nemohol byt potlacený ani mocnou cirkevnou dogmatikou. Filozofickými prostriedkami mali byt vysvetlené, alebo aspon obhájené cirkevné dogmy a vybudovaný ucelený, teologicko-filozofický svet náboženstva. Pramenom scholastického filozofovania bolo Písmo sväté a názory uznávaných cirkevných autorít.

Z antických filozofov sa predstavitelia scholastiky dovolávali Platóna, novoplatonikov a predovšetkým Aristotela. Ku svojim záverom, zabiehajúcim casto až do krajných teologických substilností, dospievali pomocou špekulatívnej dedukcie a operácií s pojmami.

Jednotlivé problémy, otázky – questiones, boli rozdelované na clánky – articuli, potom hladali argumenty pre – rationes a proti – obiectionnes; záver – solutio bol ešte obhajovaný proti dalším možným námietkam – refutatio. K oceneniu významu vlastnej skúsenosti, pozorovania dospievajú najskôr len niektorí predstavitelia tzv. neskorej scholastiky. Scholastika býva tradicne rozdelená ne tri obdobia:

1. Raná scholastika
2. Vrcholná scholastika
3. Neskorá scholastika

Raná scholastika

Joannes Eriugena patrí k najväcším myslitelom ranej scholastiky. Vo svojich spisoch – De divisione naturae - vypracoval filozoficky cenný systém so silnými znakmi panteizmu. Boh, teda príroda existuje v štyroch formách – ako príroda nestvorená ale tvoriaca(boh sám je cinná prícina); ako príroda stvorená, ale netvoriaca( svet našich zmyslov, svet telies);ako príroda stvorená a tvoriaca(pravzory všetkého existujúceho); a ako príroda nestvorená e netvoriaca( konecná prícina, ciel, ku ktorému všetko smeruje). Eriugenovo racionalistické ucenie stotožnujúce boha s jeho výtvormi bolo na zaciatku XIII. st odsúdené ako heretické.

Dalšími predstavitelmi sú Berengár z Toursu, Petrus Damiani, Roscellinus, Anzelm z Canterbury, Pierre Abelard – dôležité je jeho riešenie vztahu rozumu a viery: je nutné pochopit, aby sme mohli uverit. Vypracoval dialektickú metódu, ktorá sa stala vzorom napr. pre Tomáša Akvinského; ukazuje tu, aké rozporné sú biblické texty a mienky cirkevných otcov na najrozlicnejšie filozofické a teologické otázky a snažia sa ich zladit. Zvlášt silné platónske vplyvy sa v tomto období objavujú u predstavitelov prírodnej filozofickej školy v Chartres – Bernarda z Chartres a Viliama z Conches. K popredným autorom zbierok patria Petrus Lombardus a Ján zo Salisbury.

Vrcholná scholastika

Úsilie o systematizáciu krestanského cirkevného ucenia vrcholí v XIII. st. – v dobe najväcšej moci rímskej cirkvi a zároven v dobe prehlbujúcich sa rozporov feudálnej spolocnosti, prejavujúcich sa narastajúcim kacírskym hnutím. Najdôležitejšie scholastické systémy XIII. st sa zrodili v lone dominikánskeho a františkánskeho rádu.