Ucenie Tomáša Akvinského o štáte sa s Aristotelovým znacne rozchádza. Štát nepovažuje Tomáš za prirodzenú, nutnú formu ludského života. Je presvedcený monarchista, ktorý pokladá panovníka nielen za vládcu, ale aj za tvorcu štátu. Moc panovníka sa odvodzuje od božej vôle. Stavia sa proti sociálnej rovnosti a stavovské rozdiely považuje za vecné. Poddaní musia poslúchat svojich pánov. Svetskej moci sú však podriadené len telá ludí, nie ich duša. Zvrchovaná moc patrí cirkvi. Svetská moc musí na požiadanie cirkvi trestat kacírov. Tomáš sa dockal pomerne skoro uznania svojej filozofie, v r. 1323 bol kanonizovaný, neskôr prehlásený za piateho ucitela cirkvi.

Aristotelov vplyv sa neprejavoval len v katolíckom smere. Existovala opozicná škola aristotelikov, ktorá z jeho ucenia vyvodzovala radikálne názory smerujúce k racionalizmu. Najvýznamnejším predstavitelom bol Siger Brabantský. Táto škola sa hlásila k uceniu arabského aristotelika Averroa. Hlavné tézy averroistov sú:

1. Boh nepozná nic, okrem seba samého; ludské ciny sa neriadia božskou prozretelnostou
2. Svet je vecný; nikdy nebol stvorený prvý clovek
3. Duša, ktorá je formou cloveka hynie zároven s ním, boh nemôže dat smrtelnej veci nesmrtelnost
4. Ludská vôla pôsobí na základe nutnosti

Zväzok duše a tela pojímali averroisti dualisticky: duša je spojená so svojim telom ako so svojím nástrojom, bez neho nemôže vykonávat svoje funkcie, hynie zároven s telom, je zbavená nesmrtelnosti. Behom XIII-XIV.st. nastal najmä v Anglicku velký hospodársky pokrok. Prebieha proces zrušenia nevolníctva a mestá rýchlo rastú. Prehlbuje sa najmä vplyv arabsko- židovskej vedy a filozofie.

Najväcším z predchodcov novovekej experimentálnej vedy bol Roger Bacon. Poukazoval na feudálny útlak , úpadok duchovenstva, útocil na pápežsky trón. Bacon hlása podriadenost filozofie úlohám viery. Sila Baconovho ucenia spocíva v kritike scholastickej metódy, v zdôraznení významu pokusu a v samostatných vedeckých skúmaniach. Podla Bacona existujú 4 prekážky pre pravdu: poníženost pred neodôvodnenou autoritou, dlhodobý návyk, neodôvodnenost mienenia davu, a aj to, že sa ucenci snažia maskovat svoju nevedomost zdanlivou múdrostou.

Neskorá scholastika

Predstavuje predovšetkým dielo Dunsa Scota, Wiliama Occama a ich žiakov. Duna Scotus uznáva harmóniu viery a vedenia, zároven však medzi ne kladie ostrú hranicu. Náboženské dogmy sú rozumom nedokázatelné. V náuke o bytí vychádza z Aristotela, praprvá látka je uznávaná formou rodovou, druhovou a zvláštnym individualizujúcim princípom. Zaujímal sa aj o problémy logiky: nepravdivý výrok implikuje akýkolvek výrok.

William Occam pokracuje v kritike tomistickej filozofie. Dovršuje úplnú roztržku medzi božským a prirodzeným, medzi vierou a rozumom, teológiou a filozofiou, rozumovo dokázat existenciu boha nie je možné, možno tomu len uverit. Jednotlivé predmety vznikajú a zanikajú, vecná je len ich hmota spolu s formou, nutný princíp celého bytia. Cirkev podla Occama nemá zasahovat do štátnych záležitostí.

Scholastické filozofie sú po stárocia predmetom sústavného štúdia predovšetkým katolíckych filozofov a teológov. Za vrchol nielen scholastiky, ale aj celej stredovekej filozofie považujú historici dielo Tomáša Akvinského, ktorému sa podarilo najadekvátnejšie vyjadrit pozície a záujmy feudálnej cirkvi a spolocnosti. Historici filozofie ocenujú filozofický význam stredovekého sporu o univerzum a zdôraznujú filozofickú hodnotu myslenia napr. Jána Eirugena, Petra Abelarda, Rogera Bacona a Dunsa Scota a i.