Immanuel Kant (1724 – 1804)

Je zakladateľom nemeckej klasickej filozofie. Bol tvorcom tzv. kritického, tiež transcendentálneho idealizmu. Život i činnosť Kanta sú spojené s univerzitou v Konigsbergu, vo vtedajšom Prusku. Prednášal filozofiu, etiku, estetiku, matematiku, fyziku, dejiny všeobecnej prírodovedy, atď. V Kantovej teoretickej činnosti rozlišujeme dve základné obdobia: obdobie predkritické(do roku 1770) a obdobie kritické.

Spočiatku Kant venoval výraznú pozornosť otázkam prírodovedy. Najvýznamnejším spisom prvého obdobia sú Všeobecné dejiny prírody a teória nebies (1755). Kant v ňom vypracoval hypotézu (do dejín vedy vošla pod názvom Kant - Laplaceova hypotéza vzniku slnečnej sústavy z prvotnej hmoty). Východiskovým stavom vývinu vesmíru je chaos: v nekonečnom vesmírnom priestore sú rozptýlené čiastočky hmoty, predpokladá, že ich pohyb určujú dve mechanické sily – príťažlivosť a odpudivosť. Súhrnným pôsobením týchto dvoch síl vysvetľuje všetko, čo sa v priebehu vývoja vesmíru odohralo. Vytvorením slnečných sústav sa však celý proces nekončí. Tie isté mechanické sily, ktoré vesmír priviedli od chaosu k poriadku, spôsobia aj jeho návrat k chaosu.
Kantove predkritické dielo je cenné množstvom duchaplných prírodovedeckých hypotéz a dohadov, ktoré nemohli byť vo svojej dobe plne overené. Dôležitejšie je však to, že Kantove myšlienky o vývine v prírode znamenali koniec vlády metafyziky v oblasti prírodovedy a prenikali tiež do filozofických skúmaní. Filozofický význam Kantových prírodovedných názorov spočíval v tom, že vytvárali predpoklady pre prekonanie tzv. dogmatickej metafyziky.
Kant vo filozofii zaujal stanovisko novovekej noeticko - kritickej filozofie, ktorá považovala vedomie za jedinú realitu, o ktorej máme isté poznanie, lebo len vedomie a obsahy tohto vedomia sú nám bezprostredne dané. Preto pri poznávaní podľa tejto filozofie nejde o vzťah k vonkajším predmetom, ale o uvedomenie si vlastných obsahov poznávajúceho vedomia.

Hume vychádzajúc z tohto postoja problematizuje racionalistickú myšlienku o vrodenej schopnosti rozumu prenikať k absolútne platným pravdám skutočnosti. „Humovské prebudenie“ Kanta z tzv. dogmatického spánku (nekritického dôverovania zmyslovým orgánom) dáva jeho filozofickému skúmaniu nový smer. Kant vytvára sústavu kritického idealizmu, ktorého hlavnou úlohou má byť kritická analýza poznávacích schopností, poznávacích mohutností človeka.
Kantov kopernikánsky obrat spočíva v novom prístupe, hľadisku pri vysvetľovaní poznania. Prestáva byť vysvetľované ako výsledok pôsobenia predmetu na človeka, ale naopak – jednotlivé predmety našej skúsenosti sú vysvetľované z apriórnej povahy poznávania.
Svojím „kopernikovským obratom“ sa Kant stavia na stanovisko poznávacieho subjektu, z ktorého bude rozvíjať nové chápanie metafyziky. Úlohou metafyziky je teraz skúmanie povahy teoretického poznania, jeho vzťahu k zmyslovo vnímaným predmetom, ku skúsenosti vôbec. Problém, ktorý si Kant vytýčil v práci Kritika čistého rozumu – ako je možná veda – sa transformuje na otázku, ako je možný prechod od predstáv k veciam a čo oprávňuje človeka, ktorý má len predstavy o veciach, aby o ich vyslovoval súdy. Celé naše poznanie sa začína skúsenosťou, ale predsa to ešte neznamená, že celé pramení zo skúsenosti. Zmyslové nazeranie je iba jedným z dvoch základných zdrojov nášho poznania. Druhým rovnocenným prameňom nášho poznania sú pojmy.

Poznanie i skúsenosť sa vyjadrujú v súdoch, ktoré Kant delí na súdy apriori (nezávislé na skúsenosti) a súdy aposteriori (závislé na skúsenosti). Vzhľadom na vzťah medzi subjektom a predikátom súdu Kant delí súdy na analytické (také, ktorých predikát neposkytuje nový poznatok v porovnaní s poznatkom, ktorý obsahuje subjekt – napr. „všetky telesá sú rozpriestranené“) a syntetické (také, ktorých predikát sa nevyvodzuje zo subjektu, ale spája sa so subjektom – napr. „niektoré telesá sú ťažké“).
Len syntetickým súdom Kant pripisuje schopnosť rozširovať naše poznanie. Ako – a či vôbec – sú možné apriórne syntetické súdy? Pri riešení uvedenej otázky vidí Kant jedinú možnosť použiť čistý rozum pri zakladaní a budovaní metafyziky ako vedy. Uvedenými problémami sa zaoberá vo svojej hlavnej práci, v častiach: transcendentálna estetika, transcendentálna analytika a transcendentálna dialektika. Ich riešenie spája so skúmaním trojice poznávacích schopností:
a)zmyslovosti
b)umu
c)rozumu