Subjekty zodpovednosti sú dva: kolektívny a individuálny. Aj ľudstvo ako celok, ale aj každý jednotlivec osobitne si musí prehodnotiť svoje priority. Momentálny trend v spoločnosti nie je a ani nemôže byť pre nikoho morálne záväzný. My samy musíme rozhodnúť, čím chceme byť a čo považujeme za dôležité. Morálna ekológia je tým druhom ekológie, ktorá sa snaží zrevidovať ľudské hodnoty neustále stúpajúcej spotreby. Snaží sa ľuďom ukázať, že predstava prírody ako zásobárne surovín je zhubná pre prírodu aj človeka. Naše predstavy o svete sa odzrkadľujú v našom konaní. Zmena spôsobu myslenia zmení aj činy. Preto je pre Koháka dôležitý problém metafory. Metafora hovorí o tom, ako veci vidíme a následne ako sa k nim správame. Ak je príroda zásobárňou alebo strojom náš postoj k nej sa bude celkom líšiť od toho, keď sa na prírodu budeme pozerať ako na našu matku Zem. Konanie je závislé na myslení. Technická ekológia v tomto zmysle nerieši skutočný problém. Problémom tohto riešenia je, že aj keď sú nové technológie ekonomickejšie, spotreba naďalej stúpa. „Titanik pluje ekonomičtěji a ekologčtěji, avšak stejným směrem, jen nezvratněji proti ledovci.“ ([1], str. 217) Existujú tri podstatné argumenty, prečo by sme sa mali vzdať vlastnej chamtivosti. 1. ekologický – prežitie prírodného sveta 2. etický – je nemorálne zvyšovať konzum tam, kde milióny detí umierajú hladom 3. psychologický – maximalizácia spotreby deformuje človeka a neprináša trvalú spokojnosť. Človek by si mal na ceste k svojej zodpovednosti tieto tri momenty uvedomiť. Problém ekológie nie je len problémom vzťahu prírody a človeka, ale je vzťahu človeka k sebe samému. Dotýka sa ľudského sebautvárania a sebadefinovania vo svete. Musíme si položiť otázku, na čom nám skutočne záleží – je našou prioritou nezmyselné zhromažďovanie vecí alebo záchrana života na Zemi? Akonáhle začneme uvažovať o zbavení sa obrazu prírody ako zásobárne surovín a prevezmeme za ňu zodpovednosť- začneme podľa Koháka „myslieť zeleno“.

To však nestačí, treba v prvom rade „zeleno žiť“, previesť naše prehodnotené predstavy o svete do praxe, skutočne konať v súlade s nimi. Musíme znižovať spotrebu – voliť ekologicky ohľaduplnejší variant. Každý človek na svojej spotrebnej úrovni stojí pred voľbou. Jde o směr volby. „Zelená je vždy volba prostšího v dané situaci.“ ( [1], str.235) Kohák si uvedomuje vážnosť tejto našej situácie, a pýta sa či je egotizmus ľudskou prirodzenosťou. Ak odpovieme kladne, s našou situáciou sa už nič nedá robiť. Prekonanie nastolených hodnôt nie je otázkou prehnaného optimizmu ani pesimizmu, je otázkou prežitia. Autor sa obracia na najzákladnejšiu ľudskú potrebu – pocit ľudskej blízkosti. Ak sa nadmerná spotreba stane opovrhnutiahodná zo strany blížnych dôjde k jej poklesu. Dnes je situácia pravým opakom – „...připadá nám samozřejmé chtít a mít víc, než měla předešlá generace. Dědeček měl kolo, tatínek babetu, syn chce nejméně forda – to přece je přirozené, či ne?“ ([2], str.20) Ak nakoniec chceme určiť, či k „zrážke s ľadovcom“ skutočne dôjde, zistíme, že nikto z nás odpoveď nepozná. Poznáme však svoje hodnoty, ktoré môžu realitu meniť. Záväznosť nášho morálneho ideálu sa neviaže na to, či má nádej na úspech.

Záver
Erazim Kohák patrí podľa môjho názoru k mysliteľom, ktorí sa problém ekológie snažia pochopiť komplexne. Má rovnaký názor ako ja, že to nie je problém riešiteľný len „zvonka“ - teda zásahmi, ktoré sa snažia ponaprávať poškodené a zaplátať estetické diery, alebo len „zvnútra“ - teda zmenou myslenia bez zmeny činov. Myslím si, že iba zodpovedné konanie je to, čo by nám mohlo pomôcť vyriešiť tento problém. Je to požiadavka, ktorej uskutočnenie nie je jednoduché ani rýchle ale záleží len na nás, či bude jedného dňa realitou.