Koncepcia ekologickej etiky Erazima Koháka
Úvod
V tejto seminárnej práci by som sa chcela venovať problému ekológie. Donedávna ekológia nepredstavovala problém, aspoň nie v takom podstatnom zmysle ako dnes. Veda o životnom prostredí nemala potrebu byť ustanovená ako samostatná disciplína. Kedysi bol svet ako prostredie pre život človeka nemenný, svetový poriadok bol raz a navždy daný. Až do začiatku novoveku sa o tento poriadok staral Boh a človek teda za svoje konanie neniesol žiadne výčitky ani zodpovednosť. Tento názor nebral v úvahu akúkoľvek zmenu vo fungovaní, teda ani možnosť trvalého poškodenia. Až v 20. storočí sa situácia zmenila, životné prostredie človeka začalo rapídne meniť svoj charakter. Zmeny, ktoré sa postupne začali prejavovať vo všetkých sférach prírody, prerástli v súčasnej dobe do podoby ekologickej krízy. Naša doba je dobou reflektovania nepremyslených zásahov do prírody, ktoré menia otázku kvality ľudského žitia na otázku prežitia vôbec. Je preto nutné získať nový postoj k prostrediu, v ktorom človek žije, nadobudnúť pocit zodpovednosti k ľuďom aj k prírode. A práve táto zodpovednosť ako centrálny motív ekologickej etiky Erazima Koháka je to, čím sa chcem zaoberať v tejto práci. Nekladiem si za cieľ poskytnúť nejaké vlastné riešenie takej komplikovanej problematiky, pripojím len pár vlastných postrehov k danej tematike.
Ekologická etika je podľa definície Erazima Koháka súbor zásad a pravidiel, ktoré človeku naznačujú, ako by sa mal správať v kontakte s celým mimoľudským svetom. Ekologická etika sa tým, že zohľadňuje práva od ľudí odlišných subjektov orientuje trochu iným smerom ako etika životného prostredia. Potreba takéhoto druhu etiky vyplýva zo situácie človeka na zemi. Súčasný stav sa dá označiť aj ako kríza ľudského pobývania vo svete. Ekologická etika sa snaží túto krízu vyriešiť, chce človeku vrátiť zmysluplný svet a miesto človeka v ňom. Základná téza teda znie, že toto zlo vzniká z odcudzenia človeka, jeho nesúladu so svetom. Objektívnych príčin tohto zle fungujúceho vzťahu človek – svet existuje niekoľko. „Po celá tisíciletí jsme byli nepočetní, skromní a bezmocní. V posledních třech staletích jsme se stali nečekaně mocní, neuvěřitelně nároční a nepředstavitelně početní.“ ([2], str. 18) Tieto objektívne príčiny však podľa Koháka nie sú hlavnou príčinou ekologickej krízy. Hlavná príčina tkvie v našom vyrovnávaní s touto novou situáciou. Dôležité nie sú faktické podmienky, ale to, v akom svetle veci vidíme. Iba naše predstavy o svete môžu svet meniť. Musíme si uvedomiť, že situácia človeka je vážna. Prvý krok k zmene sa musí odohrať v nás samých, teda hlavne v tom, ako sa vyrovnáme s našou vlastnou slobodou. Sloboda je možnosť konať, jedine človek je na tejto planéte obdarovaný touto schopnosťou voľby.
Každý z nás sa každodenne a neustále rozhoduje, málokto si však popri tom uvedomuje aj zodpovednosť za svoju voľbu. Človek dnešnej doby je odcudzený pocitu zodpovednosti. Na jednej strane prijíma slobodu, na druhej odmieta zodpovednosť. V minulosti bol pocit zodpovednosti iného charakteru. Ľudská populácia nemala také obrovské rozmery a schopnosť zasahovať do prírody bola veľmi obmedzená. Príroda sama napravila akékoľvek škody napáchané nezodpovednosťou človeka. Nezodpovedné konanie sa svojimi dôsledkami prejavovalo len vo sfére medziľudských vzťahov. Naproti tomu dnes pocit zodpovednosti treba presunúť aj na sféru celej našej planéty. Zodpovednosť konania je potrebné aplikovať na naše hodnoty. V tomto je Kohákova koncepcia veľmi prínosná, pretože analyzuje konkrétne fenomény našej spoločnosti a nachádza v nej jednoznačnú orientáciu na hmotné zvýhodnenie ľudského života. „... stavíme stále větší lodě, pluejeme stále rychleji a luxusněji...až narazíme na ledovec.“ ([1], str. 206) V dnešnej dobe sme dospeli k zisteniu, že “nekonečná“ a „neobmedzená“ expanzia má svoje obmedzenia (zdrojov a skládky). Toto zistenie je však v rozpore s našim konaním, stratégiou čoraz väčšieho konzumu a ekonomického rastu. Obmedziť ľudskú chamtivosť je veľmi ťažké. Jednoduchý príklad nám objasní prečo. Predstavme si, že istá obec má spoločnú pastvinu pre všetky svoje ovce. Spoločná pastvina však uživí iba určitý počet oviec. Keď ho presiahneme, vypasieme pastvinu a všetky ovce zahynú. No tento fakt si obyvateľ dediny neuvedomuje. Pre neho je vždy výhodné mať o ovcu viac, a táto jedna predsa nie je tá, čo preťažuje pastvinu. Je možné vyriešiť túto situáciu obmedzením spotreby, tým však zároveň obmedzením ľudskej slobody. A to je pre Koháka neprípustné stanovisko. Ako sme si už vyššie ukázali sloboda a zodpovednosť sú úzko prepojené. Príklad „tragédie občiny“ v sebe nesie niekoľko otázok naraz: 1.kto je subjektom zodpovednosti 2. ako docieliť, aby si túto zodpovednosť uvedomil 3. prečo sa vzdať vlastného prospechu.
Subjekty zodpovednosti sú dva: kolektívny a individuálny. Aj ľudstvo ako celok, ale aj každý jednotlivec osobitne si musí prehodnotiť svoje priority. Momentálny trend v spoločnosti nie je a ani nemôže byť pre nikoho morálne záväzný. My samy musíme rozhodnúť, čím chceme byť a čo považujeme za dôležité. Morálna ekológia je tým druhom ekológie, ktorá sa snaží zrevidovať ľudské hodnoty neustále stúpajúcej spotreby. Snaží sa ľuďom ukázať, že predstava prírody ako zásobárne surovín je zhubná pre prírodu aj človeka. Naše predstavy o svete sa odzrkadľujú v našom konaní. Zmena spôsobu myslenia zmení aj činy. Preto je pre Koháka dôležitý problém metafory. Metafora hovorí o tom, ako veci vidíme a následne ako sa k nim správame. Ak je príroda zásobárňou alebo strojom náš postoj k nej sa bude celkom líšiť od toho, keď sa na prírodu budeme pozerať ako na našu matku Zem. Konanie je závislé na myslení. Technická ekológia v tomto zmysle nerieši skutočný problém. Problémom tohto riešenia je, že aj keď sú nové technológie ekonomickejšie, spotreba naďalej stúpa. „Titanik pluje ekonomičtěji a ekologčtěji, avšak stejným směrem, jen nezvratněji proti ledovci.“ ([1], str. 217) Existujú tri podstatné argumenty, prečo by sme sa mali vzdať vlastnej chamtivosti. 1. ekologický – prežitie prírodného sveta 2. etický – je nemorálne zvyšovať konzum tam, kde milióny detí umierajú hladom 3. psychologický – maximalizácia spotreby deformuje človeka a neprináša trvalú spokojnosť. Človek by si mal na ceste k svojej zodpovednosti tieto tri momenty uvedomiť. Problém ekológie nie je len problémom vzťahu prírody a človeka, ale je vzťahu človeka k sebe samému. Dotýka sa ľudského sebautvárania a sebadefinovania vo svete. Musíme si položiť otázku, na čom nám skutočne záleží – je našou prioritou nezmyselné zhromažďovanie vecí alebo záchrana života na Zemi? Akonáhle začneme uvažovať o zbavení sa obrazu prírody ako zásobárne surovín a prevezmeme za ňu zodpovednosť- začneme podľa Koháka „myslieť zeleno“.
To však nestačí, treba v prvom rade „zeleno žiť“, previesť naše prehodnotené predstavy o svete do praxe, skutočne konať v súlade s nimi. Musíme znižovať spotrebu – voliť ekologicky ohľaduplnejší variant. Každý človek na svojej spotrebnej úrovni stojí pred voľbou. Jde o směr volby. „Zelená je vždy volba prostšího v dané situaci.“ ( [1], str.235) Kohák si uvedomuje vážnosť tejto našej situácie, a pýta sa či je egotizmus ľudskou prirodzenosťou. Ak odpovieme kladne, s našou situáciou sa už nič nedá robiť. Prekonanie nastolených hodnôt nie je otázkou prehnaného optimizmu ani pesimizmu, je otázkou prežitia. Autor sa obracia na najzákladnejšiu ľudskú potrebu – pocit ľudskej blízkosti. Ak sa nadmerná spotreba stane opovrhnutiahodná zo strany blížnych dôjde k jej poklesu. Dnes je situácia pravým opakom – „...připadá nám samozřejmé chtít a mít víc, než měla předešlá generace. Dědeček měl kolo, tatínek babetu, syn chce nejméně forda – to přece je přirozené, či ne?“ ([2], str.20) Ak nakoniec chceme určiť, či k „zrážke s ľadovcom“ skutočne dôjde, zistíme, že nikto z nás odpoveď nepozná. Poznáme však svoje hodnoty, ktoré môžu realitu meniť. Záväznosť nášho morálneho ideálu sa neviaže na to, či má nádej na úspech.
Záver
Erazim Kohák patrí podľa môjho názoru k mysliteľom, ktorí sa problém ekológie snažia pochopiť komplexne. Má rovnaký názor ako ja, že to nie je problém riešiteľný len „zvonka“ - teda zásahmi, ktoré sa snažia ponaprávať poškodené a zaplátať estetické diery, alebo len „zvnútra“ - teda zmenou myslenia bez zmeny činov. Myslím si, že iba zodpovedné konanie je to, čo by nám mohlo pomôcť vyriešiť tento problém. Je to požiadavka, ktorej uskutočnenie nie je jednoduché ani rýchle ale záleží len na nás, či bude jedného dňa realitou.
