Kto je človek a čo je jeho poslaním?
(Filozofická úvaha)

Čo alebo kto je vlastne človek? Touto otázkou sa zaoberá ľudstvo už od starovekých čias. Už mnoho tisícročí ľudia hľadajú odpoveď na túto otázku a ešte mnoho tisícročí aj budú, pretože človek dokonalú definíciu slova „človek“ ešte stále nenašiel. Každý z nás by si tento pojem vedel vysvetliť po svojom. Kresťan by vám určite povedal, že človek je Božie stvorenie, že všetko máme od Boha a našim poslaním alebo zmyslom je cesta k Stvoriteľovi.

Otázkou človeka sa zaoberali už starovekí grécki filozofi. Napríklad Platón tvrdil, že človeka tvorí telo a duša, pričom duša je uväznená v tele a telo je hrobom duše, duša je zodpovedná za každú činnosť človeka. S tým, že duša je uväznená v tele súhlasím, pretože podľa kresťanského hľadiska, telo je iba akýmsi obalom a len naša duša sa môže dosť k Bohu, telo zostáva na zemi. Veď načo by nám bolo telo tam, kde ho nepotrebujeme?

Podľa Aristotela je človek „zoon logicon“ (rozumové zviera) a dušu má nielen človek, ale aj rastliny a zvieratá. Nielen v staroveku, ale i neskôr sa nájdu „múdri ľudia“, ktorí tvrdia, že človek je zviera. Takisto ako Aristoteles, aj Darwin v 19.storočí považoval človeka za zviera. Tvrdil, že človek nebol stvorený, ale vyvinul sa v priebehu evolúcie z nižších živočíchov. Tento názor sa určite mnohým nepáči, veď bolo by vám príjemné, keby niekto povedal, že ste v podstate zviera? Myslím si, že určite nie! Podľa starovekého kresťanského filozofa Augustína Aurelia je človek Božie stvorenie a všetci ľudia sú stvorení na Boží obraz. Naším poslaním je podobať sa Bohu vo svätosti. S týmto názorom zrejme súhlasí väčšina ľudí, pretože Božie stvorenie znie určite miliónkrát lepšie ako zviera.

Keby sme verili Aristotelovi alebo Darwinovi, museli by sme premýšľať nad tým, že aj zvieratá majú nejaký svoj zmysel života. Tak napríklad zmyslom života psa by bolo asi to, aby získal nejakú kosť, na ktorej si pomaškrtí. To je jeho životný cieľ? Nemyslím si! Nie je možné, aby sme človeka prirovnávali k zvieraťu ani k rozumovému zvieraťu. Človek má aj rozum a slobodnú vôľu. Pes nemá rozum. Boh mu ho nedal, pretože vedel, že ho nebude potrebovať. Pri hľadaní potravy nie je ovládaný rozumom, ale pudom. Niekedy aj človeka ovládajú pudy, neriadi sa rozumom a vtedy ho možno pokladať za zvieratko, ale to už je o inom. Zviera nemá ani slobodnú vôľu. Nepotrebuje ju, pretože sa nemusí rozhodovať medzi dobrom a zlom, zviera nevie, čo je dobro a čo zlo. Človek dokáže rozlišovať medzi tým, čo je dobré a čo je zlé, aj tu vidíme, že človek v žiadnom prípade nemôže byť zviera.

A čo je teda zmyslom človeka? Zmyslom je dosiahnutie nejakého vytýčeného cieľa aj za cenu života. Všetci kresťania majú jeden spoločný cieľ alebo zmysel, a to podobať sa Bohu, aj keď to niekedy nie je jednoduché. Každý z nás má svoj kríž a každý z nás musí prejsť cestou tŕnistou...Bez ťažkých chvíľok sa nezaobíde nič. Jednoducho, svoj cieľ si musí každý vydobyť. Musíme prejsť aj ťažkými obdobiami, aby sme dosiahli to, čo naozaj chceme. Každý jeden z nás má ešte svoj osobný zmysel života. Zmyslom niekoho môže byť napríklad šťastie, teda to, aby dosiahol šťastie, ako hovorí Dostojevský: „Šťastie nespočíva v šťastí, ale v jeho dosiahnutí.“ (Perly ducha, str. 165) Pre iného človeka môže byť zmyslom života manžel, manželka, rodina, priatelia, nejaká činnosť alebo dokonca práca. Pre každého je zmyslom života niečo iné. Nikde na svete nenájdete dvoch ľudí, ktorí by boli plne rovnakí, pretože sme jedinečné Božie stvorenia. Ani jednovaječné dvojčatá nie sú rovnaké!

Nik zo smrteľníkov nedokáže presne definovať pojem „človek“. Vie to iba ten, kto je Tvorcom človeka, kto je jeho Autorom, a to je jedine On - Boh. Myslím, že na otázku človeka a zmyslu jeho života budú hľadať odpoveď ešte milióny generácií, ak to vôbec ešte budú potrebovať vedieť, pretože keď príde „deň D“ a všetci kresťania konečne uvidia svoj skutočný zmysel života, svojho Stvoriteľa, nik sa viac na nič nebude vypytovať.
V ten deň budú všetci vedieť odpovede na všetky otázky. Myslím, že ja som svoj zmysel života našla a som rada, že ho mám, aj keď niektorí ľudia možno pokrútia nado mnou hlavou, mne to neprekáža, veď každý z nás je iný, sme jedinečné Božie stvorenia, máme svoj rozum a slobodnú vôľu, ktorú zvieratá nemajú. Je na nás, ako si zariadime život. Niekto si ho riadne skomplikuje a niekto má možno taký zmysel, ktorý spočíva v samote a užívaní si života. Napríklad v súčasnosti mnoho mladých ľudí túži po živote „na divoko“. Boli by sami, z času na čas by si užili a starali by sa len o uspokojovanie svojich potrieb. Žili by vlastne len sami pre seba. Vôbec by im neprekážalo, keby náhodou niekomu ublížili. Lenže aký by to bol zmysel, keby nespočíval v službe iným ľuďom? Toto nepovažujem za zmysel, pretože podľa mňa je to hedonistický spôsob života: len si užívať a nemyslieť na iných a na to, čo bude zajtra.

Môj zmysel života sčasti vyjadruje aj tento krásny výrok:
„Nikto nemôže poznať zmysel života, zmysel sveta ani zmysel čohokoľvek, kým nemá dieťa a nemiluje ho. Taká vec zmení človeku celý vesmír a už nič nebude nikdy presne také isté, ako bolo pred tým.“ (Lafcadio Hearn, Dieťa ako dar)

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk