M. Scheler sa zaslúžil o „filozofiu emocionality“ vo filozofickom myslení. Etika by mala podľa Schelera vychádzať zo skúseností. Scheler si vysoko cenil: duchovné aspekty ľudského života a tiež city. Podľa Schelera láska obohacuje svet hodnôt a nenávisť ju ničí. Inšpiráciu k téme citov nachádzal predovšetkým: v logike a v pravde srdca. V etike stojí Scheler ako „protivník“ kantovského formalizmu. Podľa Schelera sa povinnosť zakladá v príkaze. Príkaz prináleží k snaženiu a chceniu. Pokiaľ ide o cnosti Scheler tvrdil, že čím je človek cnostnejší o to viac cíti zodpovednosť. Podľa Schelera každá láska je láska k Bohu, ale nie je ešte dovŕšená. Keď človek miluje vystupuje zo seba a skláňa sa k druhému: k Bohu, k ľuďom a prírode. „O prevrátení hodnôt“, „Čo je v človeku večné (1921) „Miesto človeka v kozme (1928).

M. Blondel (1861 – 1949)

Po II. svetovej vojne bola Európa veľmi sklamaná nacionalizmom a fašizmom a komunizmom. Východisko z tohto sklamania videli európski filozofi k návrate k
duchovným hodnotám. Úsilie o tento návrat sa najviac prejavil vo Francúzsku a to prostredníctvom aktivít dvoch významných osobností: Mauricera Blondela a novotomistu Jacquesa Maritaina.

M. Blondel sa narodil v Dijone a študoval na parížskej Sorbone. Blondel chcel spojiť spiritualizmus s modernizmom. Aktívne pracoval na Análoch kresťanskej filozofie. V časoch pôsobenia na Univerzite v Lilla napísal aj svoje ďalšie diela: Bytie a bytia, Myšlienka a Filozofia a kresťanský duch. Heslom Mauricea Blondela bolo: „Človek má nielen pravdu hľadať, ale ju aj uskutočňovať.“

V celej realite ľudského diania sú podľa neho dôležité dva javy:
1) Jav konkrétny alebo aktuálny, ktorý umožňuje, aby človek bol sám sebou;
2) Jav dynamický, ktorý umožňuje, aby človek prekonal sám seba.

Medzi týmito dvoma javmi podľa Blondela je večné napätie, odohrávajúce sa medzi:
1) reálnym a ideálnym,
2) konkrétnym a možným a medzi
3) limitovaným a nekonečným.

Je to napätie medzi tým, čo by chcel človek robiť a tým, čo robí a čo chce myslieť. Existencia človeka sa prejavuje v dynamizme: bytia, myšlienok a akcie. Existenciou  podľa Blondela je konkrétne živé bytie a spoluexistenciou je podľa neho „normou“ neoddeliteľnou od bytia. Ľudské bytie (osoba) priťahovaná k vyššiemu, nekonečnému Bytiu iba v Bohu je podľa Blondela „absolútna spoluexistencia.“ Čistá myšlienka je podľa neho najvyššou pravdou. V diele L ´Action (1893) sa zamýšľal nad hľadaním čistého konania. Bytie a myšlienky bytia vyúsťujú do akcie. Hlavné časti z toho diela vyšli v českom jazyku pod názvom Logika činu. Dokonalé bytie je čistým konaním, ono nepozná pasivitu.

Boh je v tomto zmysle:
a) najvyšším Bytím,
b) čistou myšlienkou a
c) čistým konaním.

Na základe dialektickej metódy založenej na téze a antitéze rozvinul Blondel dialóg s ľuďmi a zároveň citlivo podsunul existenciálny dialóg človeka s jeho vlastným srdcom. Podľa Blondela konečné dobro nemôže nikomu z ľudí stačiť. Konečné dobro logicky volá po nekonečnom dobre. Každý človek potrebuje nekonečno, aby mohol byť tým, kým chce byť. V súvislosti s túžbou nastolil Blondel aj etické otázky o zodpovednosti rozumného a slobodného človeka a podčiarkol, že rozum a vieru nemožno oddeliť od seba.

Ľudská vôľa sa rozvíja v celku sveta a to tým, že si uvedomujeme:
a) sami seba a
b) svoje nároky.

Naša vôľa umiera, keď prijímame Božiu vôľu a naše dielo končí tam, kde začína jeho. Často opakoval, že: konať znamená chcieť a chcieť znamená chcieť niečo
konkrétne. Vôľa sa len tak pre nič nehýbe. Zmyslom ľudskej činnosti je vedieť, prečo mám konať. Odkazom M. Blondela je : „Sústrediť sa na akciu, ktorá je centrom filozofie, pretože sa nachádza v centre života.“