Morálnosť súvisí vôľou, pozitívna viera s prísľubom. Vôľa a čin sa rozvíjajú v každom človeku. Nimi vyjadrujeme najintímnejšiu orientáciu svojho srdca až po finálny súhlas, či kontradikciu rozumu. Cenou ľudského života je realita bytia. V nej sa odráža spoločný zväzok poznania (veda), praktického správania zosúladeného so svedomím (morálka) a pozitívnej viery (metafyzika). Zrelá osobnosť je taká, ktorá dokáže zladiť tieto tri aktivity bez väčších kontradikcií.
Morálny život sa zdokonaľuje iba vtedy, ak sa čl. zaujíma o morálku. Človek poznaním a konaním dobrých skutkov rieši sám v sebe problém pravdy. Milovať všetkých ľudí a milovať Boha je tá istá vec. „Veci sú poznané tak, ako sú, a sú, ako sú poznané“.

Existencializmus a etika

Termín existencializmus má korene vo filozofii S. Kierkegaarda a vo fenomenológii E. Husserla. Vo fil. ho po prvý raz použil nemecký filozof M. Heidegger. Existencialisti odmietali abstraktné rozumové zdôvodnenia analyticko-deduktívne procese, ktoré chcú všetko vysvetliť. Ich metódou je introspektívna sprostredkovanosť, ktorá berie na vedomie jednotlivú existenciu v jej jedinečnej neopakovateľnej situácií. Metódou filozofie existencie je metóda fenomenologická. Na základe skúmania javov sa usilujú vysvetliť skúsenosť na princípoch metafyzických a transcendentálnych. Východiskovým bodom existencializmu je antropológia.

Vo filozofii existencializmu rozlišujeme medzi dvoma prúdmi:
1) existencializmus teistický alebo kresťanský, ktorého zaklad. je S. Kierkegaard a hl. predstaviteľmi sú : Karl Jaspers a Gabriel Marcel.
2) Existencializmus ateistický, ktorého hlavnými reprezentantmi sú Paul Sartre a Albert Camus.

Søren Aabye Kierkegaard (1813, Kodaň 1855) bol dánsky fil., spisovateľ a teológ, ktorý vychádzal z filozoficko-metafyzického predpokladu, že (dospelý) človek sa odlišuje tak od prírody ako aj od Boha. Podobal sa na Shopenhauera v etickom pesimizme. V mladosti rebeloval proti Bohu. Všetky jeho spisy majú autobiografický charakter. Študoval teológiu. Knihy: Buď - alebo, Strach a chvenie, Nemoc k smrti, Filozofické zlomky. Bol individualista a samotár. Jeho priezvisko znamená: cirkevná záhrada. Volal po obrode kresťanstva.

Zaujímal ho predovšetkým človek a v ňom najviac jeho duchovný aspekt, t. z. morálny a náboženský život. Sloboda je jednou zo základných kategórií. Etický človek je ten, ktorý si uvedomuje a plní svoje povinnosti. Slúži a odovzdáva sa druhým.
3 spôsoby existencie života: estetické štádium života, etické štádium života štádium náboženské.
Možné východiská úzkosti: našiel v metafyzickom zakotvení človeka v Bohu a v prekročení seba službou druhým - základom pre filozofický existencializmus. Bol človekom úprimne veriacim, ale chýbala mu radosť zo života.

Karl Jaspers (1883-1969)

- teistický existencializmus;
Jeho predkovia boli roľníci a pastori na severe Nemecka. Narodil sa v Oldenburgu študoval právo a potom medicínu. V roku 1913 sa habilitoval odbore psychológia. V období veľkej expanzie nacizmu sa Jaspers postavil fil, aj poli, proti tejto ideológii (antifašista). V roku 1931 napísal zaujímavý spis „Duchovná situácia doby“ je to akýsi pokus o diagnózu doby. V roku 1946 vydal knihu „Otázky viny“ v tom diele objasnil dôvody, ktoré ho priviedli k napísanú knihy. „My Nemci sme skutočne bez výnimky povinní zamyslieť sa nad otázkami viny a vyvodiť z toho uzávery.

V I. kapitole tohto diela rozlišuje štyri druhy viny:
1. Kriminálna vina – kriminálne zločiny spočívajúce v objektívne preukázateľných činoch, ktoré porušujú zákony. Inštanciou je tu súd, ktorý zistí skutkovú podstatu a aplikuje na ňu zákony,
2. Politická vina – spočíva v činoch štátnikov a v príslušnosti k určitému štátu.
3. Morálna vina – je za činy, ktorých sa dopúšťam ako jedinec. Každý človek je morálne zodpovedný za všetky svoje činy.
4. Metafyzická vina – každý je spoluzodpovedný za všetko bezprávie a nespravodlivosť vo svete a za zločiny, ktoré sa dejú v jeho prítomnosti alebo s jeho vedomím.

Morálne môžeme dávať vinu iba sebe samým, nie druhým. Nikto nemôže morálne súdiť druhého. Morálna vina sa dotýka svedomia a ľútosti. Jaspers tvrdí, že je viacero možností previnenia: život v mase, falošné a pokrivené svedomie.Ppolovičatosť a vnútorné prispôsobenie argumentácií typu, že existuje aj iné riešenie a nie iba buď – alebo.
Podľa Jaspersa našim údelom je pokora a Boh je jediný pevný bod. Aj preto považoval Jaspers za najväčšie hodnoty: vieru a lásku. Absolútna pravda je posledným cieľom, ku ktorému sme zameraní a ktorý stále sledujeme, ale nikdy ho nedobehneme v našom filozofovaní.