Človeka chápal ako individualitu, ako konkrétnu existenciu a totalitnú integritu otvorenú smerom:
1. K sebe samému,
2. K svetu,
3. Transcendentnu, ktoré je mimo našej skúsenosti.

Z jeho diel si zaslúžia pozornosť najmä: Filozofia, Filozofická orientácia vo svete, Vysvetlenie existencie, Metafyzika, Rozum a existencia, Filozofická viera. Ľudskú skúsenosť videl ako niečo, čo je vytlačené z vlastných hraníc smerom k transcendentnu.

Smrť je vnímaná v jeho koncepcie ako základný limit ľudskej existencie v zmysle:
a) individuálnom,
b) všeobecnom i
c) svetovom.

Na počiatku 60 - tich rokoch vydal knihu „Atómová vojna a budúcnosť človeka“. Známe je jeho dielo „O spôsobe a cieli dejín“, „Napísal tiež aj svoju „Filozofickú biografiu“ (1953).

Gabriel Marcel (1889 – 1973)

- teistický existencializmus;
Patrí medzi uznávaných fil. kresťanského existencializmu. Nar. v Paríži v židovskej rodine. V roku 1929, keď už fakticky dosiahol zrelý vek konvertoval na katolícku vieru. V mladosti sa inšpiroval najmä Heglom a idealistami. Neskôr ho oslovil najmä realistický novotomizmus a existencializmus. Z diel, ktoré napísal, si zaslúžia pozornosť najmä: Metafyzický žurnál, Byť a mať, Človek pútnik, Tajomstvá bytia. Tradičné kresť. témy ako: milosť, vzťah: Boh - človek, vzťah: duša -telo, viera a láska sa v jeho dielach menia na živé otázky. Veľký vplyv na jeho myšlienkový vývoj mali predovšetkým títo filozofi: sv. Augustín, sv. Akvinský, B. Pascal, H. Bergson.

Marcel tvrdil, medzi Bohom a osobou je vzťah slobody. Láska znamená pre Marcela život, kedy človek vychádza sám zo seba, teda mení svoje centrum v prospech iného. Metafyziku chápal ako „apetít bytia“, preto je jeho metafyzické hľadanie hľadaním osobným. JA je podľa neho nedefinovateľné, pretože je príliš osobným. Bytie je naopak neoddeliteľné, je to niečo duchovno-telesné spolu, sme to my sami.

Bytie sa môže prejaviť na štyroch úrovniach, ktoré sú medzi sebou vzájomne prepojené:
1. cez základné vnímanie nášho tela (človek je duch v tele) = sebauvedomenie
2. cez zmyslové cítenie (vnútorná radosť, fyzická bolesť) = sebacítenie
3. cez interpersonálny vzťah: ja - ty (v človeku je miesto pre druhých)
4. cez absolútny vzťah k „Ty“ (medzi mnohými „ty“ je jedno „TY“ (Boh). On sa ozýva v našej najintímnejšej intimite. Je to niekto pred kým možno zostať v adorácii. Toto
Bytie možno pochopiť iba vo svetle slobodnej viery.

Gabriel Marcel je najpozitívnejším filozofom spomedzi všetkých existencialistov. Bol optimistom, nepoznal pesimizmus. Tvrdil, že optimizmus sa opiera o vonkajšiu skúsenosť. Rozlišoval medzi: optimizmom čisto citovým a racionálnym, maskovanou citlivosťou. Optimista je podľa neho čl., ktorý má pevné presvedčenie, že veci sa musia nakoniec urovnať. Podľa Marcela je hodnota niečo, čo si nemožno vybrať a kategoricky dodáva: „Princíp, ktorý nazývame hodnotou, môže byť len bytie“ Úvahy o hodnotách vydal v diele „Fil. zlomky“ Hodnotami sa zaoberal aj v knihe „Homo viator“. Etické postoje G. Marcela vyplývajú z jeho fil. úvah a svedčia o veľkej a citlivej ohľaduplnosti a tolerancii v smere k druhým.

Táto etika môže byť príkladom aj pre súčasné demokracie s pluralistickými názorovými tendenciami. K transcendentnu sa ale podľa Marcela neprichádza prostredníctvom argumentácií, alebo logickým procesov, ale skrz Intuíciu. Existencialistické úvahy G. Marcela majú veľkú hodnotu pre etiku, pretože sa dotýkajú ľudských citov a poukazujú na také hodnoty akými sú: nádej, viera, radosť, adorácia, o ktorých sa ostatní existencialisti nezmieňujú. Marcel ukazuje, že človek nie je odsúdený k zúfalstvu a beznádeji, ako to tvrdil Nietzsche, alebo k smrti, ako to tvrdil Heidegger, či k ničote ako to napísal Sartre, ale k nádeji, Marcelov človek je nasmerovný k Bohu.