Podľa Bubera „ Byť človekom znamená byť vo vzťahu.“ Pred I. svetovou vojnou v Európ. kultúrnych kruhoch prevládal optimistický názor, že ľudstvo sa „prirodzenou cestou“ – vlastnými silami a to prehĺbením etiky a vnútorným zduchovnením vyvinie na úroveň, v ktorej sa stretne „božské“ s „ľudským“.
Spolu s F. Rosenzweigom prekladal Bibliu. Vplyv Biblie sa odráža aj v ďalších jeho dielach „Božie kráľostvo“ a „Rozhovor.“ V roku 1933 sa dostáva v Nemecku k moci Hitler, Buber sa vzdáva svojho profesorského miesta. V roku zakáže nacistický režim Buberovi akúkoľvek činnosť. V roku 1934 publikuje zborník „Kampf um Isreal“ (Boj o Izrael) – vysvetľujúce články k Biblii. Ďalšie jeho diela: „Otázka per jednotlivcov - Hodina poznania.“ Človek sa v Buberovej koncepcii javí ako niekto, kto volá po inom“ Filozof vnímal život cez 3 sféry, v ktorých sa buduje svet vzťahov: Prvá sféra je život s prírodou Druhá sféra zahŕňa život s ľuďmi Tretia sféra je životom v prítomnosti duchovných súcien.

Zmyslom ľudských vzťahov je komunikácia a dialóg, z nich sa rodí niečo hlbšie, čo preniká, oddeľuje, zjednocuje. Osobná vzťahovosť je nadčasovým darom pre ľudstvo. Ten niekto, koho stretáme v našom čase a na našej ceste, čaká na prijatie, na rozhovor, povzbudenie a uistenie o svojej hodnote a hodnosti.

Romano Gvardini (1885-1968)

- filozof existencie a dialógu, teológ talianskeho pôvodu žijúci v Nemecku (Bol kňazom aj profesorom).
Bol to muž širokej kultúry a vynikajúci znalec – moderných dejín a kresťanskej filozofie. Usiloval sa o vymedzenie človeka jeho postavenia vo svete modernej civilizácie. Jeho diela „Poláritná opozícia“, „Svet a osoba“ – koncept osoby, „Koniec modernej epochy“ - kríza v kultúre a v spoločnosti, „Dobro, svedomie, sústreďovanie.“ Podľa Gvardiniho človek existuje vďaka slovu a dialógu. Človek v koncepcii Gvardiniho nie je niekto uzavretý v sebe samom. Individuálna existencia nevychádza sama zo seba – vychádza od našich rodičov. Rastie v dôsledku požívania materiálnych vecí, ale tiež aj vďaka formácii v rodine, v škole, v spoločnosti, v čase. Človek existuje vďaka slovu a dialógu. Čím je človek slobodnejší, tým je viac pánom. Svojou prirodzenosťou sme dialogickými bytosťami.

V diele „Koniec modernej epochy“ (1951) píše o epochálnej kríze, ktorá zasiahla aj kultúru a spoločnosť. Východisko z tejto krízy videl: v obnove náboženskej dimenzie, ktorú zničila sekularizácia, a znovu rozpoznaní tradičných kresťanských hodnôt, ale predovšetkým absolútnej hodnoty osoby.
Romano Guardini vypracoval projekt pre „novú spoločnosť“, založenú na kultúre, v ktorej by bola: znovu potvrdená absolútna hodnota osoby (jej ontologická hĺbka a dialogická štruktúra) „Osoba je život formou individuality, ktorá je determinovaná duchom:“. Osoba znamená, že ja moje bytie, nemôže byť vlastnené žiadnou inštanciou. My nemôžeme byť obývaní druhými. S druhými môžeme byť iba vo vzťahu. Guardini požadoval etiku hlavne v súvislosti s realizáciou moci. Etika má kontrolovať moc, aby moc neprerástla človeka (technická, nukleárna, politická). Zaujímavým dielom je aj Guardiniho súbor prednášok na univerzite pod názvom „Sloboda a zodpovednosť.“ (1939). Niet nič krajšie na svete ako slobodná bytosť zrelá v zodpovednosti.Ťažiskom Guardiniho ideí bola antropológia – človek je jedinečný, život neopakovateľný.

Guardini uvádza tri spôsoby možnej deformácie svedomia:
1. povrchné, ľahkovážne svedomie – pod vplyvom prostredia, ale sčasti aj osobného charakteru – flegmatik.
2. precitlivené svedomie (štrupulózne) – je to trápenie seba pre maličkosti, ktoré sú často krát absurdné, napr. vzťahovanie zodpovednosti aj za druhých na seba. Prispieva k tomu aj charakter človek (melancholik).
3. svedomie príliš koncentrované na nás samých (príliš sme zainteresovaní do diania a nevidíme veci také, aké sú o sebe).

Emmanuel Lévinas (1906 – 1995)

- predstaviteľ židovského dialogického personalizmu.
Narodil sa v Kaunase na Litve. Bol žiakom Husserla. Významne prispel k tomu, aby sa nemecká fenomenológia stala známou. Z jeho diel je potrebné spomenúť najmä: Teória intuície vo fenomenológii Husserla, Totalita a Nekonečno, Etika a Nekonečno, Od posvätného k svätému. Svoju filozofiu označil za metafyzkiku. Jej centrom je vzťah k druhému. Okrem roho Lévinasovu filozofiu môžeme nazvať aj etickým personalizmom, alebo etikou tváre, pretože vo svojich úvahách o absolútnej hodnote osoby sa neopiera o bázu ontologickú, ale morálnu. Je to etika zodpovednosti. Zodpovednosť je osobná. Naše „ja“ je zodpovedné za všetko. Zodpovednosť má rozmer mikrokozmu aj makrokozmu. Ona odmaskovala osobný egocentrizmus. Svoj etický personalizmus vypracoval podľa metafyzickej perspektívy a podľa radikálneho altruizmu. Po celý svoj život bol hľadačom Absolútna.