Vitalistické koncepcie, novotomizmus, existencializmus a personalizmus v etike 20. st.

Vitalistické koncepcie, novotomizmus, existencializmus a personalizmus v etike 20. st.

Henri Bergson (1859 – 1941)

– vitalizmus – koncepcia človeka.
H. Bergson sa narodil v Parízi v hebrejskej rodine povolaním bol hudobník. Prejavil sa ako matematik. Bergson preferoval intúiciu pred rozumom a preto bol populárny a známy už počas svojho života.

Rozlišoval medzi intuíciou:
Estetickou – vízia tvorivého umelca, ktorý vidí novými očami,
metafyzickou - fil, ktorý tuší hĺbku života podstatu skutočnosti. Metafyzická intuícia je najvyšším stupňom intuície, je to poznania a vlastnenie reality.

Bergsonovi sa dostalo ocenenia už počas jeho života najmä za dielo „Tvorivý vývoj“. Vo vojich dielach sa inšpiroval romantizmom a je typickým predstaviteľom filozofického a etického iracionalizmu. Život považoval za vitálnu silu, v ktorom významnú úlohu zohráva dvojaký dynamizmus: ľudská vonkajšia aj vnútorná aktivita a evolúcia. Človek podľa Bergsona je obdarený okrem rozumu aj svedomím a intuíciou a práve tieto vitality boli predmetom jeho celoživotného štúdia. Intuíciu definoval ako „fúziu medzi intelektom a inštinktom.“ Vo svojom poslednom diele Dvojaký prameň morálky a náboženstva riešil okrem antropológie aj problém etiky. Tvrdil, že „Intelekt nemôže dostatočne objasniť morálnu záväznosť, preto je dôležité náboženstvo.“

Najviac si cenil tzv. „tvorivú a inštinktívnu morálku“, ktorej prameňmi sú:

1) inštinktívna obrana prírody proti rozkladnej tendencii intelektu a
2) obrana proti nevyhnutnosti smrti,
3) viera v prežitie.

Berson veril, že človek je schopný zdokonaľovať sa a že jeho vývoj smeruje až k nadčloveku. Bergsonova viera v človeka bola optimistická a rezonoval v nej silný sociálny nádych.

Rozlišoval medzi dvoma typmi spoločnosti:
a) uzavretou alebo konzervatívnou a
b) otvorenou, to znamená progresívnou.

V dôsledku týchto typov spoločnosti sa podľa neho formuje aj morálka, ktorá je buď:
a) uzavretou, založenou na povinnosti alebo
b) otvorenou to znamená slobodnou pre nejakú užitočnú akciu.

Etika je vyjadrením morálky v praxi, a preto tento dynamizmus úzko súvisí s náboženstvom, ktoré podľa Bergsona môže byť:
a) statické, v pozadí je strach, odmena a trest,
b) dynamické, ktoré je láskou.

Sloboda podľa Bergsonovo má niekoľko znakov:

1. sloboda je neopakovateľná a nezvrátiteľná
2. sloboda je nedefinovateľná, nedá sa vystihnúť slovami, symbolmi ani pojmami
3. sloboda nie je automatická ani mechanická, ale tvorivá
4. sloboda sa nedá sa prognostikovať, teda predpovedať dopredu

Bergson tvrdil, že „Sloboda je vzťahom konkrétneho „ja“ a aktu, ktorý konáme.“ Bersonove etické prestavy sú zmesou sociologických a biologických poznatkov. Jeho pohľad na morálku nie je historický. Základ morálky položil Kristus. Jej stupňami sú americká Deklarácia práv, Francúzska deklarácia ľudských práv.

Faktormi utvárania tejto morálky sú:
a) biologické sily a
b) vizionárske prejavy osobnosti.
Čas chápal ako jedinečný proces, ako niečo neopakovateľné v každom živote.
V 80 – tých rokoch 20. stor. nastal zvrat – nový záujem o jeho filozofiu, a to najmä vďaka mysticizmu. Podľa Bersona je dokonalým mysticizmom – kresťanská mystika.

Z jeho diel sú najznámejšie: Čas a sloboda, Pamäť a hmota, Smiech, Tvorivý vývoj, Duchovná energia, Trvanie a pamäť, Dvojaký prameň morálky a náboženstva – je to antropológia výsledok jeho 25 ročného bádania.

Max Scheler (1874-1928)

– narodil sa v Mníchove. Patrí k významným osobnostiam nemeckého duchovného života a filozofie 20. storočia. Bol katolícky orientovaný. Zakladateľ modernej fil, antropológie, etik, pedagóg, psychológ a sociológ. Môžeme ho nazvať filozofom fenoménu kresťanskej lásky. Schelerova etika je teistická a humanistická. Vrcholom Schelerovej etiky je ontologická koncepcia, kedy si čl. uvedomí význam svojej osoby. V každej osobe sa prelínajú dva aspekty: individualita a spoločenskosť.

M. Scheler bol žiakom Wilhelma Diltheya, ktorý je považovaný za otca nemeckého historizmu. Diltheya pripísal dejinám fil, pohľad, ktorý je viditeľný v typoch historického rozumu veľkých osobností akými sú: myslitelia, hrdinovia a svätci. Tieto osobnosti podľa neho najlepšie reprezentujú dušu národa a danej epochy. Okrem Diltheya mal veľký vplyv na Schelera aj F. Nietzsche a najmä E. Husserl, od ktorého prevzal fenomenologickú metódu a vzniesol ju do etiky. Zaoberal sa morálnou podstatou. Podstata človeka podľa Schelera spočíva v jeho duchovnosti. Duch je ten, ktorý hýbe človekom. Z jeho diel si zaslúži pozornosť najmä dielo Formalizmus v etike a materiálna etika hodnôt. V diele vypracoval tzv. etiku hodnôt s dôrazom na ontologickú dimenziu bytia.

Scheler definoval hodnoty ako „predmety autenticky objektívne, pripravené vo večnom hierarchickom poriadku“ Jeho axiológia (veda o hodnotách) má charakter realistický a hierarchický.

V hierarchii hodnôt prihliadal najmä na tieto kritériá:
a) dôležitosť pre život,
b) trvanlivosť
c) neoddeliteľnosť,
d) uspokojenosť,
e) stupeň relativity.

Podľa Schelera sú hodnoty tým vyššie, čím sú:
a) nevyhnutné pre život,
b) čím dlhšie trvajú,
c) čím viac uspokojujú,
d) čím sú viac neoddeliteľné.

Max Scheler delil hodnoty na
1) relatívne – tieto, ktoré spríjemňujú život (napr.jedlo, bývanie),
2) absolútne, ktoré nám pripomína svedomie – rob dobro a vyhýbaj sa zlu,
3) mravné, ktoré nás robia morálnymi (pravdovravnosť, spravodlivosť, čestnosť, statočnosť.

Max Scheler delil hodnoty na základe pocitov:
1.) hodnoty zmyslové – na základe zmyslových pocitov, čo sa nám páči alebo nepáči
2.) hodnoty vitálne životné – život – smrť, zdravie – choroba, vznešené – nízke
3.) hodnoty duchovné alebo hodnoty psychického pocitu (pravdivé – falošné, dobré – zlé, krásne - škaredé, pravdivé – falošné),
4.) hodnoty náboženské – zastrešujú hodnoty duchovného pocitu (sväté – profánne, blaženosť – zúfalstvo).

Oporným bodom Schelerovej životnej dráhy bola etika. V jeho hierarchii hodnôt platí princíp: vyššie zakladá nižšie. Na vrchole jeho pyramídy hodnôt stojí Boh. On má primát ako osoba i ako hodnota. Na vrchole pyramídy stojí preto, lebo je láskou v zmysle pleromatickom. Hodnota svätého môže pôsobiť smerom dolu, ale nižšie hodnoty nemôžu určovať to, čo je najvyššie sväté. M. Scheler patrí spolu E. Husserlom a M. Heideggerom do trojice zakladateľov „fonomenologickej filozofie“ Schelera zaujímal predovšetkým problém človeka, čo ovplyvnila aj I. svetová vojna. Aj preto hľadal odpoveď na zmysel bytia, ľudského smerovania, podstaty človeka. Okrem toho si všímal aj osobné problémy, napr. vzťah muža a ženy, rasové problémy, zbližovanie kultúr.
M. Scheler sa zaslúžil o „filozofiu emocionality“ vo filozofickom myslení. Etika by mala podľa Schelera vychádzať zo skúseností. Scheler si vysoko cenil: duchovné aspekty ľudského života a tiež city. Podľa Schelera láska obohacuje svet hodnôt a nenávisť ju ničí. Inšpiráciu k téme citov nachádzal predovšetkým: v logike a v pravde srdca. V etike stojí Scheler ako „protivník“ kantovského formalizmu. Podľa Schelera sa povinnosť zakladá v príkaze. Príkaz prináleží k snaženiu a chceniu. Pokiaľ ide o cnosti Scheler tvrdil, že čím je človek cnostnejší o to viac cíti zodpovednosť. Podľa Schelera každá láska je láska k Bohu, ale nie je ešte dovŕšená. Keď človek miluje vystupuje zo seba a skláňa sa k druhému: k Bohu, k ľuďom a prírode. „O prevrátení hodnôt“, „Čo je v človeku večné (1921) „Miesto človeka v kozme (1928).

M. Blondel (1861 – 1949)

Po II. svetovej vojne bola Európa veľmi sklamaná nacionalizmom a fašizmom a komunizmom. Východisko z tohto sklamania videli európski filozofi k návrate k
duchovným hodnotám. Úsilie o tento návrat sa najviac prejavil vo Francúzsku a to prostredníctvom aktivít dvoch významných osobností: Mauricera Blondela a novotomistu Jacquesa Maritaina.

M. Blondel sa narodil v Dijone a študoval na parížskej Sorbone. Blondel chcel spojiť spiritualizmus s modernizmom. Aktívne pracoval na Análoch kresťanskej filozofie. V časoch pôsobenia na Univerzite v Lilla napísal aj svoje ďalšie diela: Bytie a bytia, Myšlienka a Filozofia a kresťanský duch. Heslom Mauricea Blondela bolo: „Človek má nielen pravdu hľadať, ale ju aj uskutočňovať.“

V celej realite ľudského diania sú podľa neho dôležité dva javy:
1) Jav konkrétny alebo aktuálny, ktorý umožňuje, aby človek bol sám sebou;
2) Jav dynamický, ktorý umožňuje, aby človek prekonal sám seba.

Medzi týmito dvoma javmi podľa Blondela je večné napätie, odohrávajúce sa medzi:
1) reálnym a ideálnym,
2) konkrétnym a možným a medzi
3) limitovaným a nekonečným.

Je to napätie medzi tým, čo by chcel človek robiť a tým, čo robí a čo chce myslieť. Existencia človeka sa prejavuje v dynamizme: bytia, myšlienok a akcie. Existenciou  podľa Blondela je konkrétne živé bytie a spoluexistenciou je podľa neho „normou“ neoddeliteľnou od bytia. Ľudské bytie (osoba) priťahovaná k vyššiemu, nekonečnému Bytiu iba v Bohu je podľa Blondela „absolútna spoluexistencia.“ Čistá myšlienka je podľa neho najvyššou pravdou. V diele L ´Action (1893) sa zamýšľal nad hľadaním čistého konania. Bytie a myšlienky bytia vyúsťujú do akcie. Hlavné časti z toho diela vyšli v českom jazyku pod názvom Logika činu. Dokonalé bytie je čistým konaním, ono nepozná pasivitu.

Boh je v tomto zmysle:
a) najvyšším Bytím,
b) čistou myšlienkou a
c) čistým konaním.

Na základe dialektickej metódy založenej na téze a antitéze rozvinul Blondel dialóg s ľuďmi a zároveň citlivo podsunul existenciálny dialóg človeka s jeho vlastným srdcom. Podľa Blondela konečné dobro nemôže nikomu z ľudí stačiť. Konečné dobro logicky volá po nekonečnom dobre. Každý človek potrebuje nekonečno, aby mohol byť tým, kým chce byť. V súvislosti s túžbou nastolil Blondel aj etické otázky o zodpovednosti rozumného a slobodného človeka a podčiarkol, že rozum a vieru nemožno oddeliť od seba.

Ľudská vôľa sa rozvíja v celku sveta a to tým, že si uvedomujeme:
a) sami seba a
b) svoje nároky.

Naša vôľa umiera, keď prijímame Božiu vôľu a naše dielo končí tam, kde začína jeho. Často opakoval, že: konať znamená chcieť a chcieť znamená chcieť niečo
konkrétne. Vôľa sa len tak pre nič nehýbe. Zmyslom ľudskej činnosti je vedieť, prečo mám konať. Odkazom M. Blondela je : „Sústrediť sa na akciu, ktorá je centrom filozofie, pretože sa nachádza v centre života.“
Morálnosť súvisí vôľou, pozitívna viera s prísľubom. Vôľa a čin sa rozvíjajú v každom človeku. Nimi vyjadrujeme najintímnejšiu orientáciu svojho srdca až po finálny súhlas, či kontradikciu rozumu. Cenou ľudského života je realita bytia. V nej sa odráža spoločný zväzok poznania (veda), praktického správania zosúladeného so svedomím (morálka) a pozitívnej viery (metafyzika). Zrelá osobnosť je taká, ktorá dokáže zladiť tieto tri aktivity bez väčších kontradikcií.
Morálny život sa zdokonaľuje iba vtedy, ak sa čl. zaujíma o morálku. Človek poznaním a konaním dobrých skutkov rieši sám v sebe problém pravdy. Milovať všetkých ľudí a milovať Boha je tá istá vec. „Veci sú poznané tak, ako sú, a sú, ako sú poznané“.

Existencializmus a etika

Termín existencializmus má korene vo filozofii S. Kierkegaarda a vo fenomenológii E. Husserla. Vo fil. ho po prvý raz použil nemecký filozof M. Heidegger. Existencialisti odmietali abstraktné rozumové zdôvodnenia analyticko-deduktívne procese, ktoré chcú všetko vysvetliť. Ich metódou je introspektívna sprostredkovanosť, ktorá berie na vedomie jednotlivú existenciu v jej jedinečnej neopakovateľnej situácií. Metódou filozofie existencie je metóda fenomenologická. Na základe skúmania javov sa usilujú vysvetliť skúsenosť na princípoch metafyzických a transcendentálnych. Východiskovým bodom existencializmu je antropológia.

Vo filozofii existencializmu rozlišujeme medzi dvoma prúdmi:
1) existencializmus teistický alebo kresťanský, ktorého zaklad. je S. Kierkegaard a hl. predstaviteľmi sú : Karl Jaspers a Gabriel Marcel.
2) Existencializmus ateistický, ktorého hlavnými reprezentantmi sú Paul Sartre a Albert Camus.

Søren Aabye Kierkegaard (1813, Kodaň 1855) bol dánsky fil., spisovateľ a teológ, ktorý vychádzal z filozoficko-metafyzického predpokladu, že (dospelý) človek sa odlišuje tak od prírody ako aj od Boha. Podobal sa na Shopenhauera v etickom pesimizme. V mladosti rebeloval proti Bohu. Všetky jeho spisy majú autobiografický charakter. Študoval teológiu. Knihy: Buď - alebo, Strach a chvenie, Nemoc k smrti, Filozofické zlomky. Bol individualista a samotár. Jeho priezvisko znamená: cirkevná záhrada. Volal po obrode kresťanstva.

Zaujímal ho predovšetkým človek a v ňom najviac jeho duchovný aspekt, t. z. morálny a náboženský život. Sloboda je jednou zo základných kategórií. Etický človek je ten, ktorý si uvedomuje a plní svoje povinnosti. Slúži a odovzdáva sa druhým.
3 spôsoby existencie života: estetické štádium života, etické štádium života štádium náboženské.
Možné východiská úzkosti: našiel v metafyzickom zakotvení človeka v Bohu a v prekročení seba službou druhým - základom pre filozofický existencializmus. Bol človekom úprimne veriacim, ale chýbala mu radosť zo života.

Karl Jaspers (1883-1969)

- teistický existencializmus;
Jeho predkovia boli roľníci a pastori na severe Nemecka. Narodil sa v Oldenburgu študoval právo a potom medicínu. V roku 1913 sa habilitoval odbore psychológia. V období veľkej expanzie nacizmu sa Jaspers postavil fil, aj poli, proti tejto ideológii (antifašista). V roku 1931 napísal zaujímavý spis „Duchovná situácia doby“ je to akýsi pokus o diagnózu doby. V roku 1946 vydal knihu „Otázky viny“ v tom diele objasnil dôvody, ktoré ho priviedli k napísanú knihy. „My Nemci sme skutočne bez výnimky povinní zamyslieť sa nad otázkami viny a vyvodiť z toho uzávery.

V I. kapitole tohto diela rozlišuje štyri druhy viny:
1. Kriminálna vina – kriminálne zločiny spočívajúce v objektívne preukázateľných činoch, ktoré porušujú zákony. Inštanciou je tu súd, ktorý zistí skutkovú podstatu a aplikuje na ňu zákony,
2. Politická vina – spočíva v činoch štátnikov a v príslušnosti k určitému štátu.
3. Morálna vina – je za činy, ktorých sa dopúšťam ako jedinec. Každý človek je morálne zodpovedný za všetky svoje činy.
4. Metafyzická vina – každý je spoluzodpovedný za všetko bezprávie a nespravodlivosť vo svete a za zločiny, ktoré sa dejú v jeho prítomnosti alebo s jeho vedomím.

Morálne môžeme dávať vinu iba sebe samým, nie druhým. Nikto nemôže morálne súdiť druhého. Morálna vina sa dotýka svedomia a ľútosti. Jaspers tvrdí, že je viacero možností previnenia: život v mase, falošné a pokrivené svedomie.Ppolovičatosť a vnútorné prispôsobenie argumentácií typu, že existuje aj iné riešenie a nie iba buď – alebo.
Podľa Jaspersa našim údelom je pokora a Boh je jediný pevný bod. Aj preto považoval Jaspers za najväčšie hodnoty: vieru a lásku. Absolútna pravda je posledným cieľom, ku ktorému sme zameraní a ktorý stále sledujeme, ale nikdy ho nedobehneme v našom filozofovaní.
Človeka chápal ako individualitu, ako konkrétnu existenciu a totalitnú integritu otvorenú smerom:
1. K sebe samému,
2. K svetu,
3. Transcendentnu, ktoré je mimo našej skúsenosti.

Z jeho diel si zaslúžia pozornosť najmä: Filozofia, Filozofická orientácia vo svete, Vysvetlenie existencie, Metafyzika, Rozum a existencia, Filozofická viera. Ľudskú skúsenosť videl ako niečo, čo je vytlačené z vlastných hraníc smerom k transcendentnu.

Smrť je vnímaná v jeho koncepcie ako základný limit ľudskej existencie v zmysle:
a) individuálnom,
b) všeobecnom i
c) svetovom.

Na počiatku 60 - tich rokoch vydal knihu „Atómová vojna a budúcnosť človeka“. Známe je jeho dielo „O spôsobe a cieli dejín“, „Napísal tiež aj svoju „Filozofickú biografiu“ (1953).

Gabriel Marcel (1889 – 1973)

- teistický existencializmus;
Patrí medzi uznávaných fil. kresťanského existencializmu. Nar. v Paríži v židovskej rodine. V roku 1929, keď už fakticky dosiahol zrelý vek konvertoval na katolícku vieru. V mladosti sa inšpiroval najmä Heglom a idealistami. Neskôr ho oslovil najmä realistický novotomizmus a existencializmus. Z diel, ktoré napísal, si zaslúžia pozornosť najmä: Metafyzický žurnál, Byť a mať, Človek pútnik, Tajomstvá bytia. Tradičné kresť. témy ako: milosť, vzťah: Boh - človek, vzťah: duša -telo, viera a láska sa v jeho dielach menia na živé otázky. Veľký vplyv na jeho myšlienkový vývoj mali predovšetkým títo filozofi: sv. Augustín, sv. Akvinský, B. Pascal, H. Bergson.

Marcel tvrdil, medzi Bohom a osobou je vzťah slobody. Láska znamená pre Marcela život, kedy človek vychádza sám zo seba, teda mení svoje centrum v prospech iného. Metafyziku chápal ako „apetít bytia“, preto je jeho metafyzické hľadanie hľadaním osobným. JA je podľa neho nedefinovateľné, pretože je príliš osobným. Bytie je naopak neoddeliteľné, je to niečo duchovno-telesné spolu, sme to my sami.

Bytie sa môže prejaviť na štyroch úrovniach, ktoré sú medzi sebou vzájomne prepojené:
1. cez základné vnímanie nášho tela (človek je duch v tele) = sebauvedomenie
2. cez zmyslové cítenie (vnútorná radosť, fyzická bolesť) = sebacítenie
3. cez interpersonálny vzťah: ja - ty (v človeku je miesto pre druhých)
4. cez absolútny vzťah k „Ty“ (medzi mnohými „ty“ je jedno „TY“ (Boh). On sa ozýva v našej najintímnejšej intimite. Je to niekto pred kým možno zostať v adorácii. Toto
Bytie možno pochopiť iba vo svetle slobodnej viery.

Gabriel Marcel je najpozitívnejším filozofom spomedzi všetkých existencialistov. Bol optimistom, nepoznal pesimizmus. Tvrdil, že optimizmus sa opiera o vonkajšiu skúsenosť. Rozlišoval medzi: optimizmom čisto citovým a racionálnym, maskovanou citlivosťou. Optimista je podľa neho čl., ktorý má pevné presvedčenie, že veci sa musia nakoniec urovnať. Podľa Marcela je hodnota niečo, čo si nemožno vybrať a kategoricky dodáva: „Princíp, ktorý nazývame hodnotou, môže byť len bytie“ Úvahy o hodnotách vydal v diele „Fil. zlomky“ Hodnotami sa zaoberal aj v knihe „Homo viator“. Etické postoje G. Marcela vyplývajú z jeho fil. úvah a svedčia o veľkej a citlivej ohľaduplnosti a tolerancii v smere k druhým.

Táto etika môže byť príkladom aj pre súčasné demokracie s pluralistickými názorovými tendenciami. K transcendentnu sa ale podľa Marcela neprichádza prostredníctvom argumentácií, alebo logickým procesov, ale skrz Intuíciu. Existencialistické úvahy G. Marcela majú veľkú hodnotu pre etiku, pretože sa dotýkajú ľudských citov a poukazujú na také hodnoty akými sú: nádej, viera, radosť, adorácia, o ktorých sa ostatní existencialisti nezmieňujú. Marcel ukazuje, že človek nie je odsúdený k zúfalstvu a beznádeji, ako to tvrdil Nietzsche, alebo k smrti, ako to tvrdil Heidegger, či k ničote ako to napísal Sartre, ale k nádeji, Marcelov človek je nasmerovný k Bohu.
Jean Paul Sartre (1905-1980)

– ateistický existencializmus
Narodil sa v Paríži. Po maturite študoval filozofiu. Obdivoval najmä Husserla a Heideggera, kvôli fenomenologickej metóde. Propagoal existencializmus ako mravné učenie. Existencializmus je podľa neho humanizmom. Sartre inklinoval ku komunistickej strane, ale túto stranu zároveň aj kritizoval, aby ju stimuloval a vylepšoval. Z jeho diel si zaslúžia pozornosť: Predstava, Bytia a nič, Esej o fenomenologickej ontológii alebo (Vedomie, bytie a nič), Kritika dialektickému rozumu. Z literárnych diel: Muchy, Diabol a dobrý Boh a román Nausea. Vo svojej filozofii sa zaujímal najmä o bytie a nazýva ho „bytím v sebe“. Jedným z najpozoruhodnejších myšlienkových experimentov Sartra bola jeho „fenomenologická ontológia“. Sartre sa koncentroval na čisté svedomie, ktorého podstatou je „intencionalita“, zameraná na vonkajšiu skutočnosť, ktorá určuje obsah vedomia. Vedomie potom stanovuje objekt, v ktorom človek vidí ako v zrkadli.

Pre Sartra je všetko poznanie intuitívne. Tvrdil, že keď sa „ja“ ustanoví ako subjekt vo vzťahu k inému nepoznateľnému subjektu, vytvára sa oddelenosť vo svete. Vzniká akási trhlina, ktorú nemôže zaplniť nijaká skúsenosť. Túto trhlinu nazýval „ničota“, ktorá v srdci bytosti „leží ako červ“ a vstupuje do sveta sebauvedomenia v trýznivom preoblečení. Sartre hovoril, že : „Bytie je absurdné. Všetko, čo existuje je pozbavené vysvetlenia a je bez zmyslu. Rešpektovanie vecí nemá zmysel. Absurditou je aj koreň stromu, kamene, tráva, nebo. Všetko je absurdné, nič nie je možné vysvetliť. Svet vysvetlení a rozumu nie je vysvetlením o existencii“
Sartrova existenciálna doktrína vychádza zo striktnej ateistickej pozície – je pokusom prekonať hlboké znepokojenie a úzkosť, ktorý vyviera z pocitu ničoty a nezmyselnosti bytia. Sartrova esej „Existencializmus je humanizmus“ – patrí k základným textom francúzskeho ateistického existencializmu. Názov eseje je provokatívny. Podľa Sartra človek je bytosť, ktorá sa utvára nepretržite. Základným rozmerom ľudského bytia je sloboda. Sloboda je základom všetkých hodnôt.
Sartre pozná iba jediný morálny imperatív: príkaz byť autentickým.

Aby človek dosiahol autentickosť musí: neustále voliť, prekračovať, uskutočňovať slobodu.
Zmysel skutočného žitia však pochopíme len v hraničnej situácii stojac zočí – voči smrti. V očiach francúzskych existencialistov typu Sartra je človek tvorcom seba i sveta. Aj preto je od svojho zrodu neustále angažovaný, neustále musí voliť medzi:
• neosobným – nepravým bytím
• a autentickým bytím - pravým

Sartrova idea zodpovednosti čl. za svoje činy je zodpovednosťou jedinca pred sebou samým a nikým druhým. Sartre po celý svoj život koketoval s marxizmom – doplnil ho o fil. čl. Plánoval napísať aj existencialistickú etiku, ale svoj plán neuskutočnil. V podstate však celé jeho dielo v sebe skrýva silný etický náboj a je výkladom etiky, hoci nesystematickým.

Martin Heidegger (1889-1976)

– najinšpiratívnejší filozof 20. storočia.
Narodil sa v Messkirch. Bol Husserlovým žiakom na univerzite v Marburgu. V roku 1927 vyšlo jeho dielo Bytie a čas, a rok sa stal vedúcim katedry filozofie na Univerzite vo Freiburgu. Z jeho diel si zaslúžia pozornosť najmä: Čo je to metafyzika?, Platónske učenie o pravde, Podstata pravdy, List o humanizme, Kráčanie smerok k jazyku, Nietzsche.

Heidegger potvrdil tri podstatné veci o človeku:
1) Človek je privilegovaným bytím, ktoré si uvedomuje svoju existenciu vo svete svoj pobyt „Da sein“. Každý pobyt je jedinečný. Pochopenie ľudskej existencie bolo pre raného Heideggera prostriedkom na pochopenie bytia, ale zároveň aj veľmi obohatil existencialistickú terminológiu.

2) Človek nie je spútaný situáciou, v ktorej sa nachádza, ale je otvorený, aby túto situáciu menil. Jeho existencia je akoby „mimo seba“, alebo „pred sebou“ vo svojich ideáloch, plánoch, možnostiach. Vzhľadom na túto časnosť je cieľom človeka zjednocovať esenciu (podstatu) s existenciou. Čas nám umožňuje zjednocovať našu existenciu. Tri časové dimenzie: minulosť, prítomnosť a budúcnosť korešpondujú v človeku s jeho troma spôsobmi poznania: cítiť, chápať, komunikovať alebo posudzovať to, čo príde.
Podľa toho, či sa človek nechá viesť prvým alebo druhým, je jeho život a pobyt (Dasien), ale je vždy môj pobyt buď:
• Neautentický „byť vo svete“ pasívne necháme sa ovládať situáciami a starosťou o veci tým, že im slúžime a prispôsobujeme sa im. Vieme to, čo vie masa, zabávame sa tak, ako sa zabáa ma, čítame, posudzujeme ako masa, teda podriaďujeme sa zákonu masy.
• Autentický – existovať vo svete aktívne - ak niekto realizuje svoj život podľa svojich plánova a cíti za svoje konanie zodpovednosť. Autentická schopnosť prichádza z úzkosti, v ktorom je Dasein nútené k odpovedi na volenia. Existencia sa javí ako zvláštny spôsob ľudského bytia, ktoré je obrátené predovšetkým: k veciam a k iným. Človek je ponorený vo svete a musí sa v ňom namáhať, či chce alebo nie. „Byť“ znamená mať zodpovednosť za seba, uvedomovať si vlastné možnosti duše,ale aj ťarchu. Byť znamená „vybrať si“ spôsob existencie „rozhodnúť o sebe“. V tomto bode je zhoda medzi etikou Heideggera a Kierkegaarda.

Z pohľadu dejín etiky je dôležité vidieť Heideggera okrem skvelej metafyziky aj v praxi. Jeho vzďaľovanie od Boha a kritika náboženstva ho priviedli do slepej uličky. Jeho dielo a myslenie sa začali rozvíjať po r. 1934 a v roku 1933 verejne podporil Hitlerovu stranu. Boh podľa neho nie je, podobne ako napr. pre Locka, súčasťou ľudskej prirodzenosti.

Pravdu videl v opozícii s tradíciou:
1) miestom pravdy je výpoveď,
2) Bytnosť pravdy spočíva v zhode úsudku s jeho predmetom.
Pravda existuje len potiaľ, pokiaľ človek. Zmyslom človeka je: odkrývať pravdu, hľadať pravdu, nachádzať pravdu.

Antoine Saint-Exupéry (1900-1944)

- dobrodruh aj vizionár.
Bol známy francúzsky spisovateľ a letec. Sám sa však cítil viac letcom. Narodil sa v šľachtickej rodine. Jeho otec umrel, keď mal len 4 roky. V roku 1909 odišiel Antoine na Gymnázium do Le Mans, kde ho ako 12-ročného prvýkrát vzali do lietadla, vystúpil z neho plne očarený. V roku 1925 debutoval svojou novelou „Letec. V roku 1928 napísal knihu „Južná pošta“. Pomáhal budovať letecké linky do Argentíny. Tu sa stretol s príbehom o núdzovom pristátí letca v snehovej búrke, ktorý stvárnil v knihe „Nočný let“ (1931). V roku 1934 nastúpil do Leteckej spoločnosti Air France a lietal do Saigonu (Vietnam), do Moskvy, do oblasti Stredozemného mora – o týchto cestách napísal články. Vo februári 1938 sa pokúsil o rekord na linke New York – Ohňová Zem.

V Guatemale sa však zrútil pri štarte a ťažko sa zranil. Prežil, ale uzdravovanie bolo pomalé a dlhé. Tu napísal dielo „Zem ľudí“ – toto dielo malo obrovský ohlas. V čase, keď vypukla II. svetová vojna začal písať román „Citadela“, - o ľudskosti a morálke. Román bol publikovaný až po jeho smrti. V roku 1943 počas amerického exilu vyšla kniha „Malý princ“. Je treťou najprekladanejšou knihou na svete. Dodnes dosahuje miliónové náklady. Je to rozprávka pre dospelých, ktorú sám ilustroval. Saint – Exupéry zomrel v lietadle, prečo sa lietadlo zrútilo nikto nevie.
Jeho knižné príbehy sú plné lásky, citu, porozumenia a nádeje v lepší svet ľudí.

Martin Buber (1878-1965)

- nemecký fil., a spisovateľ židovského pôvodu.
- predstaviteľ dialogického personalizmu.

Je to jeden z najreprezentatívnejších hebrejských filozofov. Narodil sa vo Viedni. V roku sa konal I. sionistický kongres v Bazileji, kde sa vyjadrila túžba po opätovnom získaní národno-štátnej jednoty. V kontexte týchto udalostí sa Buber vracia k židovstvu. Pri pochopení „národa“ nekládol dôraz na politicko-nacionalistický charakter. V Buberovom myslení dominovala orientovanosť na biblickú predstavu v Božom ľude. Po získaní doktorátu na Viedenskej univerzite sa utiahol viac do ústrania a intenzívne sa zaoberal chasidizmom (smer v židovstve sústredený na mystiku). V Buberovom živote je tzv. „mystická etapa“. V tomto období napísal „Príbeh (dejiny) rabbiho Nachmana a tiež Legendu o Baalšemovi.“ Svoju pozornosť obrátil na náboženskú filozofiu a napísal svoje „Extatické vyznania“. Krátko sa venoval aj čínskej náboženskej filozofii „Učenie Tao“, ale od židovstva sa už neodklanil. V roku 1911 publikuje „Tri reči o židovstve“.
Podľa Bubera „ Byť človekom znamená byť vo vzťahu.“ Pred I. svetovou vojnou v Európ. kultúrnych kruhoch prevládal optimistický názor, že ľudstvo sa „prirodzenou cestou“ – vlastnými silami a to prehĺbením etiky a vnútorným zduchovnením vyvinie na úroveň, v ktorej sa stretne „božské“ s „ľudským“.
Spolu s F. Rosenzweigom prekladal Bibliu. Vplyv Biblie sa odráža aj v ďalších jeho dielach „Božie kráľostvo“ a „Rozhovor.“ V roku 1933 sa dostáva v Nemecku k moci Hitler, Buber sa vzdáva svojho profesorského miesta. V roku zakáže nacistický režim Buberovi akúkoľvek činnosť. V roku 1934 publikuje zborník „Kampf um Isreal“ (Boj o Izrael) – vysvetľujúce články k Biblii. Ďalšie jeho diela: „Otázka per jednotlivcov - Hodina poznania.“ Človek sa v Buberovej koncepcii javí ako niekto, kto volá po inom“ Filozof vnímal život cez 3 sféry, v ktorých sa buduje svet vzťahov: Prvá sféra je život s prírodou Druhá sféra zahŕňa život s ľuďmi Tretia sféra je životom v prítomnosti duchovných súcien.

Zmyslom ľudských vzťahov je komunikácia a dialóg, z nich sa rodí niečo hlbšie, čo preniká, oddeľuje, zjednocuje. Osobná vzťahovosť je nadčasovým darom pre ľudstvo. Ten niekto, koho stretáme v našom čase a na našej ceste, čaká na prijatie, na rozhovor, povzbudenie a uistenie o svojej hodnote a hodnosti.

Romano Gvardini (1885-1968)

- filozof existencie a dialógu, teológ talianskeho pôvodu žijúci v Nemecku (Bol kňazom aj profesorom).
Bol to muž širokej kultúry a vynikajúci znalec – moderných dejín a kresťanskej filozofie. Usiloval sa o vymedzenie človeka jeho postavenia vo svete modernej civilizácie. Jeho diela „Poláritná opozícia“, „Svet a osoba“ – koncept osoby, „Koniec modernej epochy“ - kríza v kultúre a v spoločnosti, „Dobro, svedomie, sústreďovanie.“ Podľa Gvardiniho človek existuje vďaka slovu a dialógu. Človek v koncepcii Gvardiniho nie je niekto uzavretý v sebe samom. Individuálna existencia nevychádza sama zo seba – vychádza od našich rodičov. Rastie v dôsledku požívania materiálnych vecí, ale tiež aj vďaka formácii v rodine, v škole, v spoločnosti, v čase. Človek existuje vďaka slovu a dialógu. Čím je človek slobodnejší, tým je viac pánom. Svojou prirodzenosťou sme dialogickými bytosťami.

V diele „Koniec modernej epochy“ (1951) píše o epochálnej kríze, ktorá zasiahla aj kultúru a spoločnosť. Východisko z tejto krízy videl: v obnove náboženskej dimenzie, ktorú zničila sekularizácia, a znovu rozpoznaní tradičných kresťanských hodnôt, ale predovšetkým absolútnej hodnoty osoby.
Romano Guardini vypracoval projekt pre „novú spoločnosť“, založenú na kultúre, v ktorej by bola: znovu potvrdená absolútna hodnota osoby (jej ontologická hĺbka a dialogická štruktúra) „Osoba je život formou individuality, ktorá je determinovaná duchom:“. Osoba znamená, že ja moje bytie, nemôže byť vlastnené žiadnou inštanciou. My nemôžeme byť obývaní druhými. S druhými môžeme byť iba vo vzťahu. Guardini požadoval etiku hlavne v súvislosti s realizáciou moci. Etika má kontrolovať moc, aby moc neprerástla človeka (technická, nukleárna, politická). Zaujímavým dielom je aj Guardiniho súbor prednášok na univerzite pod názvom „Sloboda a zodpovednosť.“ (1939). Niet nič krajšie na svete ako slobodná bytosť zrelá v zodpovednosti.Ťažiskom Guardiniho ideí bola antropológia – človek je jedinečný, život neopakovateľný.

Guardini uvádza tri spôsoby možnej deformácie svedomia:
1. povrchné, ľahkovážne svedomie – pod vplyvom prostredia, ale sčasti aj osobného charakteru – flegmatik.
2. precitlivené svedomie (štrupulózne) – je to trápenie seba pre maličkosti, ktoré sú často krát absurdné, napr. vzťahovanie zodpovednosti aj za druhých na seba. Prispieva k tomu aj charakter človek (melancholik).
3. svedomie príliš koncentrované na nás samých (príliš sme zainteresovaní do diania a nevidíme veci také, aké sú o sebe).

Emmanuel Lévinas (1906 – 1995)

- predstaviteľ židovského dialogického personalizmu.
Narodil sa v Kaunase na Litve. Bol žiakom Husserla. Významne prispel k tomu, aby sa nemecká fenomenológia stala známou. Z jeho diel je potrebné spomenúť najmä: Teória intuície vo fenomenológii Husserla, Totalita a Nekonečno, Etika a Nekonečno, Od posvätného k svätému. Svoju filozofiu označil za metafyzkiku. Jej centrom je vzťah k druhému. Okrem roho Lévinasovu filozofiu môžeme nazvať aj etickým personalizmom, alebo etikou tváre, pretože vo svojich úvahách o absolútnej hodnote osoby sa neopiera o bázu ontologickú, ale morálnu. Je to etika zodpovednosti. Zodpovednosť je osobná. Naše „ja“ je zodpovedné za všetko. Zodpovednosť má rozmer mikrokozmu aj makrokozmu. Ona odmaskovala osobný egocentrizmus. Svoj etický personalizmus vypracoval podľa metafyzickej perspektívy a podľa radikálneho altruizmu. Po celý svoj život bol hľadačom Absolútna.
Cesty k Absolútnu sú rôzne :
1. cez striedmosť bytia
2. cez pravdu
3. krásu,
4. slobodu
5. zodpovednosť.

Primárnou filozofiou je podľa neho morálnosť, ktorá odzrkadľuje vonkajšok bytia. Cesta k Absolútnu sleduje stopy tváre blížneho.
Lévinas sa nikdy nesnažil vytvoriť etický systém, skôr sa snažil nájsť zmysel etiky. Ním formulovaný primát etiky nahrádza formalizmus tradičnej filozofickej etiky.
K pilierom Lévinasovej filozofie patrí aj pluralita bytia a pluralita sociálneho.
Levinasova etika a filozofovanie je na míle vzdialená každému nihilizmu a svojvôli. On sa nehanbil za Bibliu, naopak jej príkazy inkarnoval v sebe a praktizoval ich aj navonok (ad extra – voči iným). Stretnutie s inými nie je iba dialógom, ale zodpovednosťou.

Ján Pavol II. (1920-2005)

– filozof, morálny teológ, etik, pápež - od roku 16.10.1978 do 2.4.2005.
Narodil sa vo Wadoviciach v Poľsku ako tretie dieťa v rodine. Jeho sestra zomrela niekoľko týždňov po narodení, Matku stratil ešte pred prvým svätým prijímaním ako 9 ročný. O tri roky mu zomrel brat Edmund a tak ostal iba sám s otcom. Aj preto po rokoch Ján Pavol II napísal: „Moje detstvo a dospievanie sú spojené predovšetkým s postavou otca ...“ Jeho otec bol silne veriaci. Život jeho otca (po ovdovení) sa stal životom stálej modlitby. Vo svojich spomienka „Dar a tajomstvo“, píše „ Keď som sa v noci zobudil videl som, že sa modlí na kolenách a vždy kľačal aj vo farskom kostole.“ Jeho otec hovoril nemecky a malý Karol sa od neho učil tento jazyk. Doma si spolu čítali Bibliu a modlili sa ruženec a tiež modlitbu k Duchu Svätému.

Ján Pavol II sa viackrát vyznal z toho, že „v Cirkvi objavil spoločenstvo spásy, svoje miesto a povolanie.“Vypuknutie II. svetovej vojny zásadným spôsobom zmenilo život K. Wojtylu. Od roku 1942 začal tajne študovať filozofiu a teológiu. Od 7.8.1944 až do konca vojny sa schovával spolu s ďalšími klerikmi v arcibiskupovom dome a po oslobodení Krakova žil v budove krakowského seminára. V novembri 1946 bol vysvätený na kňaza. Prácou „Etický systém Maxa Schelera“ sa habilitoval a o niečo neskôr sa stáva profesorom Morálnej teológie a Etiky na Teologickej fakulte v Lubline. Ján Pavol II bol filozofom, teológom, mysliteľom. Miloval Boha aj ľudí. Bol neúnavným hľadačom pravdy. Patrí k filozofom – personalistom. Na jeho myslenie mali veľký vplyv idey T. Akvinského, sv. Ján z Kríža, M. Schelera, J. Maritaina, E. Gilsona, G. Marcela. R. Guardineho. Človeka vnímal ako osobu. K osobe treba pristupovať citlivo. Človek je pútnikom večnosti.

V celom wojtylovskom učení sú dôležité tri momenty:
1. objektívne ťažkosti (ideologické a morálne, na ktoré narážame v našom živote – dráma moderného človeka),
2. potreba istoty a prijatie posolstva J. Krista. Ježiš sa totiž nemôže mýliť a nemôže klamať. On je Pravda a svetlo sveta. Postmoderný človek potrebuje istotu a vysvetlenie,
3. nevyhnutnosť jednoty kresťanského života (viera + duch + život + svedectvo).

Jánovi Pavlovi II. veľmi záležalo na tom, aby sa zlepšil svet, aby bol priateľskejší, aby v ňom vládol pokoj a mier, aby bolo ľudstvo šťastnejšie. Veľmi zdôrazňoval potrebu zlepšiť morálku a túžil zachrániť rodinu. Zdôrazňoval dôstojnosť a poslanie ženy, poznanie hodnôt a realizáciu cností.
Podľa Jána Pavla II. sa ľudia v 20. stor. učili od troch tzv. učiteľov skepticizmu a to Marxa, Freuda a Nietzscheho. V 21. storočí sa treba učiť nádeji cez vieru v Ježiša Krista. Podľa Jána Pavla II. existuje v súčasnom svete rozpor medzi vedeckým a morálnym poriadkom.

Človek sa usiluje ovládnuť svet a vesmír, ale nenaučil sa byť pánom seba. Cestu záchrany ľudstva preto videl v návrate k etickým hodnotám. Treba hľadať humánnejšie perspektívy. Etika má byť nadradená technike. Ľudia nadradení nad veci a duch nad hmotu. Budúcnosť človeka závisí od kultúry, pokoj a mier od lásky a solidarity. Nijaký pápež nestretol toľko ľudí ako Ján Pavol II (18 miliónov sa napr. zúčastnilo len stredajších audiencií). Vyhlásil za blahoslavených 1338 ľudí a za svätých 482. Zomrel 2. apríla 2005. Je jedným z najvýznamnejších ľudí v celej 2000 – ročnej histórii kresťanstva.
Diela: Prvé encykliky Jána Pavla II. boli zamerané na trojjediného Boha. Úplne prvou sa stala „Encyklika, ktorou sa na začiatku svojho pontifikátu obracia na ctihodných bratov v biskupskej službe, na kňazov a na rehoľné rodiny, na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých ľudí dobrej vôle.“ Jej ústrednou témou bol Ježiš Kristus, V encyklike O niektorých základných otázkach morálneho učenia Cirkvi a „Encyklika o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života“ a Encyklika o vzťahoch medzi vierou a rozumom“ Pokračoval v neochvejnej opozícii voči antikoncepcii, potratom a homosexualite.

Nonotomizmus

– Tomizmus oslovil v prvej polovici 20. storočia a zvlášť po II. svetovej, viacerých významných západoeurópskych filozofov: vo Francúzsku J. Maritain , E Gilson, v Taliansku Cornelio Fabro, Sofia Vanni Rovighi, V Nemecku J.B.Lotz, K. Rahner, Joseph Pieper.

Jacques Maritain (1882-1973)

- narodil sa v protestantskej rodine parížskeho advokáta.
Študoval filozofiu na parížskej Sorbone i proti vôli rodičom. Maritain napísal okolo 50 diel, z ktorých najnámejšie sú: Bergsonovská filozofia, Ateizmus a hľadanie Boha, Umenie a scholastika. Theonas – Dialógy medzi mudrcom a dvomi filozofmi. Antimoderna, Sv. Tomáš Akvinský, Prvky filozofie I., II., Traja reformátori, Luther, Descartes, Rousseagu, Primát duchovna, Morálna filozofia, Kresťanstvo a demokracia. Osoba a spoločne dobro, Otázky svedomia, O kresťanskej filozofii, Filozofia prírody.

Jeho všetky diela svedčia o tom, že Maritain sa inšpiroval požiadavkami Absolútna, ale nikdy sa nevyhýbal dialógu. Maritain pochopil, že intelekt má slúžiť človeku pri hľadaní pravdy a dobra, pretože cez pravdu a dobro sa vyjavuje dynamickosť ľudského bytia – od poznania k ľudskosti. „Filozoficko - metafyzická pravda nie je iba filia temporis, le je to nadhistorická realita.“ Rozum nebol pre neho iba mierou ľudských skutkov, ale aj predpokladom morálnosti.

Aj preto delil etické pojmy na:
1. základné systematické koncepty – sú to pojmy, ktoré majú blízko k metafyzike a špekulatívnemu mysleniu a predkladá ich rozum napr.: dobro, hodnoty, normy, cieľ, zmysel života.
2. základné praktické koncepty – patria tu také pojmy ako právo, povinnosť, morálna vina, zásluha, odmena, trest.
3. základné pred – žiadané koncepty – stoje v centre záujmu etiky, morálky aj metafyziky (sú to otázky o existencii Boha, človeka, ľudskej duše, otázky o slobode a pravde).

Kresťanský humanizmus prirovnával ku kvetom na strome múdrosti a cnosti. Múdrosť je rozvážnosť človeka slobodne sa rozhodujúceho pre cnosť. Kresťania aj nekresťania môžu vzájomne spolupracovať, ak sa zhodnú na spoločných základných platformách, ktoré zabezpečia na praktickej úrovni primát spoločného dobra. Za tento primát dobra je zodpovedný štát, škola aj cirkví.

V súvislosti so svojou koncepciou o človeku rozlišoval medzi:
1. osobou, ktorá je na jednej strane nedeliteľnou duchovnou - telesnou podstatou, a na druhej strane je v nej všetko otvorené.
2.osobnosťou – rozumie sa ňou komplexná dynamicko-transformujúca sa a osobnostno-hodnotová kvalita. Osobnosť sa rozpozná v konfrontácii so spoločenskou štruktúrou, s ktorou je človek spojený, pričom zdieľa znaky danej kultúry.
3. indivíduom – konkrétny – jednotlivec odlišný od iných, ktorý má svoju povahovú špecifikáciu.

V celom svojom živote zostal otvorený voči všetkému pokrokovému, ochotný vypočuť si názory iných, bol vždy pripravený k spolupráci, ak išlo o dobro, a to aj s tými, ktorí sa hlásili k inej
a) filozofii, či
b) politickej ideológii a
c) vierovyznania.

Dobro vnímal z perspektívy svojho subjektu. Dobro je to, čo je podstatne dobré.
Rozlišoval však medzi :
a) dobrom absolútnym, ktoré je sebestačné (Boh, ktorému nemožno v dobre nič pridať),
b) dobrom metafyzickým, ktoré je transcendentálnym dobrom bytia
c) dobrom morálnym, ktoré je pozitívnym dobrom pre človeka, ale nie je dokonalé.

Maritainovské hľadanie pravdy a humánnosti je pre mnohých ľudí príťažlivé ešte aj dnes. V skutočnosti však Maritain bol filozofujúcim mysliteľom, praktizujúcim kresťanom, človekom viery a činu.
Personalizmus v 20. storočí

- kto sú ruskí personalisti? Sú to teológovia a filozofi 20. storočia, medzi ktorými je potrebné vymenovať také osobnosti akými boli: N.A. Berďajev, B.P. Vyšeslavcev, P. Florenskij, V. Solovjov.

Nikolaj A. Berďajev

- ruský filozof, teológ, antropológ. Narodil sa v Obuchove pri Kyjeve, predkovia boli vojenskí dôstojníci, zo strany matky – babička francúzska grófka vydatá za Rusa. Bol v rodinnom vzťahu Vranických. Berďajev sa vzďaľoval od rodinnej tradície, študoval na prírodovedeckej fakulte a právnickú fakultu. Bol vylúčený zo štúdia, vyhnaný do Volgody na 3 roky.
1.kniha: 1901 – Subjektivizmus a individualizmus v spoločenskej filozofii.
- po návrate do Kyjeva sa pripojuje ku ľavičiarskej filozofii. Berďajev sa oženil s Lýdiou – bola nábožná, mala naňho vplyv, spolu s Jevgenij Nikolaj Dimitrij – do spolku s ruskou pravoslávnou inteligenciou, prechádza od marxizmu k idealizmu. Je redaktorom časopisu PUŤ, aj v Paríži sa vydával.

• ďalšie diela: Filozofia slobody, Zmysel tvorivosti, Problém idealizmu, Ruská sloboda
• r.1921 bol na zozname nepohodlných, zatknutý, na intervenciu jedného z polície oslobodený, bolo mu doporučené, aby opustil ruskú krajinu, prichádza do Berlína – založil ruský kultúrny inštitút s Vyšeslavcevom r. 1924 – v Paríži inštitút svätého Sergeja, z ktorého sa transformuje filozof. – teologická fakulta.
• Rozhovory o ruskej filozofii – rušné, často o konfliktoch, Francúzom prekážala vášnivosť Rusov, Rusom prekážala francúzska zakuklenosť
• V roku 1931 – kniha: O pôvode človeka – otázka paradoxnej etiky
• V roku 1947 dielo: Tvorivosť a objektivizácia – problém človeka, celý život objasňoval problémy ľudí na základe humánnosti, slobody a tvorivosti
• V roku 1948 zomrel v Paríži.

Filozofia:
1. myšlienka - človek dynamický, jeho život postupným procesom pozdvihovania od sociálno- psychologickej roviny k morálnej problematike ku kresťanskej histório – sofii, až ku eschatologickému personalizmu.
2. myšlienka – bohapodobnosť človeka, cez ľudskú skúsenosť miluje Boha. Ľudská tvorivosť je podmienená slobodou.

Filozofia dejín:
kritizoval nadčasový zmysel dejín, kritizoval nekonečný pokrok. Človek a technika – posledné dielo – predpoveď toho, čo sa môže udiať, keď technika prevalcuje etiku. Eschatológia je prechodom na nové bytie na konci všetkého je nové bytie.
- žil skromne, celé myslenie sledovalo k stretnutiu k absolútnu, etické myslenie odráža v jeho úvahách, hodnotách. Skutky súvisia s pochopením hodnôt. Hodnoty robia ľudskú etiku a morálku estetickou.

Boris Petrovič Vyšeslavcev (1877-1954)

– filozof a náboženský mysliteľ – narodil sa v Moskve - teológ, právnik, filozof, v centre jeho filozofie bol základný vzťah človeka k Absolútnu. Zákon a etické normy majú jediný cieľ: slúžiť ľuďom pri napĺňaní ich osobnej slobody a lásky. Podčiarkoval integritu rozumu a srdca. Vychádzal z Platóna, odvolával sa na etické idey sv. Pavla apoštola.

Dielo:
Etika premeneného Erosa – kladie si otázky: o morálke, na čom je založený najdokonalejší etický princíp, etika premennej lásky. Snažil sa dokázať, že normatívny zákon je v harmónii s milosťou Božou.
Osoba je bytím slobodným a sloboda je princípom všetkých skutkov. Dokonalá vôľa je iba tá, ktorá vytrvalo hľadá pravdu a podľa nej aj koná. Iba dokonalý a cnostný človek vie, že v živote je všetko dovolené, ale nie všetko je pre jeho dobro. Cez múdrosť rozumu a srdca môže človek vidieť a cítiť Boha. Skutočná filozofia privádza k Bohu.

Filozofia:
Vyšeslavcev bol filozof a náboženský mysliteľ – siahal až k hlbinám ľudského srdca. Východná kultúra stojí vyššie po stránke intelektuálno-citovej a západná ju predčí po stránke intelektuálno-technickej. Srdce je centrum duchovného života. Videl osobu, jej život a myšlienky v úzkom vzťahu s Absolútnom – absolútno ako prvý počiatok všetkého a ako posledný cieľ človeka i sveta.
Vyšeslavcev bol filozofom srdca, ale aj intuície.
Diela: Ruský živel u Dostojevského, Srdce v kresťanskej a indickej mystike, Etika premenenej lásky, Filozofická ničota marxizmu, Kríza industriálnej kultúry, Večné v ruskej filozofii.
Pavel Alexandrovič Florenskij (1882-1937)

- narodil sa vo Vevzachu, bol matematik, filozof, teológ, teoretik, umenia, majster perspektívnej maľby, obdivovateľ Bacha, Bethovena., bol zastrelený v Peterburgu za Stalinových represií. Otec – inžinier, výborný žiak, matematiku študoval na Moskovskej univerzite, kurzy z filozofie, kurzy Sergeja Nikolojeviča Trubeckého.

Začal študovať filozofiu pod vedením Trubeckého a Lopatina – ovplyvnil jeho smerovanie – študuje pravoslávnu teológiu, začína písať, publikuje v časopisoch, témy v hĺbke jeho duše, cez filozofiu Solovjova sa dopracuje k teológii. V r. 1908 bol vysvätený na pravoslávneho kňaza – 1909 – dielo: Soľ Zeme - popisuje príbeh starca Izidora – asketické vlastnosti, kňaz pôsobil v Sergejev Posád – zaujímal sa o religionistiku, pracoval na histórii náboženstiev. Venoval sa ortodoxnému náboženstvu. V r. 1911 prednášal filozofiu na univerzite v Moskve.

Hlavné dielo: Stĺp a základ pravdy – duchovná pravda
Poukázal, kde je zdroj pravdy, na zmysel jednoty, dôležitá pre ľudské dejiny. Zaoberal sa otázkou života na zemi a perspektívou vo večnosti. Vychádzalo po častiach, vyšlo v roku 1917.
Tým bol na zozname ruských intelektuálov nepohodlných pre ruskú spoločnosť. Bol deportovaný, bol dopravený do Turkménska, mal pracovať na elektrifikačnom procese ako inžinier. Správal sa dobre, požiadali ho, aby do Moskvy išiel prednášať na univerzitu fyziku. V Moskve bol zatknutý, lebo sa nechcel vzdať teológie. Bol popravený 8.12.1937 s 500 väzňami – odstrelení.

V r. 1970 jeho meno sa objavuje v sov. Encyklopédiách, zahynul pri represii v r. 1937, v r. 1956 po smrti Stalina bol rehabilitovaný In memoriam – ruský filozof.
V r. 1972 v Almanachu oživenie jeho filozofie. Filozofi na západe mali o neho záujem.
Dielo: Otázka, čo je múdrosť - stane sa celoživotným objektom hľadania. Florenský zadefinuje múdrosť, čo je príčinou, podstatou všetkých stvorení. Je tá, ktorá v špekulatívnom myslení otvára cestu ľudskej slobode. Múdrosť je živá, spolu s neživou prírodou determinuje harmóniu vesmíru a vytvára krásu. Myšlienky – v jeho chápaní je krása nesmierne dôležitá, božia múdrosť je dušou sveta. Jeho teodicea sa prelína s antropodiceou – výpoveď človeka, kde sa berie dobro a zlo. Múdrosť a svätosť si neprotirečia. Florenský hovorí, svätý človek je duchovne krásny. Istota bola výsledkom kontemplatívnej duše filozofa. Porozumel logike harmónie. Bol človekom, skromným, pokorným, dielo bolo napísané s jeho nákresmi, maľbami o rôznych duševných stavoch.

Florenskij pochopil, že pravda – stĺp pravdy je interaktívnym vyjadrením filozofie, vedy a náboženstva. Usiluje sa o pochopenie pravdy, vedecky vyjadriť autentické výpovede s exaktnými skúmaniami. Toto dielo má úvod 12 listov a záver. Podľa Florenského na zemi je málo dobra, potrebujeme sa oprieť o stĺp pravdy. Pochybuje a pýta sa ako môže nájsť stĺp pravdy. V ruštine pravda – istina – pravda je to, čo je isté. Pravda je niečo komplexné a kompletné. Premýšľa o svetle pravdy, aby sme objavili pravdu, musíme sa zahľadieť do svetla. Zmysel života – vrhať svetlo na Spasiteľovu tvár.

Pravda je vždy svetlo - je to, čo je osvetlené, nie zahmlené. Svetlo je viditeľné v láske. Láska je vnútorným svetlom duše, znamením života v milosti.
Podľa Florenského kresťanská filozofia je filozofiou osoby. Na človeka hľadí na jeho duchovnú dimenziu. Kresťanská filozofia je viazaná s hrdinskosťou, obetavosťou, každá filozofia iná – telesná filozofia medzi poznaním a láskou – závislosť – centrum, z ktorého vychádzame, zotrvanie v Bohu a Boha v nás. Hľadanie pravdy nie je jednoduché. K svetle pravdy nie je ľahké sa dopracovať – intelektuálne poznanie hľadanie pravdy – zavŕšenie kontempláciou pravdy. Vo večnosti nebudú protirečenia, vo svete je veľa protirečení. Každý filozof pamätá – absolútna pravda – všetko je zavŕšené v nej, nie je protirečenie. Osobnosť bez lásky je rozštiepená. Základom pravej lásky je láska k Bohu a milovanie druhých.

- Krása stvorenia – dobro, pravda sú dôsledkom poriadku. Všetko je krásne, dobré, hriech je akciou na náš spôsob, protipólom hriechu je duchovná čistota, svätosť, dobro, krása robí človeka šťastím. Základné prvky ľudskej osoby – sloboda, a láska – nedajú sa zachytiť v racionálnych úvahách. Ľudská osoba má autentické konanie, je vždy orientovaná na Krista – konanie kristocentrické.
Dielo: Na rázcestí mysle - hlavné postavy: otec Pavel, za cieľ poznávať pravdu o človeku. Dielo sa začína v Sergej Posade – poznanie pravdy predpokladá svornosť – zjednocovanie, dielo preniknuté ideálom pravdy.
Vladimír Sergejevič Solovjov (1853-1900)

- Filozof, náboženský mysliteľ, publicita, mystik a prorok duchovnej jednoty. Narodil sa v roku 1853 v Moskve, získal miesto na Katedre filozofie Moskovskej univerzity. Napokon si zvolil slobodné povolanie pútnika a mnícha vo svete. Pochopil, že zmeniť svet možno len láskou.Rozlišoval medzi etickými normami: absolútne –zjavené, prirodzené, ktoré cítime v intimite nášho Ja a pozitívne, ktoré vznikli na základe rozumných úvah.
Diela: Duchovnyje osnovy žizni, Smysl ljubvi, Opravdanie dobra, Tri rozgovora, Po povodu poslednich sobytij

- Solovjov zdôrazňoval, že dobro je etickou povinnosťou všetkých ľudí a pramene tohto dobra možno nájsť v náboženstve.
- Etický systém: v jej základoch je prirodzená mravnosť a humánnosť. Dynamizmom je sila lásky slobodného človeka. Ľudský vzťah lásky umocňujú 3 základné city: hanblivosť, súcit, úcta.
- Človek v sebe integruje dva princípy: pozemský a božský.
- Ku štyrom kardinálnym cnostiam(múdrosť, odvaha, zdržanlivosť, spravodlivosť) priradil ďalších 5 cností: veľkodušnosť, nezištnosť, štedrosť, trpezlivosť a pravdivosť.
- Šťastie je dobrom, ktoré si želáme. Šťastie je uspokojenosťou a šťastný človek je ten, ktorý je rozvážny vyberá si namiesto zmyslových vášní trvalejšie duchovné hodnoty.
Dielo: Hostina v čase moru - všetko, čo hrozí zánikom, skrýva pre ľudské srdce nevysvetliteľné slasti. Najvyššie šťastie je duchovnou radosťou.

Etika cnosti musí byť dobrovoľná a výberová. Sloboda je súčasťou ľudského šťastia.
Záver: filozofia: náš život nadobúda mravnú hodnotu, len ak konáme dobro. Dokonalé dobro je spojivom dokonalé dobro je spojivom dokonalej lásky. Pravda je pre etiku dobro. Povinnosťou ľudí je rozumom uchopovať obsah hodnôt a pochopené slobodne uskutočňovať prostredníctvom správneho výberu.

Dostojevskij Fiodor Michajlovič

Narodil sa 11. novembra 1821 v Moskve. Jeho románom dávali rôzne prívlastky – naturalistický, sociálnokritický, psychologický. filozofia strieborného veku – renesancia
Predstaviteľmi boli dvaja géniovia: Vladimír Sergejevič Solovjov a Fiodor Michajlovič Dostojevskij. Žili v Západnej Európe, boli personalisti. Personalizmus – obrat k človeku s duchovnou tvárou - I. polovica 20. storočia.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij (narodil sa v r.1821 v Moskve, od r. 1881 žil v Peterburgu). Moskva, Peterburg – dve centrá
Pochádzal z rodiny vojenského lekára, otec krutý, matka jemná. Lásku k literatúre zdedil po matke, študoval v Moskve, potom študoval na Vojenskej Akadémii v Peterburgu. Bol zamestnaný ako vojenský inžinier na Ministerstve obrany. Od r. 1884 žil na voľnej nohe – písal.

Diela:
Eužénia Grandetová – preklad Honoré de Balzaca,
Biedni ľudia – poviedky, popísal typy ľudí, Gazdiná
Zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud prirovnal Karamazovovcov k Hamletovi či Kráľovi Oidipovi. Jean-Paul Sartre zasa povedal, že všetok francúzsky existencializmus je obsiahnutý v jedinej myšlienke Ivana Karamazova – ak nie je Boh, všetko je dovolené. Najslávnejšie dielo Fiodora Michailoviča Dostojevského Zločin a Trest. Príbeh sa točí okolo chudobného študenta Raskoľnikova