referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Adela
Nedeľa, 22. decembra 2024
Viera, nádej, láska
Dátum pridania: 16.04.2009 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: maninka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 603
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 1.6
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 2m 40s
Pomalé čítanie: 4m 0s
 
Viera, nádej, láska

Rozvážnosť, mravná sila, miernosť, spravodlivosť

Viera

Viera je čnosť, ktorou veríme v Boha, ale aj Bohu (teda tomu, čo povedal a zjavil). Vierou veríme aj v Krista a v Cirkev, ale aj Kristovi a Cirkvi (teda tomu, čo nám prostredníctvom Cirkvi predkladá veriť a učí nás konať).

Sv. písmo nerozumie pod pojmom viera nejakú domnienku alebo presvedčenie rozumu. Hebrejský koreň *aman* (odtiaľ amen) znamená byť pevný, pridržiavať
sa niečoho, a koreň *batah* znamená byť si istý, dôverovať. Veriť teda znamená cítiť sa v Bohu v bezpečí.

Viera sa týka celého človeka. Viera je preto realizáciou mravnosti. Viera v človeku môže zostať aj po hriechu (pokiaľ to nie je hriech odpadnutia od viery), no „viera bez skutkov je mŕtva" (*Jak* 2,26). Živá viera je „činná skrze lásku" (*Gal* 5,6).

Viera je odpoveď na Božie slovo a Božiu lásku. Úprimne veriaci sa cíti v celej svojej existencii ako obdarovaný Bohom. Cíti pritom dar svojej dôstojnosti a slobody, v ktorej má možnosť sa úplne na Boha spoľahnúť alebo sa od Boha aj odvrátiť. Nevera popiera to, že človek je Božím stvorením a je na Boha odkázaný. Budovaním svojej nezávislosti (hoci formálne človek nemusí vieru v Boha popierať) celým životným postojom človek stráca zmysel, pre ktorý bol stvorený, a je na najlepšej ceste k nevere.

Skrze vieru sa človek sám obracia k Bohu, a tým odpovedá na jeho iniciatívu. Aj pohania, ak žijú podľa hlasu svedomia, sú poslušní jeho hlasu a poznávajú Boha, i keď bez zjavenia nedokonale.
Mravné konanie podľa viery je v úzkom súvise aj s rozumovým chápaním viery. Čím mravnejšie človek žije, tým lepšie aj rozumie prečo a vie vieru aj obrániť.

Viera nie je niečo, čo veriaci „má" raz a navždy. Viera znamená ísť cestou. Táto cesta je „úzka" a tŕnistá (*Mt* 7,14) – sú na nej omyly, pochybnosti, zblúdenia, odbočenia, únava, zastavenia, neistota, hmla, temnota. Človek často cíti, že jeho viera je veľmi slabá: „Verím, Pane, pomôž mojej nevere!" (*Mk* 9,24).

Viera a život podľa viery sú v úzkom spojení aj so spoločenstvom veriacich. Viera sa upevňuje, keď sa spoločne prežíva, ohlasuje a odovzdáva (misijné poslanie, rodinné spoločenstvo, mládežnícke spoločenstvá...)
Vieru nesmieme nikdy zaprieť, je možné ju však niekedy zatajiť (napr. nedávať verejne najavo prejavy viery, nepútať na seba pozornosť – napr. v čase prenasledovania alebo diskriminácie).

Podnety na dialóg: Aký je rozdiel medzi vierou v Boha a „vierou" napr. v zákon gravitácie? Aký je rozdiel medzi „veriť v Boha" a „veriť Bohu"? (Aj diabol verí, že Boh je, a predsa je zatratený.) Vnímate vieru ako dar alebo ako obmedzenie? Prežili ste už skúšku viery (napr. stratu blízkeho človeka) alebo krízu viery? Čo vás podržalo? Posilnilo vás to? Je modlitba „Bože, ak si, tak sa mi daj poznať" už prejavom viery? Prečo je také populárne vyhlasovať „Verím v Boha, ale Cirkev mi je ukradnutá"? Uveďte príklady malej viery apoštolov. Ktorý dar je viac – viera alebo život? Ako by ste sa zachovali v dramatickej voľbe – buď jedno alebo druhé? (Je zaujímavé, že
medzi prvými kresťanmi boli takí, ktorí sa počas prenasledovania sami udali, a potom zlyhali.)
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.