Charakteristika čností

Cieľ: Priblížiť vlastnosti čností, podnietiť samostatné uvažovanie o ich vlastnostiach, priblížiť históriu čností v antike, pripraviť na porovnanie s biblickým chápaním čností.
Pre čnosti je charakteristické, že:

1. Spočívajú uprostred dvoch krajností. Sú zlatou strednou cestou. Napr. štedrosť stojí v strede medzi lakomstvom a márnotratnosťou, zdravé stravovanie medzi odmietaním jedla a prejedaním, odvaha medzi bojazlivosťou a opovážlivosťou, vernosť medzi nevernosťou a žiarlivosťou atď.

2. Medzi sebou navzájom súvisia – ak sa človek usiluje o jednu čnosť, získava aj ďalšie, ak sa prestane o niektorú snažiť, stratí aj iné.

3. Nie sú u človeka stále v rovnakom stupni – zodpovedajú jeho mravnému vývoju a jeho osobnej snahe (buď rastú alebo sa strácajú, môžu rásť rýchlejšie alebo pomalšie).

4. Líšia sa aj intenzitou (tak ako hviezdy svojím jasom), hoci všetky sú vznešené. Tak napr. osobitne sa cení rozumnosť (dnes napr. u tých, ktorí sú zodpovední za správu verejných vecí), čistota sa zvykne označovať ako anjelská čnosť, apoštol Pavol hovorí, že najväčšou je láska (*1 Kor*13).

Podnety na dialóg: Vymenujte ďalšie čnosti a ich extrémy. Nájdite súvislosť medzi príbuznými čnosťami. Všimli ste si za určité obdobie zmenu v charaktere niektorých ľudí (rodičov, súrodencov, učiteľov, politikov, celebrít...)? Ktoré čnosti sa cenili kedysi a ktoré dnes?

Historický pohľad na čnosti

U Homéra čnosť vyjadruje telesnú zdatnosť atléta, vojaka alebo vodcu. Prvé miesto medzi čnosťami preto pochopiteľne zaujíma statočnosť. V gréckej obci sa veľmi oceňovala spravodlivosť a politické priateľstvo. Stoici zas vyzdvihovali vyrovnanosť, nevášnivosť.
Sokrates videl cestu k čnosti vo vzdelaní. Platón priraďoval tri čnosti každej duši: múdrosť duši rozumovej, statočnosť duši citovej a činorodej a umiernenosť duši pudovej. Na ich čelo staval spravodlivosť. Tak vznikla preslávená schéma štyroch základných čností.
Aristoteles upozorňoval na potrebu nácviku čnosti a videl ju ako stred medzi dvoma krajnosťami.
V gréckej filozofii vôbec pojem čnosť (*areté*) niesol antropocentrickú pečať, pretože bol zameraný najmä na formáciu čestného človeka a dobrého občana.

Bibliografia:

Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1803-1804.
Günthör, A., *Morálna teológia 1/b*. SÚSCM, Rím 1988, s. 185-187.
Skoblík, J., *Přehled křesťanské etiky*. Karolinum, Praha 1997, s. 110-112.
Tondra, F. , *Morálna teológia I*. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 181-192.