Cnosti

Cnosti – pojem a význam

Cieľ : Objasniť pojem čnosti, rozdiel medzi zvykom a návykom, vplyv čností na utváranie charakteru, neresť.

Z predchádzajúcej časti je zrejmé, že na Božie volanie môže človek vo svojej slobode odpovedať dvojako. Ak odpovedá kladne, hovoríme o dobrom skutku (ak je človek v stave milosti, tak aj o záslužnom). Ak odpovedá negatívne, hovoríme o zlom skutku alebo hriechu.
Jednotlivý dobrý alebo zlý skutok však ešte nehovorí spoľahlivo o celkovom mravnom charaktere človeka, lebo môže vybočovať z rámca zvyčajného konania. Až séria dobrých alebo zlých skutkov odhaľuje mravný profil človeka. Ak človek nemieni konať dobro len „jednorazovo", občas alebo príležitostne, ale chce, aby sa dobro stalo jeho trvalým postojom, hovoríme o čnosti.

Cnosť (gr. arété, lat. virtus) je totiž pevný, trvalý postoj, ustálený sklon, náklonnosť konať dobro. Iná definícia čnosti hovorí jednoducho, že je to trvalý návyk konať dobro. Slovo návyk však nemusí byť práve najvhodnejšou charakteristikou, i keď je lepším výrazom ako zvyk. Čnosť totiž nie je zvyk. Zvyk je ustálený spôsob správania, vzniknutý pravidelným opakovaním istej činnosti, no pre zvyk je charakteristická istá automatickosť, alebo aj bezmyšlienkovitá mechanickosť. Podobne návyk sa často spája s negatívnym významom (návykové látky). Preto sa niektoré definície vyhýbajú slovo návyk.

Čnosť si však vždy vyžaduje slobodné rozhodnutie a nikdy sa nekoná automaticky. Asi najvhodnejším obrazom pre ňu je prirovnanie k fyzickej kondícii športovca alebo umeleckej schopnosti hudobníka. Takáto forma alebo kondícia sa nezíska bez námahy (na rozdiel od zvyku) a treba si ju stále udržiavať. Keď je človek „vo forme", pomerne ľahko dosahuje dobré výkony, no keď prestane trénovať alebo cvičiť, formu stratí a dosiahnutie dobrého výkonu ho stojí oveľa viac námahy. Nestratí ju úplne, nejaké stopy v človeku zostanú, len ju musí opätovne nadobudnúť. Aj čnosť môže človek stratiť, keď začne dobro zanedbávať.

Opakom čnosti je neresť. Na rozdiel od čnosti o neresť sa netreba usilovať, stačí opakovať zlé skutky určitého obsahu a človek dospeje k zlému návyku. Úsilie potom treba vynaložiť na prekonanie neresti.
Čnosť teda dáva človeku silu, aby konal dobro, ľahšie prekonával prekážky, vládol nad sebou a bol príkladom pre iných.

Treba sa ešte vyhnúť mylnému pojmu čnosti, ktorý ju vníma ako nejakú vlastnosť, ktorú človek „má". Pri čnostiach nejde o vlastnosti, ktoré sa človekovi pridávajú, ale o neho samého. Nehovoríme, že človek má čnosť viery, nádeje a lásky, ale že verí, dúfa, miluje. Podobne je človek napr. skromný, verný, pravdovravný, ochotný... Akú čnosť pestuje, takým je, to sa stáva jeho charakteristickou črtou, „poznávacím znamením".
Čnosť teda predstavuje najvyšší stupeň ušľachtilej ľudskosti. Žiť čnostne znamená žiť v zhode s prirodzenosťou, t.j. rozumom a mravným poriadkom.

V stredoveku bol vzorom čnostného človeka rytier – ochranca slabších, najmä žien a detí, bojovník za spravodlivosť, skladajúci prísahu vernosti, že tieto zásady neporuší.

Podnety na dialóg: Je rozdiel medzi zvykom a návykom? Oslabuje zvyk ľudskú slobodu? A čo trvalý postoj, vedomý návyk? Možno ohodnotiť charakter človeka na základe niekoľkých jeho rozhodnutí? Prečo dokážeme vyhlásiť, keď sa dozvieme o niekom, kto je v podozrení z niečoho zlého, že „ja tomu neverím, ja ho poznám!"? „Nosia" sa ešte dnes čnosti? Je vôbec rozumné usilovať sa v dnešnej dravej dobe o čnosti? Môže byť asertivita, sebapresadzovanie, ambicióznosť čnosťou? Nakoľko v tom má hrať rolu aj ohľad na druhých? Neobmedzí tým človek svoj možný kariérny rast? A čo svoj rast v láske? Je možné to skĺbiť?

Bibliografia:

Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1803-1804.
Günthör, A., *Morálna teológia 1/b*. SÚSCM, Rím 1988, s. 169-170.
Skoblík, J., *Přehled křesťanské etiky*. Karolinum, Praha 1997, s. 110-112.
Tondra, F. , *Morálna teológia I*. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spišské Podhradie 1994, s. 181-189.
Charakteristika čností

Cieľ: Priblížiť vlastnosti čností, podnietiť samostatné uvažovanie o ich vlastnostiach, priblížiť históriu čností v antike, pripraviť na porovnanie s biblickým chápaním čností.
Pre čnosti je charakteristické, že:

1. Spočívajú uprostred dvoch krajností. Sú zlatou strednou cestou. Napr. štedrosť stojí v strede medzi lakomstvom a márnotratnosťou, zdravé stravovanie medzi odmietaním jedla a prejedaním, odvaha medzi bojazlivosťou a opovážlivosťou, vernosť medzi nevernosťou a žiarlivosťou atď.

2. Medzi sebou navzájom súvisia – ak sa človek usiluje o jednu čnosť, získava aj ďalšie, ak sa prestane o niektorú snažiť, stratí aj iné.

3. Nie sú u človeka stále v rovnakom stupni – zodpovedajú jeho mravnému vývoju a jeho osobnej snahe (buď rastú alebo sa strácajú, môžu rásť rýchlejšie alebo pomalšie).

4. Líšia sa aj intenzitou (tak ako hviezdy svojím jasom), hoci všetky sú vznešené. Tak napr. osobitne sa cení rozumnosť (dnes napr. u tých, ktorí sú zodpovední za správu verejných vecí), čistota sa zvykne označovať ako anjelská čnosť, apoštol Pavol hovorí, že najväčšou je láska (*1 Kor*13).

Podnety na dialóg: Vymenujte ďalšie čnosti a ich extrémy. Nájdite súvislosť medzi príbuznými čnosťami. Všimli ste si za určité obdobie zmenu v charaktere niektorých ľudí (rodičov, súrodencov, učiteľov, politikov, celebrít...)? Ktoré čnosti sa cenili kedysi a ktoré dnes?

Historický pohľad na čnosti

U Homéra čnosť vyjadruje telesnú zdatnosť atléta, vojaka alebo vodcu. Prvé miesto medzi čnosťami preto pochopiteľne zaujíma statočnosť. V gréckej obci sa veľmi oceňovala spravodlivosť a politické priateľstvo. Stoici zas vyzdvihovali vyrovnanosť, nevášnivosť.
Sokrates videl cestu k čnosti vo vzdelaní. Platón priraďoval tri čnosti každej duši: múdrosť duši rozumovej, statočnosť duši citovej a činorodej a umiernenosť duši pudovej. Na ich čelo staval spravodlivosť. Tak vznikla preslávená schéma štyroch základných čností.
Aristoteles upozorňoval na potrebu nácviku čnosti a videl ju ako stred medzi dvoma krajnosťami.
V gréckej filozofii vôbec pojem čnosť (*areté*) niesol antropocentrickú pečať, pretože bol zameraný najmä na formáciu čestného človeka a dobrého občana.

Bibliografia:

Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1803-1804.
Günthör, A., *Morálna teológia 1/b*. SÚSCM, Rím 1988, s. 185-187.
Skoblík, J., *Přehled křesťanské etiky*. Karolinum, Praha 1997, s. 110-112.
Tondra, F. , *Morálna teológia I*. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 181-192.
Čnosť podľa Sv. písma

Cieľ: Práca so Sv. písmom, priblíženie judaistického a kresťanského pohľadu na čnosť, konfrontácia s antickým chápaním čnosti, konfrontácia so súčasným chápaním čnosti.

Starý zákon nepozná pojem, ktorým by sa označovala čnosť. Pozná však príbehy čnostných ľudí (Abrahám, Jozef, Mojžiš, Rút, Tobiáš, Judita...). Očakávanie Mesiáša sa spája s nastolením spravodlivosti. V múdroslovných knihách však (pod vplyvom helénskej kultúry a na základe dialógu s ňou) možno natrafiť na grécke ideály čnosti: „Ak niekto miluje spravodlivosť, nech vie, že dielom múdrosti je čnosť; tá učí miernosti a rozvahe, spravodlivosti a sile..." (*Múd* 8,7).

Nový zákon: ani evanjeliá nepoužívajú pojem čnosť, spomínajú však čnostných ľudí: rodičia Jána Krstiteľa Zachariáš a Alžbeta sú označení ako spravodliví pred Bohom a bezúhonní (*Lk* 1,6), podobne Máriin manžel Jozef je „človek spravodlivý" (*Mt* 1,19).

Ježišova reč na vrchu však implicitne hovorí o čnostnom človeku, najmä jeho zmienka o dobrom strome, ktorý prináša dobré ovocie, a zlom strome, ktorý prináša zlé ovocie (*Mt* 7, 17-18). Je to obrazné vyjadrenie charakterovej stálosti. Podobne nasledujúca stať „Nie každým, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale kto plní vôľu môjho Otca" je jasným vyjadrením toho, čo dnes označujeme ako osobná integrita. Ide teda o bytostné zameranie človeka na Boha, na dobro.

Apoštol Pavol, hoci dobre poznal grécku kultúru, používa slovo čnosť (*areté*) len raz: *Flp* 4,8. Druhýkrát je pojem čnosť použitý v *2 Pt* 1,5. Pavol však viackrát uvádza tzv. katalógy čností (*Gal* 5,22; *Ef* 5,9; *Kol* 3,12; *1 Tim* 6,11; tiež už spomenutý *2 Pt* 1,5-7), ktorým zodpovedajú zoznamy nerestí (*Rim* 1,21-31; *1 Kor* 5,10; *1 Kor* 6,6; *Ef* 5,3-5; *Kol* 3,5-8; *1 Tim* 1,9-10). Rozdiel medzi antickými čnosťami a kresťanským chápaním čností je v tom, že Sv. písmo výslovne tvrdí, že majú pôvod v činnosti Ducha Svätého, že sú „ovocím Ducha" (*Gal* 5,22).

Kristus však vyslovene upozorňuje na správnu motiváciu – ak niekto robí svoje dobré skutky len preto, aby ho ľudia videli a chválili, stáva sa pokrytcom (*Mt* 6,1-18). Takto by snahu o pestovanie čností viedla k samoľúbosti, pýche a povýšenectvu.

Podnety na dialóg: Čo myslí Ježiš pod dobrým stromom, ktorý nemôže prinášať zlé ovocie? Len nemožnosť zhrešiť? A čo pod zlým stromom, ktorý nemôže prinášať dobré ovocie? Že človek, ktorý je v hriechu, nie je schopný vykonať nič dobré? Dá sa nájsť nejaká podobnosť medzi gréckym a biblickým chápaním čností? Porovnajte niektorý katalóg čností a zoznam nerestí. Žijeme v Európe, ktoré vyrástla na gréckych ideáloch, rímskom práve a židovsko-kresťanskej tradícii - sú aj v dnešnej mentalite všetky považované za čnosti a neresti?

Bibliografia:

Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1803-1805.
Günthör, A., *Morálna teológia 1/b*. SÚSCM, Rím 1988, s. 171-174.
Skoblík, J., *Přehled křesťanské etiky*. Karolinum, Praha 1997, s. 114-115.
Tondra, F. , *Morálna teológia I*. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 181-192.
Rozdelenie čností

Cieľ: Základné delenie čností na ľudské a božské, bližšie každú jednu priblížiť, vzbudiť obdiv k nim a podnietiť záujem o ich praktizovanie

Čností je nesmierne veľa. Základné rozdelenie je podľa toho, či ich človek získava svojím úsilím (ľudské), alebo ich Boh vlieva do duše (božské).

1. Ľudské – kardinálne čnosti
Už grécka etika prišla na to, že okolo štyroch čností sa zoskupujú aj ostatné, preto ich nazvali základnými čnosťami. Sú to rozvážnosť (*prudentia*), spravodlivosť (*iustitia*), mravná sila (*fortitudo*) a miernosť (*temperantia*). Kresťanská tradícia, ovplyvnená latinčinou, ich nazvala kardinálnymi čnosťami (z lat. *cardo* – veraje; lebo okolo nich sa „točia", alebo na nich „visia" aj ostatné čnosti). Našli svoje uznanie aj v Starom zákone: „A keď niekto miluje spravodlivosť, ona spôsobuje čnosti, lebo učí miernosti a opatrnosti, spravodlivosti a mravnej sile" (*Múd* 8,7).

A. Rozvážnosť

Rozvážnosť (alebo niektoré označenia hovoria o *múdrosti*) je schopnosť konať rozumne, schopnosť rozoznať, čo je dobré, a zvoliť aj správne prostriedky. Nedá sa celkom stotožniť s inteligenciou, lebo rozvážnosť sa zameriava na etické konanie. Bezprostredne riadi úsudok svedomia. Zabraňuje zneužitie rozumu na zlé. Vďaka tejto čnosti sa aplikujú morálne zásady bez omylu a pochybností. Múdrosť je teda cieľom každého formovania svedomia, aby subjektívne rozhodovanie bolo v zhode s objektívnymi mravnými normami. Rozvážnosť uschopňuje človeka urobiť si úsudok aj o následkoch svojho konania.

Podnety na dialóg: Čo je to inteligencia? Ako sa meria? Je to to isté, ako informovanosť alebo encyklopedické poznanie? Ako by ste vystihli základný rozdiel medzi múdrosťou (rozvážnosťou) a inteligenciou? Je možné byť v dnešnom svete médií neinformovaný a pritom múdry? Čo sa myslí pod výrazom „zdravý sedliacky rozum"? Poukázať na paradox, že aj jednoduchý človek bez veľkého vzdelania dokáže byť rozvážny a charakterovo krásny, a geniálne inteligentný človek schopný až diabolskej zloby. Ako na vás pôsobí nerozhodný človek? A ako prefíkaný? Dá sa hodnotiť nepoctivý správca z evanjelia (*Lk* 16) ako rozvážny, múdry? Prečo ho potom dáva Kristus za vzor? Ako hodnotíte rozhodnutia na základe pocitov – „tak som to cítil/a..."? Treba vždy zvažovať aj následky, alebo treba ísť niekedy jednoducho „za hlasom srdca"?

B. Spravodlivosť

Spravodlivosť je čnosť, ktorá dáva každému to, čo mu patrí. Je to trvalá vôľa dať každému jeho právo. Robí človeka schopným, aby rešpektoval práva druhého, a vnášal do ľudských vzťahov súlad. Spravodlivý človek sa vyznačuje priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania voči blížnemu. Poučné je porovnanie s láskou, kde láska dáva to, čo je moje, spravodlivosť to, čo je druhého, čo je jeho. Spravodlivosť je minimom lásky, predsa však pokoj je ovocím spravodlivosti. Potreba rastu v čnosti spravodlivosti je vyjadrená v úvahe, že spravodlivosť dneška je láska včerajška, láska dneška je spravodlivosťou zajtrajška.

V súčasnosti nadobúda osobitný význam tzv. sociálna spravodlivosť. Sociálne spravodlivé je to, čo si vyžaduje spoločné dobro bez ohľadu na to, či je to už zakotvené v zákone, alebo nie. Spravodlivosť správne usmerňuje solidaritu, aby sa pomoc dostala naozaj k tým, ktorí sú znevýhodnení alebo bezmocní – nenarodení, telesne alebo duševne postihnutí, starí, chorí, zomierajúci, utečenci, cudzinci... So spravodlivosťou úzko súvisí otázka ľudských práv (prvýkrát sformulované počas Francúzskej revolúcie, osobitne vyjadrené Všeobecnou deklaráciou ľudských práv z r. 1948 – po skúsenosti s obrovskou nespravodlivosťou a zločinoch proti ľudskosti).

Porušenie spravodlivosti si vyžaduje nielen jej obnovenie, ale aj náhradu škody – podľa druhu a možností; inak pri útoku na život alebo zdravie (5. prik.), inak pri krádeži (7. prik.), inak pri poškodení dobrého mena (8. prik.).
Podnety na dialóg: Je spravodlivý „jánošíkovský postoj"? Prečo je potom taký príťažlivý a lákavý? Je spravodlivé brať bohatému len preto, že je bohatý, a dávať chudobnému len preto, že je chudobný? Sú to dostatočné kritériá? Ako by ste sa dnes pozerali na zhabanie prosperujúcej firmy v „národnom záujme"? (Poukázať na to, že znárodnenie po r. 1948 bola štátna veľkokrádež, jej dôsledkom bolo, že obrovský majetok bol „všetkých a nikoho", že „sa nekradlo, ale bralo zo svojho" a reštitúcie po rokoch sú často veľmi problematické.). Čo je to „konflikt záujmov"? Je materiálna nerovnosť nespravodlivá, ak niekto zbohatol poctivou prácou? Dá sa láska
a solidarita prikázať? Nevedie to k opačnému efektu? Prečo tí, čo sa tvrdo dopracovali na úspešné posty, vedia podporovať chudobných a robia to adresne, a tí, čo len poberajú dávky bez námahy, sa stále cítia ukrivdení? Aké ľudské práva poznáte? Sú ľudské práva nemenné alebo sa s dobou menia (napr. právo na potrat, právo na eutanáziu)? Ako rozlíšiť ľudské práva a pseudopráva? (Napr. „právo dieťaťa narodiť sa ako chcené" alebo „právo nenarodiť sa" – sebecké túžby prezentované ako práva).

Bibliografia:

Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1805-1809.
Günthör, A., *Morálna teológia 1/b*. SÚSCM, Rím 1988, s. 169-198.
Skoblík, J., *Přehled křesťanské etiky*. Karolinum, Praha 1997, s. 112-114.
Tondra, F. , *Morálna teológia I*. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 239-248.

C. Mravná sila

Mravná sila (*statočnosť*) je čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Dáva schopnosť premáhať strach, a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam. Najvyššou formou je vydanie svedectva mučeníckou smrťou. Postoj statočnosti uschopňuje človeka stáť si za svojím presvedčením i v situácii krajného nebezpečenstva. Statočnosť učí človeka vyrovnávať sa nielen s vonkajším nebezpečenstvom, ale aj so strachom. Mravná sila neznamená, že človek sa nesmie báť, ale že sa nemá nechať strachom premôcť.
Kresťan je dnes často vystavený požiadavke odvahy ísť aj proti prúdu – nebáť sa byť výnimkou uprostred mravného relativizmu, otvorene sa priznať ku Kristovi a Cirkvi, zastať sa Krista a Cirkvi, vedieť obhájiť život podľa Desatora, zniesť i posmech alebo pohŕdanie, byť pripravený aj na obvinenia z netolerancie a pod.

Ďalšou formou, v ktorej je dnes mravná sila často vyžadovaná, je tzv. občianska odvaha. Jej obsahom je verejne sa zasadiť za ľudské práva, poukázať na porušovanie zákonov, zastať sa marginalizovaných pred mocnými a priniesť pre to aj veľké obete (bl. biskup August Klemens von Gallen za Hitlera, Martin Luther King, arcibiskup Oscar Romero v Kolumbii, disidenti za komunizmu).
Ako čnosti príbuzné so statočnosťou sa uvádzajú vernosť, trpezlivosť, vytrvalosť.

Podnety na dialóg: Je aj strach Božím darom? Ako sa pozeráte na postoj „absolútneho nezávisláka", ktorý si vždy robí po svojom a stojí za svojím? Mal Kristus niekedy strach? Viete sa vžiť do situácie prvých kresťanov, pre ktorých dať sa pokrstiť znamenalo automaticky riskovať svoj život? Čo vám hovorí občianska odvaha? Poukázať napr. na stalinskú éru, v ktorej prvý, kto prestal tlieskať po Stalinovom prejave, bol popravený. Ktorých bojovníkov za ľudské práva poznáte? Zachovali ste sa už niekedy zbabelo? Aké následky to malo?

D. Miernosť

Miernosť je mravná čnosť, ktorá správne usmerňuje žiadostivosť človeka a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti. Najmä v konzumnej spoločnosti treba nájsť správnu mieru. Pri sebaovládaní sa spočiatku človeku zdá, že ide proti sebe samému a proti svojim prianiam; v skutočnosti ide o stanovenie hraníc bezuzdnému plneniu prianí. Ináč nás zotročí vlastná sloboda (alhokol, drogy, sexualita). Konkrétne oblasti, ktorých sa miernosť dotýka, sú jedlo a pitie, pohlavný pud, spoločenské uznanie, túžba po poznaní, boj za spravodlivosť, postoj k životnému prostrediu. Miernosť dnes
patrí k umeniu prežitia ľudstva.
Príklad zo života českého saleziánskeho biskupa, kardinála Štěpána Trochtu, ktorý prežil tri koncentračné tábory (Terezín, Mauthausen, Dachau): keď Američania oslobodili 29. apríla 1945 Dachau s 1500 väzňami, väzňov odvšivavili a doviezli jedlo a šaty. Museli však v tábore zostať ešte asi mesiac. V tábore vypukol týfus. Mnohí vážne ochoreli, lebo si uškodili nemiernym jedením a pitím. Dr. Trochta na to poznamenal: „Nuž, nedokázali sa umŕtvovať." (Knittl, J., *Kardinál Trochta. Mučedník*. Signum unitatis, Vrchoviny 1991, s. 38.)

Podnety na dialóg: Čím je charakteristická konzumná spoločnosť? Čo sa myslí pod pojmom spotrebný tovar? Ekologické hnutia majú slogan „Zem nie je na jedno použitie". Prečo? Nemáme v konzumnej spoločnosti tendenciu pristupovať aj k ľuďom ako „na jedno použitie"? Aký rozdiel je medzi budovaním kariéry a kariérizmom? Ako vám znie výraz umŕtvovanie? Má zmysel u mladých napr. zdržanlivosť aj v citových prejavoch? Ako vnímate reklamu, ktorá spája sexualitu takmer so všetkým – od čokolády cez motorový olej až po mobilný telefón? Keby ste neboli kresťanmi, ako by vám imponoval Ježiš Kristus ako Boží Baránok? Nebol by príťažlivejší titul Lev z kmeňa Júdovho? Vymenujte sedem hlavných hriechov – všetky sú vo svojej podstate dobrými a potrebnými tendenciami v človeku, len neovládnuté miernosťou.

Bibliografia:

Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1805-1809.
Günthör, A., *Morálna teológia 1/b*. SÚSCM, Rím 1988, s. 169-198.
Skoblík, J., *Přehled křesťanské etiky*. Karolinum, Praha 1997, s. 112-114.
Tondra, F. , *Morálna teológia I*. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 239-248.

2. Božské (teologálne) čnosti
Cieľ: priblížiť božské čnosti na obohatenie duchovného života, predstaviť, ako súvisia božské a ľudské čnosti.

Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych čnostiach, ktoré uspôsobujú človeka, aby mohol mať účasť na Božej prirodzenosti. (Niekedy sa používa aj nie celkom správny výraz „teologické" čnosti; lebo zatiaľ čo teológia sa zaoberá všetkými čnosťami, teda všetky sú „teologické", teologálne čnosti sa bezprostredne vzťahujú na Boha.).Vďaka nim sme schopní vstúpiť do vzťahu s Najsvätejšou Trojicou.

Božské čnosti stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Sú zárukou prítomnosti Ducha Svätého v človeku. Sú tri: viera, nádej a láska.