- Neveril možnosť ľudského šťastia – nemôžeme ho vlastniť trvale
- vôľa je nekonečná vo svojich túžbach, ale jej možnosti sú nekonečné, núti človeka bojovať za ľudskú existenciu, ale je slepá, neospravedliteľná , iracionálna. Vôľou k niečomu tiahneme, ale keď to dosiahneme cieľ, neuspokojujeme sa a ideme ďalej
- jeho pesimizmus – človek nevie vládnuť sám svetu –„ nevieme ovládať našu vôľu“- sme stále pudný
- samota je nevyhnutným údelom človeka – každý musí byť sám sebou
- život znamená: „ byť pohlcovaný a pohlcovať iných“ spomaľovanie je neustálym umieraním
- iracionalizmus a pesimizmus sú poslednými závermi
- nezaoberal sa cnosťami, preto bol pesimista, až na konci života svoj postoj zmenil, pretože zistil že jeho filozofia nikoho neoslovila, pretože je pesimistická

- východisko: ponúka morálne ideálu – zničiť slepú vôľu. Ak sú túžby a vôľa zle treba ich zničiť
- cnosť ak je naša vôľa a túžba zlá treba ju zničiť cnosťami. Prostredníctvom cností začína korekciu vlastného systému
- rozmýšľa o večnej spravodlivosti , ktorá je večná, stála, nadčasová, neomylná- a toto zabezpečuje univerzálna starostlivosť
- existuje zodpovednosť za existenciu sveta? A človek by mal toto korigovať
- ak urobíme nejakú chybu na to je trest – odpoveď za nespravodlivosť – trest za vinu – svetová bolesť, syntéza, koreň všetkého utrpenia „malum périal“
- utrpenie je viac ako fyzická potreba – je podstatou samej vôle
- trest sa stáva hodnotou, pretože vďaka nemu si uvedomíme vlastnú vinu a chceme ju napraviť
- jeho etika má dočinenie s mystickými a panteistickými myšlienkami
- vyžadoval od etického človeka radikálnu konverziu, ktorá znamená vyhasiť v sebe túžbu existovať

1. Umenie: Oslobodzuje dvojakým spôsobom
A.) vytvárame niečo nové čo je izolované od zemského vplyvu
B.) človek, ktorý kontempluje krásu, ktorá ho povznáša, pozdvihuje jeho individualitu. Zabúda na egoistické túžby žiť
- Schopenhaver hovorí: krásne je to čo sa páči univerzálne
- považoval hudbu za najvyššiu formu umenia, pretože prerozpráva priamo najintímvnejše emócie histórie vôle

2. Spravodlivosť a súcit: Oslobodzujú stabilne človeka. V každom človeku je túžba aby presadil svoju vôľu. Vedomie jednoty vôle našom svedomí je rozpoznanie práv iných a toto je spravodlivosť. Zlý človek ignoruje toto právo. Dobrý ho rešpektuje. Ako náhle vnímame bolesť iných ako našu, uvedomujeme si, že aj nás to môže čakať.

3. Askéza: najvyšším stupňom slobody ľudskej vôle je nádej – je namáhavá ale je víťazstvo nad slepou vôľou. Až v konečnom štádiu života pochopíme, že tento náš reálny vesmír je ničím. Tu sa však nedá súhlasiť. Kresťanská mystika je viac ako nirvána, nie je to útek, ale zotrvanie.
- jeho etickosť odráža radikálnosť aj iracionálnosť, odráža bezmocnosť človeka tohto pesimistickému volutarizmu - etický nihilizmus – strata túžby po existencie – cieľ života