Johann Gottlieb Fichte

Johann Gottlieb Fichte (1762 – 1814)

- Subjektívny idealista
- Bol veľmi chudobný, prívrženec francúzskej revolúcie
- profesor filozofie v Jene do r. 1800, keď ho obvinili z ateizmu
- bol prívržencom Kantovej „Kritiky praktického rozumu“
- predstava o slobodnej ľudskej činnosti
- konať morálne môže len človek, ktorý sa slobodne rozhoduje
- do popredia stavia otázky praktickej filozofie: morálka a štátne zriadenie
- ústredným pojmom mu je sloboda
- praktické činné „Ja“ sa uplatňuje v mravnosti a v práve
- zlo je lenivosť, nečinnosť
- Konať podľa najlepšieho vedomia a svedomia je základný mravný príkaz
- Fichte odmieta dogmatizmus a obhajuje „Ja“ stanovisko, ktoré je slobodné a činné
- Filozofické učenie – učenie o vede – vedoslovie
- filozofia má za úlohu ukázať základ každého poznania
- bol presvedčený o poznateľnosti sveta
- odmieta Kantovu „vec o sebe“ (nepoznateľná vonkajšia príčina javov) – obmedzovalo ho to
- všetky obsahy, ktoré sa nám dostali do vedomia prostredníctvom zmyslov chce Fichte predstaviť ako výtvory (neuvedomené) vlastného vedomia

Dva pohľady na filozofiu: materialistický (od bytia k vedomiu) a idealistický (od vedomia k bytiu – Fichte)
Dve časti filozofického systému: Teoretické vedoslovie a praktické ved.

- Základná metóda - antitetická: spájanie protikladov – teza, antitéza, syntéza
- z „Ja“ treba odvodiť „NeJa“
- „NeJa“ prestalo pre Fichteho existovať ako niečo absolútne, existujúce mimo „Ja“, ale stalo sa produktom „Ja“
- z protirečení sa odvíjajú vyššie obsahy poznania
- špekulatívna dialektická metóda (rozvinie je Schelling a Hegel)
- chce kultivovať prírodu, pud, ktorý je v človeku

V prvom období stotožňoval Boha s mravným poriadkom; neskôr prešiel do mystiky – najvyššie blaho je mystické myslenie Večného.