Teologicko-politický traktát

Cieľom tohto diela, často urážaného v Spinozových časoch bolo ukázať, že sloboda filozofického myslenia, môže byť zaručená aj bez urážky zbožnosti. Hlavným cieľom Spinozu v tejto knihe, bolo odhaliť pravdu o náboženstve a Svätom písme a tým podryť autoritu cirkvi, ktorá si počas storočí nárokovala až priveľmi veľkú moc v rámci štátu. Obraňuje toleranciu, sekularizáciu a demokraciu. Spinoza v úvode poukazuje na povery, ktorými si vďaka hre na city človeka, cirkev upevňovala svoju pozíciu v rámci spoločnosti.

Po stáročia sa oficiálne náboženstvo snažilo prezentovať takým pompéznym spôsobom, aby si udržiavalo vo svojich stúpencoch rešpekt a úctu. Náboženským vodcom v ich snahách o dosiahnutie vlastných cieľov pomáhali svetskí hodnostári trestaním akýchkoľvek odchýlok od oficiálneho učenia. Výsledkom bolo „štátne náboženstvo“, ktoré nemalo žiadne racionálne základy a nemalo nič spoločné so skutočnou vierou v Boha. Riešením je znova prehodnotiť Bibliu a nájsť nové teoretické základy viery. Týmto sa zmierni nadvláda cirkvi nad našou intelektuálnou, emocionálnou a fyzickou zložkou bytia a dôjde k nastoleniu nových vzťahov medzi štátom a cirkvou. Svätá písmo nepovažuje Spinoza za zdroj „konečnej pravdy“ ale za morálny odkaz minulých generácií a práve v tomto morálnom odkaze a nie v Biblii samotnej spočíva skutočná posvätnosť.

Biblia nás učí len poslušnosti Bohu ale neprináša nám žiadne poznanie. Náboženstvo a filozofia sa zaoberajú dvomi rozdielnymi a samostatnými oblasťami, pričom by nemali zasahovať do predmetu záujmu tej druhej zložky ľudskej činnosti. To znamená, že sloboda filozofického myslenia nemusí znamenať poškodenie náboženskej viery. Z toho vyplýva, že takýto harmonický vzťah náboženstva a filozofie je podstatou mieru v spoločnosti a všetky druhy občianskeho napätia vychádzajú len z konfliktov medzi jednotlivými náboženskými smermi. Spinoza tvrdí, že proroci neboli ľudia výnimočného intelektuálneho talentu ale veľmi morálne a zbožné osobnosti, ktoré boli schopné vďaka svojím výnimočným schopnostiam si uvedomiť božské pravdy. Avšak obsah ich proroctiev závisel od ich povahy, názorov alebo predsudkov. Spinoza tým chce povedať, že odkazu prorokov nemôžeme úplne veriť čo sa týka fyzického sveta, otázok intelektu, histórie a vedy.

Analýzou proroctiev, ktoré vyvolávajú v ľuďoch veľmi živé predstavy a analýzou židovských náboženských pravidiel a povier, z ktorých sa vytĺkal politický prospech Spinoza demystifikuje základ judaizmu a kresťanstva. Taktiež popiera Mojžišovo autorstvo prvých piatich kníh Starého zákona. Podľa neho bol Starý zákon napísaný neskoršími historikmi, ktorí len pozbierali a zosystematizovali získané fakty. Spinoza bol sklamaný spôsobom, akým sa uctievala Biblia. Vyčítal ľuďom, že dávali veľkú vážnosť samotným slovám svätej knihy namiesto toho, aby si čo možno najviac uvedomovali morálny odkaz Biblie. Spinoza bol presvedčený, že Biblia sa má študovať podľa vzoru prírodných vied, teda prostredníctvom triezveho hodnotenia jednotlivých údajov vo Svätom písme a následným prísnym logickým myslením sa snažiť pochopiť význam myšlienok autorov Biblie.

Univerzálnym odkazom Svätého písma je naučiť sa milovať Boha a svojich blížnych. Účelom Biblie je regulovať naše správanie a nie poskytnúť skutočné poznanie. Spinoza prehlasuje, že viera v Bibliu nie je nevyhnutnou podmienkou zbožnosti a blaženosti, keďže odkaz svätého písma si dokážeme uvedomiť aj na základe nášho racionálneho myslenia aj keď pre mnohých ľudí by to bola náročná úloha. Spinoza bol názoru, že aj človek, ktorý vôbec nie je oboznámený so svätou knihou ale vo svojej prirodzenosti na základe vnútorného svetla si uvedomuje kdesi vnútri Boha a snaží sa viesť správny život je taktiež požehnaný.Z toho vyplýva, že jediné správne prikázanie sú tie, ktoré nás nabádajú k láske k blížnemu. V tomto bode spočíva základ Spinozovej tolerancie slobody a nezávislosti filozofie a náboženstva. Zredukovaním ústredného odkazu Biblie na mravné zásady a odmietnutím jej špekulatívnych dogiem a náboženských obradov a snahou presvedčiť katolícku cirkev, že celé jej učenie by malo smerovať len k záveru, že existuje najvyššia bytosť, ktorá miluje spravodlivosť a dobro a ktorú musíme milovať v snahe realizovať spravodlivosť a lásku v bežnom v živote v úsilí byť spasení, Spinoza dokázal, že filozofia a náboženstvo sú nezávislé a individuálna interpretácia náboženstva jednotlivcom môže byť realizovaná bez akéhokoľvek porušenia zbožnosti.