Spinozova interpretácia náboženstva mala čisto politické dôsledky. Za jeho rozhodnutím napísať Teologicko-politický traktát stála vždy politická agenda, keďže toto dielo znamenalo útok na cirkevné zasahovanie do svetských záležitostí. Dôležitý je v Spinozovej politickej filozofii pojem „individualistického egoizmu“, ktorý má taktiež politický kontext. Spinoza pri skúmaní štátu uplatňuje prírodovednú metódu a chápe ich ako systémy prírodných síl. Základným prírodným zákonom je zákon seba zachovania. Ľudia ako častice prírody sa tiež snažia o seba zachovanie. Bytie sa zabezpečuje silou. Sila, moc prírody je zároveň aj jej právom. Podľa Spinozu „každý má toľko práva, koľko má moci“. Pod prirodzeným právom (ius naturae), rozumie prírodné zákony sami o sebe (leges naturae) t.j. pravidlá, podľa ktorých všetko prebieha, teda vlastnú moc prírody. Každá politická filozofia musí vychádzať z rozdielu medzi prirodzeným a morálnym poriadkom, medzi životom pred a po vzniku organizovaných spoločností. „Medzi štátmi neexistuje altruizmus“ poznamenáva Spinoza.

K štátu pristupuje z pozícií racionalizmu. Štát vzniká na základe zmluvy, ktorá vytvára občiansky stav spoločnosti, odlišný od „prirodzeného stavu“. V podmienkach prirodzeného stavu, teda za univerzálnych podmienok, keď neexistuje žiadne právo ani náboženstvo alebo rozlíšenie dobra a zla, môže každý jednotlivec robiť všetko to, čo považuje za nevyhnutné, aby zachoval svoju vlastnú existenciu alebo to čo mu káže pud sebazáchovy. Inými slovami povedané, každý má právo získať to čo potrebuje akýmkoľvek spôsobom, či už násilím, zradou, prosbou a každý, kto bude chcieť človeku zabrániť mu to získať, môže byť považovaný za nepriateľa. Lenže je život ohrozujúce pre ľudské bytosti žiť v takýchto podmienkach, keďže medzi ľuďmi by dochádzalo k neustálemu konfliktu kvôli krížiacim sa záujmom.

Podľa klasickej Hobbesovej vety, je život „v prirodzenom stave“ samotársky, úbohý, nemravný, brutálny a krátky. Ako racionálne bytosti sme si uvedomili, že by sa nám žilo ľahšie, ak by sme medzi sebou dosahovali určitú zhodu a konsenzus s cieľom aspoň sčasti držať na uzde naše protichodné záujmy a potreby a hon za vlastným prospechom. Avšak aj táto myšlienka vyplýva „z individualistického egoizmu“, keďže je samozrejme výhodnejšie pre každého človeka žiť pod nadvládou zákona rozumu ako zákona prírody. Tak sme sa rozhodli odovzdať naše prirodzené práva do rúk suveréna len preto, aby sme mohli bezpečne uspokojovať naše potreby. Tento suverén – či už ide o jednotlivca (vládnou formou je monarchia), malú skupinu ľudí (oligarchia) alebo politický útvar ako celok (demokracia) – bude absolútny a neobmedzený v rámci svojej vlastnej moci. Vzťah medzi ním a ľudom bude možno napätý v snahe donútiť všetkých k zhode ale suverén bude využívať vo svoj prospech strach ľudí zo zániku „spoločenskej zmluvy“.

Poslušnosť voči suverénovi neznamená stratu našej slobody, keďže nasledovanie jeho príkazov je vlastne oddanosť jeho moci, ktorú sme mu delegovali a jeho príkazy majú za cieľ vyhovieť našim racionálnym záujmom. Formu vládnej moci (impérium) označuje Spinoza ako „štátne zriadenie“ (status civilis). Celú oblasť, na ktorú sa vzťahuje výkon vládnej moci, nazýva spoločnosťou (civitas). Spoločné záležitosti vlády, ktoré podliehajú riadeniu toho, kto má moc, Spinoza pomenúva štátom (res publica). Účel spoločenského stavu vidí v živote v mieri a v istote. „ O štáte, ktorého občania nesiahajú po zbraniach iba zo strachu, možno skôr povedať, že tam nie je vojna, ako to, že tam panuje mier. ...Štát, ktorého mier spočíva len v zbabelosti jeho poddaných, ktorí sú vedení ako zvieratá, aby sa nenaučili nič iné iba slúžiť, treba nazvať skôr stajňou ako štátom.“

Otroctvu, a nie slobode záleží na tom, aby sa všetka moc zverila jednému mužovi – tak komentuje Spinoza monarchiu. Aristokraciu chápe v tradičnom zmysle slova a nový pohľad venuje skôr demokracii, celkom neobmedzenej forme vládnej moci. Definuje ju ako „všeobecné združenie ľudí, ktoré ako celok má právo na všetko, čo je v jeho moci. Z toho vyplýva, že najvyššia moc nie je viazaná na nijaký zákon, že sa jej viac-menej majú podrobiť všetci vo všetkých vzťahoch“. Napriek konštatovaniu, že nikde nebolo toľko rozbrojov ako v demokraciách, verí v perspektívnosť tejto formy štátu založenej na slobode a individualizme. Nedostatkom demokracie je podľa Spinozu tendencia zverovať moc priemernosti, čomu sa dá zabrániť len tým, že úrady budú zastávať výlučne ľudia „vyškolení v zručnosti“. Masa ľudí sama osebe vôbec nie je zárukou múdrosti a môže sa dopustiť chyby tým, že rozhodovacia schopnosť množstva, ktoré sa riadi citmi, a nie rozumom, takmer odsúva ľudí s potrebnými skúsenosťami do úzadia, kriticky poznamenáva Spinoza.