Demokratická vláda teda pripomína sprievod demagógov s krátkou životnosťou. Schopnejší sa skôr či neskôr búria proti takému systému, napriek tomu, že sú v menšine. Preto Spinoza predvída zmenu demokracie na aristokraciu a zmenu aristokracie na monarchiu. Demokratické inštitúcie podľa Spinozovho názoru musia stavať na umiernených ľuďoch so silnou tradíciou občianskej kultúry a s rozumnou úrovňou vzdelania a životného štýlu. Kým sa tieto predpoklady nenaplnia, treba sa uspokojiť s monarchiou či aristokraciou. Podľa Spinozu by mal mať suverén kontrolu nad všetkými verejnými záležitosťami a to duchovnými aj svetskými. Tým pádom by nemal existovať žiadny chrám oddelený od náboženstva inštitucionalizovaného a regulovaného štátom. Tak sa zabráni sektárstvu a zväčšovaniu náboženských konfliktov. Všetky otázky týkajúce sa náboženských obradov a slávností musia byť nevyhnutne v kompetencii suveréna. Takéto riešenie je v najlepšom záujme každého, lebo suverén bude ideálne a v zhode s jeho „zmluvnými“ povinnosťami zaručovať, že náboženské praktiky sú v zhode so spoločenským záujmom a bezpečnosťou. Suverén má vládnuť tak, aby jeho činy boli v harmónii s Božími zákonmi.

Spravodlivosť a dobročinnosť si vyžadujú podporu občianskym právom, ktoré je garantované mocou suveréna. Na druhej strane všetko čo sa týka vnútornej viery v Boha je osobnou a súkromnou záležitosťou každého jednotlivca. Je to právo každého občana a nevzťahujú sa neho žiadne zákony a suverén nesmie na neho siahnuť. Nikomu nie je povolené ovládať myslenie druhého človeka a taktiež sloboda prejavu musí byť bezpodmienečne zaručená. Každý z nás je pánom svojich vlastných myšlienok a preto je nesprávne ak v spoločnosti dochádza k obmedzovaniu prejavu ľudí, ak ich názory nie sú v zhode s postojmi suveréna. Podľa Spinozu najpodvratnejšími spomedzi všetkých zákonov sú zákony proti slobode slova, pretože ľudia nebudú dlhodobo zachovávať také zákony, ktoré nemôžu kritizovať: „Čím viac sa vláda snaží obmedzovať slobodu slova, tým tvrdošijnejšie sa tomu odporuje. Nie zo strany tých, čo dychtia po bohatstve,...ale zo strany tých, ktorých dobré vzdelanie, poriadne mravy a česť urobili slobodnejšími. Ľudia sú takí, že nič neznášajú tak netrpezlivo, ako to, že názory, v správnosť ktorých veria, by sa mali posudzovať ako trestné činy proti zákonom. Za takýchto okolností nepovažujú za hanebné, ale za najčestnejšie nenávidieť také zákony a nezdržiavať sa konaní proti vláde“ Avšak Spinoza dodáva, že musia existovať určité hranice v rámci slobody slova a okrem iného aj v rámci vzdelávania. Štvavé prejavy a učenia, ktoré podnecujú ľud k zrušenie „spoločenskej zmluvy“ nesmú byť za žiadnych okolností tolerované. Dobrá vláda samozrejme zabezpečí slobodu filozofického myslenia a vierovyznania.

Spinoza uznáva, že z takejto veľkej slobody môžu a nepochybne aj vzniknú problémy, ale úsilie všetko regulovať zákonmi by prinieslo ešte omnoho väčšie problémy. Spinoza píše, že tieto slobody sú nevyhnutné pre rozvoj vedy a umení a iba tí, ktorých úsudok je slobodný a nezaujatý môžu dosiahnuť v týchto oblastiach úspech.