Úvod

„ Keď ma skúsenosť poučila, že všetko to, čo tak často poskytuje obyčajný život, je ničotné, a keď som si uvedomil, že všetko, čoho som sa bál a čo sa bálo mňa, obsahuje dobro a zlo iba potiaľ, pokiaľ je to pohnútkou mysle, rozhodol som sa preskúmať, či existuje nejaké pravé dobro, ktoré môže odovzdať svoju dobrotu samo o sebe, bez zasahovania ostatných vecí: áno, či existuje niečo také, čoho objavenie a dosiahnutie môže poskytnúť stálu a najvyššiu radosť navždy...“
Muž, ktorý vo veku necelých tridsiatich rokov napísal tieto slová, prešiel už toľkými trpkými životnými osudmi, že pesimistický tón týchto riadkov možno ľahko pochopiť. Ale práve tak pochopiteľná je nezávislosť a suverénny pokoj, ktorý z nich plynie, lebo on sám – teda aspoň sám pre seba – to najvyššie dobro našiel.

Životopis

Baruch Spinoza alebo ako sa neskôr nazýval, Benedictus de Spinoza sa narodil v roku 1632 v Amsterdame v židovskej rodine, ktorá pochádzala zo Španielska. Hospodársky a kultúrny rozmach židovstva v stredovekom Španielsku ovládanom Arabmi, ktorému vďačíme z veľkej časti tiež za stredovekú židovskú filozofiu, bol ku koncu 15. stor., keď Španieli porazili a vyhnali Maurov zo Španielska bol už ukončený. Židia, zbavení ochrany arabskej tolerancie, boli prenasledovaní ako katolíckou cirkvou, tak i španielskym štátom. Stáli pred voľbou: buď sa podvolia svojmu kresťanskému prostrediu a nechajú sa pokrstiť alebo ujdú. K veľkej väčšine, ktorá dala prednosť druhej možnosti, patrili tiež Spinozovi predkovia. V dobe, keď sa Spinoza narodil, existovala v Amsterdame prekvitajúca židovská obec. Spinoza preukázal v detstve vynikajúce nadanie a bol svojím otcom určený pre dráhu rabína. Ako mladík študoval Bibliu a Talmud, stredovekú židovskú filozofiu, keď sa naučil latinsky, stredovekú scholastiku a prostredníctvom nej Grékov, nakoniec i súdobú filozofiu, hlavne Bruna a Descarta. Niet divu, že toto rozsiahle štúdium a názory, ktoré si mladý Spinoza na ich základe vytvoril, ho čoskoro priviedli do ostrého sporu s jeho oponentmi.

Nebolo mu ešte ani dvadsaťštyri rokov a ešte nezverejnil žiadny zo svojich spisov, keď už bol na základe ústnych prejavov obžalovaný z kacírstva a vylúčený z obce, vyhnaný, prekliaty a zatratený všetkými kliatbami, ktoré sú zapísané v knihe Zákona – ako to stojí v listine, ktorá sa nám dochovala. Pre Žida žijúceho uprostred cudzieho národa, pre ktorého obec nebola iba náboženskou oporu, ale spravidla predstavovala jedinú skutočnú vlasť, bola exkomunikácia obzvlášť ťažkou ranou. Spinoza mal síce ďaleko k tomu, aby si zúfal, ale dôsledky tejto udalosti si z jeho života nemožno odmyslieť, znamenajú jednak bezhraničnú osamotenosť, ktorá bola až neskôr zmierňovaná korešpondenciou s významnými osobnosťami, jednak vnútornú nezávislosť a oslobodenie od predsudkov.

O ďalšej Spinozovej životnej dráhe možno povedať len málo. Žil veľmi skromne a osamelo na rôznych miestach v Holandsku, v Rhynsburgu, Voorburgu, nakoniec v Haagu. Aj keď zo základných spisov, v ktorých je vyložené jeho vlastné myslenie, vyšiel za jeho života iba jeden, rozšírila sa jeho sláva po celej Európe vďaka styku s priateľmi a vďaka korešpondencii s mužmi, ako bol Huygens a Leibniz. Roku 1673 Spinoza dokonca dostal ponuku, aby vyučoval filozofiu na univerzite v Heidelbergu. Odmietol. V mladosti sa pri štúdiu naučil brúsiť optické sklá – židovská tradícia totiž vyžadovala, aby učenec ovládal nejaké remeslo. Touto činnosťou si v podstate privyrábal na živobytie a ona tiež určite spoluzavinila jeho predčasnú smrť. Trpel tuberkulózou pľúc, ktorá bola ešte zhoršovaná vdychovaním prašného vzduchu, v ktorom pracoval. 21. 2. 1677 Spinoza zomrel v keď mal len štyridsaťštyri rokov. Za svojho života venoval brúseniu šošoviek určite toľko času ako väčšina z nás svojmu každodennému zamestnaniu, okrem toho vytvoril dielo, ktorého hĺbkou má v dejinách filozofie len málo rovných.
Teologicko-politický traktát

Cieľom tohto diela, často urážaného v Spinozových časoch bolo ukázať, že sloboda filozofického myslenia, môže byť zaručená aj bez urážky zbožnosti. Hlavným cieľom Spinozu v tejto knihe, bolo odhaliť pravdu o náboženstve a Svätom písme a tým podryť autoritu cirkvi, ktorá si počas storočí nárokovala až priveľmi veľkú moc v rámci štátu. Obraňuje toleranciu, sekularizáciu a demokraciu. Spinoza v úvode poukazuje na povery, ktorými si vďaka hre na city človeka, cirkev upevňovala svoju pozíciu v rámci spoločnosti.

Po stáročia sa oficiálne náboženstvo snažilo prezentovať takým pompéznym spôsobom, aby si udržiavalo vo svojich stúpencoch rešpekt a úctu. Náboženským vodcom v ich snahách o dosiahnutie vlastných cieľov pomáhali svetskí hodnostári trestaním akýchkoľvek odchýlok od oficiálneho učenia. Výsledkom bolo „štátne náboženstvo“, ktoré nemalo žiadne racionálne základy a nemalo nič spoločné so skutočnou vierou v Boha. Riešením je znova prehodnotiť Bibliu a nájsť nové teoretické základy viery. Týmto sa zmierni nadvláda cirkvi nad našou intelektuálnou, emocionálnou a fyzickou zložkou bytia a dôjde k nastoleniu nových vzťahov medzi štátom a cirkvou. Svätá písmo nepovažuje Spinoza za zdroj „konečnej pravdy“ ale za morálny odkaz minulých generácií a práve v tomto morálnom odkaze a nie v Biblii samotnej spočíva skutočná posvätnosť.

Biblia nás učí len poslušnosti Bohu ale neprináša nám žiadne poznanie. Náboženstvo a filozofia sa zaoberajú dvomi rozdielnymi a samostatnými oblasťami, pričom by nemali zasahovať do predmetu záujmu tej druhej zložky ľudskej činnosti. To znamená, že sloboda filozofického myslenia nemusí znamenať poškodenie náboženskej viery. Z toho vyplýva, že takýto harmonický vzťah náboženstva a filozofie je podstatou mieru v spoločnosti a všetky druhy občianskeho napätia vychádzajú len z konfliktov medzi jednotlivými náboženskými smermi. Spinoza tvrdí, že proroci neboli ľudia výnimočného intelektuálneho talentu ale veľmi morálne a zbožné osobnosti, ktoré boli schopné vďaka svojím výnimočným schopnostiam si uvedomiť božské pravdy. Avšak obsah ich proroctiev závisel od ich povahy, názorov alebo predsudkov. Spinoza tým chce povedať, že odkazu prorokov nemôžeme úplne veriť čo sa týka fyzického sveta, otázok intelektu, histórie a vedy.

Analýzou proroctiev, ktoré vyvolávajú v ľuďoch veľmi živé predstavy a analýzou židovských náboženských pravidiel a povier, z ktorých sa vytĺkal politický prospech Spinoza demystifikuje základ judaizmu a kresťanstva. Taktiež popiera Mojžišovo autorstvo prvých piatich kníh Starého zákona. Podľa neho bol Starý zákon napísaný neskoršími historikmi, ktorí len pozbierali a zosystematizovali získané fakty. Spinoza bol sklamaný spôsobom, akým sa uctievala Biblia. Vyčítal ľuďom, že dávali veľkú vážnosť samotným slovám svätej knihy namiesto toho, aby si čo možno najviac uvedomovali morálny odkaz Biblie. Spinoza bol presvedčený, že Biblia sa má študovať podľa vzoru prírodných vied, teda prostredníctvom triezveho hodnotenia jednotlivých údajov vo Svätom písme a následným prísnym logickým myslením sa snažiť pochopiť význam myšlienok autorov Biblie.

Univerzálnym odkazom Svätého písma je naučiť sa milovať Boha a svojich blížnych. Účelom Biblie je regulovať naše správanie a nie poskytnúť skutočné poznanie. Spinoza prehlasuje, že viera v Bibliu nie je nevyhnutnou podmienkou zbožnosti a blaženosti, keďže odkaz svätého písma si dokážeme uvedomiť aj na základe nášho racionálneho myslenia aj keď pre mnohých ľudí by to bola náročná úloha. Spinoza bol názoru, že aj človek, ktorý vôbec nie je oboznámený so svätou knihou ale vo svojej prirodzenosti na základe vnútorného svetla si uvedomuje kdesi vnútri Boha a snaží sa viesť správny život je taktiež požehnaný.Z toho vyplýva, že jediné správne prikázanie sú tie, ktoré nás nabádajú k láske k blížnemu. V tomto bode spočíva základ Spinozovej tolerancie slobody a nezávislosti filozofie a náboženstva. Zredukovaním ústredného odkazu Biblie na mravné zásady a odmietnutím jej špekulatívnych dogiem a náboženských obradov a snahou presvedčiť katolícku cirkev, že celé jej učenie by malo smerovať len k záveru, že existuje najvyššia bytosť, ktorá miluje spravodlivosť a dobro a ktorú musíme milovať v snahe realizovať spravodlivosť a lásku v bežnom v živote v úsilí byť spasení, Spinoza dokázal, že filozofia a náboženstvo sú nezávislé a individuálna interpretácia náboženstva jednotlivcom môže byť realizovaná bez akéhokoľvek porušenia zbožnosti.
Spinozova interpretácia náboženstva mala čisto politické dôsledky. Za jeho rozhodnutím napísať Teologicko-politický traktát stála vždy politická agenda, keďže toto dielo znamenalo útok na cirkevné zasahovanie do svetských záležitostí. Dôležitý je v Spinozovej politickej filozofii pojem „individualistického egoizmu“, ktorý má taktiež politický kontext. Spinoza pri skúmaní štátu uplatňuje prírodovednú metódu a chápe ich ako systémy prírodných síl. Základným prírodným zákonom je zákon seba zachovania. Ľudia ako častice prírody sa tiež snažia o seba zachovanie. Bytie sa zabezpečuje silou. Sila, moc prírody je zároveň aj jej právom. Podľa Spinozu „každý má toľko práva, koľko má moci“. Pod prirodzeným právom (ius naturae), rozumie prírodné zákony sami o sebe (leges naturae) t.j. pravidlá, podľa ktorých všetko prebieha, teda vlastnú moc prírody. Každá politická filozofia musí vychádzať z rozdielu medzi prirodzeným a morálnym poriadkom, medzi životom pred a po vzniku organizovaných spoločností. „Medzi štátmi neexistuje altruizmus“ poznamenáva Spinoza.

K štátu pristupuje z pozícií racionalizmu. Štát vzniká na základe zmluvy, ktorá vytvára občiansky stav spoločnosti, odlišný od „prirodzeného stavu“. V podmienkach prirodzeného stavu, teda za univerzálnych podmienok, keď neexistuje žiadne právo ani náboženstvo alebo rozlíšenie dobra a zla, môže každý jednotlivec robiť všetko to, čo považuje za nevyhnutné, aby zachoval svoju vlastnú existenciu alebo to čo mu káže pud sebazáchovy. Inými slovami povedané, každý má právo získať to čo potrebuje akýmkoľvek spôsobom, či už násilím, zradou, prosbou a každý, kto bude chcieť človeku zabrániť mu to získať, môže byť považovaný za nepriateľa. Lenže je život ohrozujúce pre ľudské bytosti žiť v takýchto podmienkach, keďže medzi ľuďmi by dochádzalo k neustálemu konfliktu kvôli krížiacim sa záujmom.

Podľa klasickej Hobbesovej vety, je život „v prirodzenom stave“ samotársky, úbohý, nemravný, brutálny a krátky. Ako racionálne bytosti sme si uvedomili, že by sa nám žilo ľahšie, ak by sme medzi sebou dosahovali určitú zhodu a konsenzus s cieľom aspoň sčasti držať na uzde naše protichodné záujmy a potreby a hon za vlastným prospechom. Avšak aj táto myšlienka vyplýva „z individualistického egoizmu“, keďže je samozrejme výhodnejšie pre každého človeka žiť pod nadvládou zákona rozumu ako zákona prírody. Tak sme sa rozhodli odovzdať naše prirodzené práva do rúk suveréna len preto, aby sme mohli bezpečne uspokojovať naše potreby. Tento suverén – či už ide o jednotlivca (vládnou formou je monarchia), malú skupinu ľudí (oligarchia) alebo politický útvar ako celok (demokracia) – bude absolútny a neobmedzený v rámci svojej vlastnej moci. Vzťah medzi ním a ľudom bude možno napätý v snahe donútiť všetkých k zhode ale suverén bude využívať vo svoj prospech strach ľudí zo zániku „spoločenskej zmluvy“.

Poslušnosť voči suverénovi neznamená stratu našej slobody, keďže nasledovanie jeho príkazov je vlastne oddanosť jeho moci, ktorú sme mu delegovali a jeho príkazy majú za cieľ vyhovieť našim racionálnym záujmom. Formu vládnej moci (impérium) označuje Spinoza ako „štátne zriadenie“ (status civilis). Celú oblasť, na ktorú sa vzťahuje výkon vládnej moci, nazýva spoločnosťou (civitas). Spoločné záležitosti vlády, ktoré podliehajú riadeniu toho, kto má moc, Spinoza pomenúva štátom (res publica). Účel spoločenského stavu vidí v živote v mieri a v istote. „ O štáte, ktorého občania nesiahajú po zbraniach iba zo strachu, možno skôr povedať, že tam nie je vojna, ako to, že tam panuje mier. ...Štát, ktorého mier spočíva len v zbabelosti jeho poddaných, ktorí sú vedení ako zvieratá, aby sa nenaučili nič iné iba slúžiť, treba nazvať skôr stajňou ako štátom.“

Otroctvu, a nie slobode záleží na tom, aby sa všetka moc zverila jednému mužovi – tak komentuje Spinoza monarchiu. Aristokraciu chápe v tradičnom zmysle slova a nový pohľad venuje skôr demokracii, celkom neobmedzenej forme vládnej moci. Definuje ju ako „všeobecné združenie ľudí, ktoré ako celok má právo na všetko, čo je v jeho moci. Z toho vyplýva, že najvyššia moc nie je viazaná na nijaký zákon, že sa jej viac-menej majú podrobiť všetci vo všetkých vzťahoch“. Napriek konštatovaniu, že nikde nebolo toľko rozbrojov ako v demokraciách, verí v perspektívnosť tejto formy štátu založenej na slobode a individualizme. Nedostatkom demokracie je podľa Spinozu tendencia zverovať moc priemernosti, čomu sa dá zabrániť len tým, že úrady budú zastávať výlučne ľudia „vyškolení v zručnosti“. Masa ľudí sama osebe vôbec nie je zárukou múdrosti a môže sa dopustiť chyby tým, že rozhodovacia schopnosť množstva, ktoré sa riadi citmi, a nie rozumom, takmer odsúva ľudí s potrebnými skúsenosťami do úzadia, kriticky poznamenáva Spinoza.
Demokratická vláda teda pripomína sprievod demagógov s krátkou životnosťou. Schopnejší sa skôr či neskôr búria proti takému systému, napriek tomu, že sú v menšine. Preto Spinoza predvída zmenu demokracie na aristokraciu a zmenu aristokracie na monarchiu. Demokratické inštitúcie podľa Spinozovho názoru musia stavať na umiernených ľuďoch so silnou tradíciou občianskej kultúry a s rozumnou úrovňou vzdelania a životného štýlu. Kým sa tieto predpoklady nenaplnia, treba sa uspokojiť s monarchiou či aristokraciou. Podľa Spinozu by mal mať suverén kontrolu nad všetkými verejnými záležitosťami a to duchovnými aj svetskými. Tým pádom by nemal existovať žiadny chrám oddelený od náboženstva inštitucionalizovaného a regulovaného štátom. Tak sa zabráni sektárstvu a zväčšovaniu náboženských konfliktov. Všetky otázky týkajúce sa náboženských obradov a slávností musia byť nevyhnutne v kompetencii suveréna. Takéto riešenie je v najlepšom záujme každého, lebo suverén bude ideálne a v zhode s jeho „zmluvnými“ povinnosťami zaručovať, že náboženské praktiky sú v zhode so spoločenským záujmom a bezpečnosťou. Suverén má vládnuť tak, aby jeho činy boli v harmónii s Božími zákonmi.

Spravodlivosť a dobročinnosť si vyžadujú podporu občianskym právom, ktoré je garantované mocou suveréna. Na druhej strane všetko čo sa týka vnútornej viery v Boha je osobnou a súkromnou záležitosťou každého jednotlivca. Je to právo každého občana a nevzťahujú sa neho žiadne zákony a suverén nesmie na neho siahnuť. Nikomu nie je povolené ovládať myslenie druhého človeka a taktiež sloboda prejavu musí byť bezpodmienečne zaručená. Každý z nás je pánom svojich vlastných myšlienok a preto je nesprávne ak v spoločnosti dochádza k obmedzovaniu prejavu ľudí, ak ich názory nie sú v zhode s postojmi suveréna. Podľa Spinozu najpodvratnejšími spomedzi všetkých zákonov sú zákony proti slobode slova, pretože ľudia nebudú dlhodobo zachovávať také zákony, ktoré nemôžu kritizovať: „Čím viac sa vláda snaží obmedzovať slobodu slova, tým tvrdošijnejšie sa tomu odporuje. Nie zo strany tých, čo dychtia po bohatstve,...ale zo strany tých, ktorých dobré vzdelanie, poriadne mravy a česť urobili slobodnejšími. Ľudia sú takí, že nič neznášajú tak netrpezlivo, ako to, že názory, v správnosť ktorých veria, by sa mali posudzovať ako trestné činy proti zákonom. Za takýchto okolností nepovažujú za hanebné, ale za najčestnejšie nenávidieť také zákony a nezdržiavať sa konaní proti vláde“ Avšak Spinoza dodáva, že musia existovať určité hranice v rámci slobody slova a okrem iného aj v rámci vzdelávania. Štvavé prejavy a učenia, ktoré podnecujú ľud k zrušenie „spoločenskej zmluvy“ nesmú byť za žiadnych okolností tolerované. Dobrá vláda samozrejme zabezpečí slobodu filozofického myslenia a vierovyznania.

Spinoza uznáva, že z takejto veľkej slobody môžu a nepochybne aj vzniknú problémy, ale úsilie všetko regulovať zákonmi by prinieslo ešte omnoho väčšie problémy. Spinoza píše, že tieto slobody sú nevyhnutné pre rozvoj vedy a umení a iba tí, ktorých úsudok je slobodný a nezaujatý môžu dosiahnuť v týchto oblastiach úspech.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Baruch (Benedikt) Spinoza