Úvod

„ Keď ma skúsenosť poučila, že všetko to, čo tak často poskytuje obyčajný život, je ničotné, a keď som si uvedomil, že všetko, čoho som sa bál a čo sa bálo mňa, obsahuje dobro a zlo iba potiaľ, pokiaľ je to pohnútkou mysle, rozhodol som sa preskúmať, či existuje nejaké pravé dobro, ktoré môže odovzdať svoju dobrotu samo o sebe, bez zasahovania ostatných vecí: áno, či existuje niečo také, čoho objavenie a dosiahnutie môže poskytnúť stálu a najvyššiu radosť navždy...“
Muž, ktorý vo veku necelých tridsiatich rokov napísal tieto slová, prešiel už toľkými trpkými životnými osudmi, že pesimistický tón týchto riadkov možno ľahko pochopiť. Ale práve tak pochopiteľná je nezávislosť a suverénny pokoj, ktorý z nich plynie, lebo on sám – teda aspoň sám pre seba – to najvyššie dobro našiel.

Životopis

Baruch Spinoza alebo ako sa neskôr nazýval, Benedictus de Spinoza sa narodil v roku 1632 v Amsterdame v židovskej rodine, ktorá pochádzala zo Španielska. Hospodársky a kultúrny rozmach židovstva v stredovekom Španielsku ovládanom Arabmi, ktorému vďačíme z veľkej časti tiež za stredovekú židovskú filozofiu, bol ku koncu 15. stor., keď Španieli porazili a vyhnali Maurov zo Španielska bol už ukončený. Židia, zbavení ochrany arabskej tolerancie, boli prenasledovaní ako katolíckou cirkvou, tak i španielskym štátom. Stáli pred voľbou: buď sa podvolia svojmu kresťanskému prostrediu a nechajú sa pokrstiť alebo ujdú. K veľkej väčšine, ktorá dala prednosť druhej možnosti, patrili tiež Spinozovi predkovia. V dobe, keď sa Spinoza narodil, existovala v Amsterdame prekvitajúca židovská obec. Spinoza preukázal v detstve vynikajúce nadanie a bol svojím otcom určený pre dráhu rabína. Ako mladík študoval Bibliu a Talmud, stredovekú židovskú filozofiu, keď sa naučil latinsky, stredovekú scholastiku a prostredníctvom nej Grékov, nakoniec i súdobú filozofiu, hlavne Bruna a Descarta. Niet divu, že toto rozsiahle štúdium a názory, ktoré si mladý Spinoza na ich základe vytvoril, ho čoskoro priviedli do ostrého sporu s jeho oponentmi.

Nebolo mu ešte ani dvadsaťštyri rokov a ešte nezverejnil žiadny zo svojich spisov, keď už bol na základe ústnych prejavov obžalovaný z kacírstva a vylúčený z obce, vyhnaný, prekliaty a zatratený všetkými kliatbami, ktoré sú zapísané v knihe Zákona – ako to stojí v listine, ktorá sa nám dochovala. Pre Žida žijúceho uprostred cudzieho národa, pre ktorého obec nebola iba náboženskou oporu, ale spravidla predstavovala jedinú skutočnú vlasť, bola exkomunikácia obzvlášť ťažkou ranou. Spinoza mal síce ďaleko k tomu, aby si zúfal, ale dôsledky tejto udalosti si z jeho života nemožno odmyslieť, znamenajú jednak bezhraničnú osamotenosť, ktorá bola až neskôr zmierňovaná korešpondenciou s významnými osobnosťami, jednak vnútornú nezávislosť a oslobodenie od predsudkov.

O ďalšej Spinozovej životnej dráhe možno povedať len málo. Žil veľmi skromne a osamelo na rôznych miestach v Holandsku, v Rhynsburgu, Voorburgu, nakoniec v Haagu. Aj keď zo základných spisov, v ktorých je vyložené jeho vlastné myslenie, vyšiel za jeho života iba jeden, rozšírila sa jeho sláva po celej Európe vďaka styku s priateľmi a vďaka korešpondencii s mužmi, ako bol Huygens a Leibniz. Roku 1673 Spinoza dokonca dostal ponuku, aby vyučoval filozofiu na univerzite v Heidelbergu. Odmietol. V mladosti sa pri štúdiu naučil brúsiť optické sklá – židovská tradícia totiž vyžadovala, aby učenec ovládal nejaké remeslo. Touto činnosťou si v podstate privyrábal na živobytie a ona tiež určite spoluzavinila jeho predčasnú smrť. Trpel tuberkulózou pľúc, ktorá bola ešte zhoršovaná vdychovaním prašného vzduchu, v ktorom pracoval. 21. 2. 1677 Spinoza zomrel v keď mal len štyridsaťštyri rokov. Za svojho života venoval brúseniu šošoviek určite toľko času ako väčšina z nás svojmu každodennému zamestnaniu, okrem toho vytvoril dielo, ktorého hĺbkou má v dejinách filozofie len málo rovných.