Posledné štúdie o frekvencii výskytu eidetických predstáv (zrakových, sluchových) v súčasnej populácii detí ukazujú ich mierny pokles, súvisiaci s mierou senzorickej stimulácie (predpokladá sa optimum stimulácie prekročené v populácii dnešných detí „odchovaných“ televíziou, ktoré preto preukazujú menej presné, kratšie uchovávané a menej detailné vizuálne predstavy (Langmeier, 1991).
Reč sa ďalej diferencuje a rozširuje sa slovná zásoba, v ktorej sú však značné rozdiely vzhľadom na inteligenciu a charakter rečovej stimulácie prostredia.
V kognitívnom vývine je dieťa až na začiatku školskej dochádzky (podľa Piageta okolo 7. roku) schopné skutočných logických „operácií“, skutočných úsudkov, ktoré zodpovedajú zákonom logiky, bez predchádzajúcej závislosti od videnej podoby.
Logické usudzovanie sa stále týka konkrétnych vecí a javov, ktoré si možno názorne predstaviť. Až na začiatku puberty začína dieťa postupne odvodzovať formálne súdy (v spomínanej úlohe s korálkami dostávame od detí správne odpovede, „nič sme nepridali ani neubrali“).
Tým, že v mysli dáva (dve) dimenzie do vzájomného vzťahu - chápe identitu (nič sme neubrali), zvratnosť (reverzibilitu - môžeme korálky presypať naspäť), vzájomné spojenie rôznych myšlienkových procesov do jednej sekvencie (posúdenie výšky a šírky nádobky).
Dieťa je tiež schopné pochopiť zahrnutie (inklúziu) prvkov do triedy a reálne odlišuje prvok a triedu.
Neskoršie štúdie Piagetových štádií kognitívneho vývinu ukázali, že určitou modifikáciou kladenia otázok (napr. vyhnutím sa výrazom veľa, málo, viac) a vhodným výcvikom sa môže vývoj schopností detí urýchliť (Papalia, Olds 1989).

6. Štádium pubescencie (starší školský vek, obdobie neskoršieho detstva) je ohraničené pohlavným dozrievaním.

Možno ho členiť na fázu predpuberty (prvú pubertálna fázu) - zhruba od 11 do 13 rokov.
Začína sa prvými znakmi pohlavného dozrievania, osobitne objavením prvých sekundárnych pohlavných znakov a v miernom zrýchlení rastu, končí sa nástupom menštruácie u dievčat a analogickým vývinom u chlapcov (prvým výronom semena). Medzipohlavné rozdiely v nástupe dospievania sa prejavujú u chlapcov v oneskorení o 1 - 2 roky.

Druhá etapa :

je fáza vlastnej puberty („výrastkovia“, „žaby“), ktorá pokračuje po ukončení obdobia predpuberty a končí dosiahnutím reprodukčnej schopnosti (u dievčat spravidla o 1 - 2 roky po prvej menštruácii), ide zhruba o vek medzi 13. - 15. rokom.

Štádium adolescencie („mladiství“, „dorast“, „teenageri“) zahrnuje obdobie zhruba od 15 do 20-22 rokov.
Až teraz sa dosahuje plná reprodukčná zrelosť (rast maternice je ukončený okolo 20. roku, mužské pohlavné žľazy rastú ešte po 20. roku) a ukončuje sa telesný rast.
Telesný rast nie je rovnomerný, končatiny rastú rýchlejšie
(„samá ruka, samá noha“) a celkove vytvárajú dojem telesnej nevyváženosti a pohybovej neobratnosti, akoby si mladí nevedeli so svojím („veľkým“) telom rady.
Urýchlenie nástupu dospievania a celkového rastu prinieslo síce rýchlejší začiatok telesného a duševného dospievania, ale súčasne umožnilo predĺžiť obdobie na dokončenie plného rozvinutia všetkých potencií. Dospievanie sa tak stále rozširuje oboma smermi - skracuje sa obdobie detstva a odďaľuje nástup plnej dospelosti
Príčiny akcelerácie sú rôzne (zvýšené množstvo podnetov v modernej urbanizovanej spoločnosti, časovo obmedzené a dávkované záťaže, lepšia výživa, hygiena, nižší výskyt infekčných chorôb, zmenené klimatické pomery, celková zmena štruktúry spoločenských vzťahov). V súčasnosti sa uznáva celý komplex zmien a podmienok modernej civilizácie.

Poznámka:

1. Rozpor medzi fyzickou a sociálnou zrelosťou.

Akcelerácia telesného rastu a pohlavnej zrelosti posúva dolnú hranicu dospievania stále do nižšieho veku, kým zložitosť spoločenských požiadaviek a nároky na vzdelanie a profesionálnu prípravu odďaľujú dosiahnutie sociálnej zrelosti.
Dôsledky - poruchy správania mladých vyplývajúce z rozporu medzi pocitom zrelosti na pracovnú aktivitu a s ňou spojenú ekonomickú a osobnú nezávislosť a nutnosťou chodiť do školy.
Rozpor medzi sexuálnou túžbou a možnosťou inštitucionalizovaného (manželského) vzťahu k partnerovi až v neskoršom veku, napätie z neuspokojeného sexuálneho pudu, zvyšované pôsobením masmédií.

2. Rozpor medzi rolou a statusom.

Sociálna rola - rozumie sa spravidla správanie zodpovedajúce určitej pozícii v spoločnosti (lekára, otca, syna, priateľa, kolegu a pod.).
Sociálny status - súbor práv a povinností, ktoré určujú postavenie jednotlivca v spoločenskej hierarchii. Je medzi nimi značná korešpondencia: práva a povinnosti, ktoré jednotlivcovi spoločnosť priznáva, sú vcelku v súlade so správaním, ktoré od neho v určitom postavení očakáva.
V jednoduchších, primitívnejších spoločnostiach je medzi rolou a statusom zhoda (presné určenie postavenia podľa veku a spoločenského postavenia).
V prípade dospievajúcich v spoločnosti sa od tých, ktorí sú už fyzicky skoro úplne zrelí, očakáva vyspelé a plne zodpovedné správanie (rola „dospelého“), avšak ich status je v mnohých ohľadoch nízky (predpokladá sa závislé „detské“ postavenie - poslušnosť, vonkajšia kontrola, ukladajú sa im často rovnaké obmedzenia ako deťom).
Zvlášť v prípadoch posunu hranice sociálnej zrelosti spolu s ekonomickou závislosťou do vysokého veku (študenti). Rozpor vymedzenia role s jeho zameraním skôr na budúcnosť nevychádza zo súčasných potrieb a záujmov.
Dlhý interval medzi učením a praktickým využitím naučeného spôsobuje znižovanie učebnej motivácie, odpor voči tlaku rodiny a školy týmto smerom.
Nejednotnosť v pozíciách vychovávateľov (rodičov) zvyšuje napätie a neistotu. (Zaobchádzať s ním ako s dospelým alebo ako s dieťaťom? - medzistatus, medzirola). Nejednotnosť medzi jednotlivými rodinami mladiství pozorne sledujú, čím sa zvyšuje ich nespokojnosť a pobúrenie proti obmedzeniam, ktoré považujú za nespravodlivé.

3. Rozpor medzi hodnotami mladej a staršej generácie.

Vedecko-technický pokrok, rozdiely v názoroch, v hodnotách a postojoch generácií, ktoré vyrastali za úplne iných podmienok a ťažili z iných skúseností.
Staršia generácia má tendenciu uľpievať na starších hodnotách, ktoré sa pre ňu stali jedine platným meradlom, nová generácia zbiera vlastné skúsenosti a odmieta prijať staré meradlá za platné. Mladí odmietajú ich normy ako prekážku pokroku. Veľmi pekne to napísal K.Čapek: „Mladá generácia má pocit, že s ňou prichádza lepší svet. Stará garda má pocit, že s ňou ten lepší svet odchádza“.

Paralelne dochádza k zbližovaniu v prístupoch generácií, uvoľneniu patriarchálnej štruktúry rodiny a rozbitiu autoritatívneho princípu vo výchove. Odmieta sa generačný konflikt ako nutný - viac záleží na porozumení, tolerancii, názorovej pružnosti.

4. Rozpor medzi hodnotami rodiny a širšej spoločnosti.

Rozpor medzi charakterom citových vzťahov v rodine a v širšej spoločnosti je, samozrejme, príčinou konfliktu počas celého vývinu dieťaťa, v čase dospievania sa môže stať kritickým.
(Kritika rodičov a súčasne závislosť od nich, podpora revolty od kamarátov - presadenie sa mocou zo strany rodičov spravidla nie je účinné - stáva sa brzdou rozvoja, vyvoláva odpor, Lagmeier, 1991.)
Obdobie puberty sa často považuje za obdobie emočnej lability (pochádzajúcej z vnútra organizmu, pudový tlak spojený s pohlavným dozrievaním spôsobuje precitlivelosť na podnety zvonku), v ktorom vonkajší prejav citových konfliktov je veľmi expresívny (obdobie „búrok“, „kríz“, „vulkanizmu“).
Časté zmeny nálad a negatívne „rozladenie“, impulzívnosť konania, nestálosť a nepredvídatelnosť reakcií a postojov skutočne často sprevádzajú dospievanie a prenášajú sa do výkonnosti v kognitívnej oblasti, čím môžu destabilizovať školský výkon (poruchy koncentrácie pozornosti, zvýšená únava, poruchy spánku, celková neurovegetatívna nestabilita).
Antropologické práce potvrdili túto všeobecnú charakteristiku len čiastočne. (Meadová opisuje obdobie dospievania dievčat na ostrovoch Samoa ako nudné, nezaujímavé, bez kríz a bez búrlivosti a predpokladá, že pozorované prejavy viac súvisia s okolnosťami prílišného individualizmu, patriarchálnej štruktúry rodiny, nereálnych morálnych štandardov a rozporov vo výchove, - Papalia, Olds. 1989).
V našich civilizačných podmienkach však uvedená citová rozkolísanosť platí a môžeme ju priamo postaviť do súvislostí uvádzaných rozporov a neistôt obdobia dospievania
Vývin inteligencie pokračuje a najnovšie štúdie nepotvrdili domnienku o jej vrchole okolo dvadsiateho roku.
Vyšší výkon v inteligenčných testoch mladej generácie môže vplývať z väčšieho rozsahu poznania a odlišnej skúsenosti v porovnaní s výkonom príslušníkov predchádzajúcich kohort.
Obraz komplikuje existencia dvoch druhov inteligencie.
Fluidnej inteligencie (vzťahy, pojmy, usudzovanie, abstrakcia), závislej od neuromotorického vývinu a menej závislej od výchovy a vzdelávania a kryštalickej inteligencie (schopnosť zapamäťať si a využiť naučenú informáciu).
Predpokladá sa mierny pokles fluidnej inteligencie v priebehu ranej dospelosti a trvajúci rast kryštalickej inteligencie (Horn  Donaldson, 1988, in: Papalia, Olds, 1989).
Kognitívny vývin pokračuje ďalším druhom myšlienkových operácií druhého radu, pretože konkrétne operácie sa samy stávajú predmetom ďalších operácií, t.j. vyvodzujú sa súdy o súdoch, myslí sa o myslení, rozširuje sa počet myšlienkových kombinácií, ktorých obsah sa v skutočnosti vôbec nemusí vyskytnúť.