Pozrime sa ešte na jeden príklad, ktorý sám Kohlberg považuje za odpoveď na Heinzovo dilema na stupni 6. Na otázku, aký je problém Heinzovej dilemy, odpovedá sudca D.:
„Existuje tu viac ako jeden konflikt. Pre Heinza konflikt zjavne spočíva v tom, že kvôli pomoci svojej žene je nútený porušiť zákon. Na strane lekárnika musí však tiež dôjsť ku konfliktu: totiž k sporu medzi jeho súcitom s Heinzom a jeho ženou a vlastnými zištnými záujmami zarábať peniaze. Okrem toho existuje konflikt na strane veriteľov: totiž medzi ich poznaním problémov Heinze a jeho ženy a ich nedostatočnou ochotou požičať Heinzovi 1000 dolárov, ktoré potrebuje.“ (Ja osobne by som dodal ešte jeden konflikt a to medzi želaním ženy vyzdravieť a dohnať kvôli tomu manžela ku krádeži, alebo k tomu aby si vypožičal peniaze, ktoré len ťažko bude schopný splatiť). Sudca, ktorý zastupuje názor, že Heinz mal liek ukradnúť, nevidí iba konflikt Heinza, ale aj konflikt lekárnikov a konflikt veriteľov. Pre nich vzniká rozpor medzi súcitom k Heinzovi a jeho žene a túžbou po zisku (pričom práve to považujú za dôležitejšie).

Kohlberg tvrdí, že na 6.stupni by mali byť oba postoje spravodlivosti a láskavosti navzájom koordinované. Láskavosť preňho znamená postoj, ktorý sa sústreďuje na požiadavku blaha pre druhých a pritom predpokladá identifikáciu a empátiu.

Steinberg a Kegan sa v sedemdesiatych rokoch pýtali izraelských vojakov na ich postoj voči ich arabským nepriateľom. Okrem iného sa pýtali aj lekárskeho personálu, ako zaobchádza so zranenými nepriateľmi. Väčšina im odpovedala, že by pre nepriateľa urobili málo alebo nič. Jeden lekár sa s touto situáciou vyrovnal inak:
„V minulej vojne som sa o zranených z nepriateľskej strany postaral. Pokiaľ si však myslíte, že nepriateľov ošetrujem rovnako ako Izraelčanov – potom je to, čo do lekárskej pomoci správne."

Z psychologického hľadiska to však nie je pravda. Keď nepriateľ potrebuje ošetrenie, dostane ho bez ťažkostí ako ktorýkoľvek Izraelčan či iný vojak. Ale u Izraelčana pociťujem stále silné želanie, akýsi druh súcitu s ním, vôľa urobiť preňho všetko, aby bol zachránený. Pre Araba urobím to isté, ale neurobím to z lásky, ale – neviem, ale nie z lásky k tomu človeku – ale z pocitu povinnosti, ktorú voči nemu mám.“ (Kegan, 1986, s.104)

Orientácia na všeobecné princípy nevylučuje diferenciáciu, pri ktorej druhý človek nie je „zdvojením mojej osobnosti ako nešpecifického ja“. Izraelský lekár svoje odlišné pocity voči priateľovi a nepriateľovi otvorene priznáva. S vlastnými ľuďmi má súcit, ktorý však preňho sám o sebe nie je dôležitý. Tam, kde nemôže tento súcit uplatniť, napriek tomu pomáha, avšak nie z lásky, ale s pocitu povinnosti voči ľudskému spoločenstvu, ku ktorému všetci patríme. Je možné však pochybovať o tom, či izraelský lekár skutočne argumentuje na 6.stupni; prinajmenšom sa zdá, že uvedený citát nie je plne postačujúci pre presnejšie zaradenie k nejakému stupňu. To isté, mimochodom, platí aj pre odpoveď sudcu D., ktorá je iba malým výsekom z obsiahleho rozhovoru.

Dôležitým znakom stupňa 6 je tzv. „ideálne vzájomné preberanie rolí“, ktoré predstavuje čosi ako postup k overeniu plnej reverzibility morálneho riešenia. V tomto postupe sa musíme myšlienkovo vcítiť do role všetkých zúčastnených v určitej situácii a pritom si všímať všetky nároky, ktoré sa z toho-ktorého hľadiska uplatňujú.
„V kontexte Heinzovej dilemy z toho napr. vyplýva, že posudzovateľ dilemy uzná nárok manželky na zachovanie života a nárok lekárnika na rešpektovanie jeho majetku. V predstave posudzovateľa sa potom aktéri navzájom vcítia do role toho druhého a posúdia jeho nároky.