Kohlberg svoju hierarchiu stále znova prepracúval, zdokonaľoval, prípadne rozširoval.. dodnes je však sporné, či pri tom išlo vždy o skutočné zlepšenie alebo skôr o nepotrebné komplikovanie teórie. Oba najdôležitejšie doplnky si teraz priblížime.

V prvom prípade ide o medzistupeň, prípadne prechodový stupeň 4 ½. Kohlberg a Kramer (1969) pri vyhodnocovaní údajov už spomínanej dlhodobej štúdie zistili,, že mládež po skončení strednej školy vo väčšej miere znovu používa myšlienkové štruktúry stupňa 2. toto správanie – nezlučiteľné s teóriou, ktorá regresiu na nižší stupeň vlastne vylučuje – vysvetľoval Kohlberg s Kramerom najskôr ako výraz dramatickej vývinovej krízy v Eriksonovom zmysle.

Predpokladalo sa, že jednotlivec, potom čo už získal schopnosť principiálneho myslenia, sa navyše musí sám zaviazať k tomu, aby sa podľa neho aj orientoval, teda aby ho uplatňoval v praxi. Pokiaľ k takému záväzku ešte nedošlo, dochádza často k regresiám morálneho usudzovania.

Pokus o teoretické vysvetlenie empiricky pozorovanej regresie zostal však neuspokojivý. Regresie sa predovšetkým dotýkali jedného zo základných predpokladov štruktúrneho stupňového vývinu: invariancie stupňovej sekvencie.

Kohlberg uvádza dôvody, ktoré vedú k tomu, aby sme sa vzdali predpokladu regresie. Regresia na stupeň 2 znamená pre mládež, ktorá už predtým dosiahla stupeň 4, regresiu obsahovú, súčasne však funkčný pokrok smerom k dosiahnutiu postkonvenčného myslenia. Kohlberg teda interpretuje priradenie týchto mladistvých k stupni 2 ako miešanie štruktúr a obsahu morálneho myslenia pri vyhodnocovaní rozhovoru. Obsahovo by mladiství argumentovali síce podobne ako osoby, ktoré by sa skutočne nachádzali na stupni 2, štruktúrne však ide o argumentácie, ktoré je nutné priradiť k stupňu 4 ½. Stupeň 4 ½ zodpovedá teda mysleniu, ktoré konceptualizuje morálku v podobe stupňa 4, súčasne ju však zásadne spochybňuje, teda relativizuje. Odtiaľ aj označenie tohto stupňa ako hodnotovo relativistické. Špekulácie k hodnotovo relativistickým doplňujúcim stupňom existujú aj pre stupeň 3, pričom tieto medzistupne sa vždy chápu ako prechodové k najbližším vyšším nerelativistickým stupňom.

Okrem stupňa 4 ½ (prípadne 3 ½ a 5 ½) je potrebné bližšie si všimnúť predovšetkým zavedenie tzv. podstupňov A a B pre stupne 2 až 5 ako diferenciáciu pôvodného poradia stupňov. Podstupne B pri tom predstavujú „zrelšiu“ verziu oproti stupňom A. Typ A Kohlberg charakterizuje ako silenejšie orientovaný na predpísané usporiadania a praktické dôsledky, kým typ B je silnejšie orientovaný na spravodlivosť, rovnosť a „ideálne ja“. Najzrozumiteľnejšia je táto diferenciácia vo vzťahu k stupňom morálneho usudzovania podľa Piageta.