Vychádzame zo stanoviska Zdravotnej komisie Rady Európy vydaného v roku 1992. Z hľadiska uvedeného prameňa sa za základné formy násilia na deťoch považuje:

1.telesné týranie,
2.psychické (citové) týranie,
3.zanedbávanie dieťaťa
4.sexuálne zneužívanie.

Telesné týranie dieťaťa :

V rámci syndrómu CAN je fyzické, telesné týranie dieťaťa relatívne najpreskúmanejšou formou týrania, formou, s ktorou sa aj najčastejšie stretávame v literatúre.

Telesné týranie zahrňuje všetky akty fyzického násilia na dieťati, realizované aktívnou, prípadne pasívnou formou.

Aktívne telesné týranie zahrňuje každé fyzické násilie, spôsobujúce / vážne poruchy somatického rázu, rozličné poranenia hlavy, vnútorných orgánov, zlomeniny, popáleniny rozličných častí tela.

Pasívne telesné týranie svojou surovosťou nezaostáva za aktívnou formou.
Jeho podstata spočíva v nedostatočnom uspokojovaní základných fyziologických potrieb dieťaťa, prípadne v nedostatočnej starostlivosti, niekedy aj v úplnej absencii akejkoľvek starostlivosti o choré dieťa.

Znamená to, že dieťaťu sa nedáva dostatočné množstvo stravy, nepodávajú sa mu potrebné lieky, je nedostatočne oblečené, zatvárané do studenej miestnosti, vyháňané z domu na ulicu, hygienicky zanedbávané a pod.

Prečo rodičia takto zaobchádzajú s deťmi? Všeobecne sa prijíma názor o nezvládnutej a nadmernej agresii, primerane o nadmernom strese rodičov, respektíve vychovávateľov.

Násilné zaobchádzanie s dieťaťom je relatívne často používané ako výchovný prostriedok.

Odpoveď na otázku, kde končí telesný trest a kde začína týranie, nie je jednoduchá. Veľmi často je ich prechod plynulý, a preto aj nie vždy rozpoznateľný.

Psychické (citové) týranie :
Psychické týranie je osobitnou formou týrania, ktorou sa zásadne
a celkom konkrétne ubližuje dieťaťu. Jeho dôsledkom je, že dieťa sa stáva
citovo prázdne, nevie nadviazať citový vzťah k iným ľuďom, chýba mu cit
' empatie, nenávidí ľudí a svet a za všetky krivdy a poníženia, ktorých sa mu dostalo, nie je schopné súcitu a ochoty pomáhať iným.

Ide o formu týrania, ktorá na prvý pohľad nie je viditeľná. Zanecháva však takmer nezahojiteľné rany na duši dieťaťa a na jeho celkovom psychickom a sociálnom vývoji.

Pri psychickom týraní, tak v jeho aktívnej, ako aj pasívnej podobe, sa dieťa dostáva do extrémnej situácie bezmocnosti, úzkosti a strachu a to v dôsledku systematického ponižovania, zosmiešňovania, neúmernej náročnosti a kritického hodnotenia každého jeho výkonu a nenaplnenia jeho základných potrieb, najmä v oblasti emocionálnej a kognitívnej.

Najčastejšou podobou psychického týrania sú slovné útoky, zamerané na sebavedomie dieťaťa, opakované pomenovávanie nevhodnými, ponižujúcimi menami a to tak v rodinnom prostredí, ako aj v spoločnosti vrstovníkov, násilná izolácia, prípadne obmedzovanie jeho činnosti, pohybu, resp. záujmu.

Súčasťou aktívneho psychického týrania sú rozličné interpersonálne techniky nezintegrujúce osobnosť.

Medzi ne patrí napríklad známy „brainwashing"
(vymývanie mozgov) a „doublebind", situácie, pri ktorých sa dieťaťu dávajú súčasne príkazy, ktoré sa navzájom vylučujú, za nesplnenie ktorých je potom dieťa trestané.

Vážnemu citovému týraniu vystavujú rodičia svoje dieťa v prípadoch vybavovania si svojich záležitostí v jeho prítomnosti, spormi a hádkami v predrozvodovej alebo aj v porozvodovej situácii so všetkými charakteristickými znakmi a prejavmi.

Za takýchto podmienok dieťa totiž stráca pocit istoty a bezpečia, pocit náklonnosti a lásky rodičov, t. j. jednu zo základných potrieb a predpokladov pre svoj zdravý duševný vývin.

Preto Z. Matéjček konštatuje, že každé dieťa, ktoré nie je milované je vlastne týrané (Matéjček, 1986).

Psychické týranie predstavuje koncentrovaný útok dospelého jednotlivca na psychický vývoj dieťaťa, útok, ktorý sa dotýka jeho „Ja" a jeho sebapoňatia a sebahodnotenia, na znižovanie jeho sebavedomia, dezintegráciu jeho osobnosti a v konečnom dôsledku narušenie vzťahu nielen k týrajúcim rodičom, ale k ľuďom vôbec.

Čím dlhšie psychické týranie trvá, čím nižší vývojový stupeň dieťaťa zachytáva a čím je intenzívnejšie, tým horšie a nebezpečnejšie sú jeho dôsledky, tak z hľadiska psychického, emocionálneho a sociálneho vývoja postihnutého dieťaťa ako aj jeho prognózy.

Päť základných foriem psychického týrania:

1, odmietanie - forma pri ktorej rodičia odmietajú dieťa, prípadne podmieňujú svoj vzťah k nemu plnením náročných úloh, nezodpovedajúcim často možnostiam a schopnostiam dieťaťa

2.izolácia - obmedzovanie účasti dieťaťa v jeho prirodzenom kolektíve, prípadne jeho úplné vylúčenie z neho, z dôvodu nedostatočného plnenia náročných úloh dieťaťom

3.terorizovanie - obsahuje vyhrážanie sa dieťaťu zabitím alebo opustením, odmietanie lásky a permanentné zneisťovanie dieťaťa a posilňovanie strachu z trestu

4.ignorovanie - predstavuje čiastočnú, prípadne úplnú absenciu záujmu rodičov o dieťa, pre ktorých akoby dieťa ani neexistovalo

5.korupcia - „podplácanie" dieťaťa, resp. jeho zneužívame jedným rodičom proti druhému v záujme dosiahnutú dominantného postavenia v rodine, prípadne získania určitých výhod (Dunovský , et al., 1995).

Reakcie takto týraných detí sú rozličné.
Deti sú úzkostlivé, ustrácham-, so zvýšenou agresivitou.
Časté sú aj psychosomatické ťažkosti - bolesti hlavy, zvýšené teploty a pod.

Aktívne sa tento druh týrania prejavuje v oslabnutí prirodzenej väzby medzi rodičmi a dieťaťom.

Z hľadiska perspektívy veľmi závažnou je vysoká pravdepodobnosť osvojenia si uvedeného správania sa a jeho následné uplatnenie vo vlastnej rodine a pri výchove detí.

Psychické týranie je osobitnou formou týrania, ktorou sa zásadne a celkom konkrétne ubližuje dieťaťu. /1/ s. 82-85