Správny postoj k dieťaťu tvorí nenútený kontakt s dieťaťom a citová mvnováha rodičov (Ziemska, 1980, s. 80 - 83). K správnemu postoju rodičov patrí:

•akceptácia dieťaťa
•spolupráca s dieťaťom
•poskytovanie dieťaťu rozumnej slobody
•uznávanie práv dieťaťa

Akceptácia dieťaťa - znamená, že rodič prijíma svoje dieťa také aké je - so všetkými kladnými či zápornými znakmi. „Tento postoj možno označiť ako postoj úprimného srdca" (Ziemska, 1980, s. 80).

Spolupráca s dieťaťom - prejavuje sa v záujme o hry a činnosť dieťaťa, v angažovanosti v domácich prácach v rámci vývojových schopností dieťaťa.

Poskytovanie dieťaťu rozumnej slobody — dieťa sa postupom času čoraz viac osamostatňuje. Úmerne jeho rastu mu rodičia poskytujú viac voľnosti, ale, hoci sa rámec slobody zväčšuje, dokážu si udržať autoritu.

Uznávanie práv dieťaťa -- rodičia sa stavajú k prejavom aktivity dieťaťa nie nenútene, nie formálne, ani dotieravé, či diktátorský. Nepreceňuje ani sa nepodceňuje rola dieťaťa v rodine.

Rodičia, ktorí majú správny prístup k dieťaťu sú schopní ho objektívne hodnotiť, keď dokážu zachovať primeraný odstup a pritom akceptovať jeho osobnosť.

Schopnosť rodičov dobre vychovávať deti nie je vrodená. Isté je, že vo výchove sú veľmi dôležité pochvaly, ocenenia a povzbudenia. Stačí len tak málo: úsmev, dotyk, láskavý pohľad a iné.

Existuje aj nesprávny postoj k dieťaťu, ktorý zodpovedá opaku každého z vymenovaných správnych postojov.

Teda akceptácii -odmietanie, spolupráci vyhýbanie, rozumnej voľnosti - nadmerná starostlivosť, uznávanie práv prílišné nároky, nútenie, neustále korigovanie. /1/ s. 67