Staroba ako sociálna udalosť:

Súvisí s dĺžkou veku človeka, jeho aktivitou, príjmom, sociálnymi kontaktmi a komunikáciou. Je to predvídateľná sociálna udalosť. Rozoznávame - starnutie kalendárne (počet rokov), –starnutie funkčné (vyjadruje skutočný potenciál človeka).

Samota, neaktívnosť - urýchľujú úpadok. Znižujú sa požiadavky na stravu, odievanie a bývanie, zvyšujú sa náklady na lieky.

Staroba:
- 45 až 59 rokov - stredný vek
- 60 až 74 rokov - vyšší vek (ranná staroba, presénium)
- 75 až 89 rokov - pokročilý starobný vek (sénium)
- 90 a viac - dlhovekosť

Na zabezpečenie v starobe je podmienené dosiahnutím dôchod. veku.

1. pilier - Sociálna poisťovňa
2. pilier - DSS (zhodnocovací charakt.). Má 5 kontrolných mechanizmov: Úrad pre finančný trh, Depozitár - banka, Vnútorná kontrola DSS, audítor, občan
3. pilier - dôchodkové doplnkové poistenie – má dve výhody:

1.zamestnávateľ môže prispievať, 2.daňová úľava

Staroba a sociálna núdza: občan pre svoj nepriaznivý zdravotný stav a vek si nevie zabezpečiť zákl.život.podmienky.
/zabezpečiť napr. chod domácnosti.../

Štát vytvára systém
- sieť sociálnych služieb aj individuálnych, napr. opatrovateľská služba, osobná asistencia

- Opatrovateľská služby - možno ju poskytnúť občanovi, ktorý vzhľadom na svoj zdravotný stav potrebuje pomoc, napr. na nevyhnutnú prácu v domácnosti, na kontakt s okolím, atď.

Od 1.1.2003 dal štát objednávku, aby táto kompetencia prešla na obce a mestá, ktoré v súčasnosti toto realizujú.

- Spoločné stravovanie: pre občana, pre ktorého stravovanie nemožno zabezpečiť iným spôsobom, alebo pre svoj zdravotný stav je odkázaný na tento spôsob stravovania.

- Prepravná služba:

Zabezpečenie integrácie občanov s ťažkým zdravotným postihnutím odkázaných na individuálnu prepravu.
Majú neštátny charakter. Táto služba nie je dnes rozsiahla. Iné formy kompenzácie - príspevok na auto, príspevok na benzín

- Starostlivosť v zariadeniach soc. služieb: domovy soc. služieb, domovy dôchodcov, domovy opatrovateľskej služby, detské domovy, domovy pre osamelých rodičov, zariadenia chráneného bývania, stanice opatrovateľskej služby - v týchto zariadeniach sa poskytuje základná starostlivosť v TRIÁDE - ubytovanie, stravovanie a zaopatrenie (žehlenie, pranie).

Nadstavbová činnosť - rehabilitácie, kultúrna činnosť a iné.

Zdravotná starostlivosť o obyvateľov v porovnaní s inými štátmi
Zdravotná politika je čiastkovou politikou sociálnej politiky
Cieľom zdravotnej politiky by mala byť v prvom rade prevencia, až následne riešenie zdravotných opatrení.

V rámci prevencie v zdravotnej politike môžeme hovoriť napríklad pri:

- zákone o preventívnych prehliadkach (zubári – ak neprídeš na preventívnu prehliadku, ďalší rok platíš náklady celé)
- prevencia genetických ochorení – genetické poradenstvo –

1. pred počatím (genetická anamnéza potenciálnych rodičov) alebo
2. po počatí (v prenatálnom období zastaviť tehotenstvo, ak je nejaká porucha)alebo
3. po narodení (včasné zachytenie porúch – dieťa si zvykne na kompenzačné pomôcky ľahšie, naučí sa s nimi žiť a nepriapdá mu to ako handicap – napr. strojček na uši)

- prevencia v rodine – návyky hygienické, návyk starostlivosti o zdravie, zdravá výživa, dostatok pohybu, predchádzanie obezity a pod.

- prevencia pred sociálnou udalosťou – napr idem stavať dom – vie, či ja raz nebudem na vozíčku a či budem mať peniaze na prestavbu bezbariérového bytu?

Štátna zdravotná politika je zahrnutá aj v Ústave SR, článok 40 – každý občan má právo na ochranu zdravia a na základe zdravotného poistenia má právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky.

Z toho vyplýva, že právo na zdravie má každý, ale na zdravotnú starostlivosť má právo len ten, kto sa o to pričiní vlastným zdravotným poistením.

Zdravotné poistenie

- je to súbor nástrojov, ktorý patrí do zdravotnej politiky a pomáha riešiť sociálnu udalosť

- zdroje financovania zdravotníctva:

1.poistenie – hlavný zdroj financovania – vo svete 60-70% nákladov, u nás 90%
2.štátny rozpočet – vo svete 20-30% nákladov, u nás 10% (z tohto zdroja sa platia predovšetkým nákladné a zriedkavé výkony, liečba rakoviny, transplantácia orgánov...)
3.individuálna spoluúčasť – vo svete 10% a viac, u nás 1-2%

U nás je príliš vysoká spotreba liekov
(až 40% z balíka peňazí z poisťovní ), pričom veľkým problémom je, že lekári predpisujú drahšie dovozové lieky – systémová porucha vo fungovaní zdravotného poistenia
(na základe “zmlúv” s obchodnými zústupcami, za odmenu – čierna ekonomika).u nás 30 balení ročne na hlavu, v hodnote viac ako 15 miliárd Sk.
Priemerná cena dovážaného lieku je 175 Sk, domáceho 40 Sk.

Jedným z problémov zdravotnej politiky je aj nesprávna prepojenosť medzi poisťovňami, lekármi a lekárskou komorou. Náklady na obsluhu poistenca sú vysoké, preto poisťovne nie sú schopné zaplatiť všetkým ošetreným pacientom lekársky výkon. V praxi to vyzerá takto:

Poisťovňa utvára vzťahy s lekármi a lekári s komorou. Poisťovňa určí každému lekárovi limit na ošetrenie pacientov. Tak sa môže stať, že sa prečerpá mesačný limit pred koncom mesiaca a ostatní pacienti už v danom mesiaci nemôžu byť ošetrení.

Vo svete je to inak: poisťovne uzatvoria kontrakt s regionálnou komorou na počet lekárov, ktorých v regióne potrebuje a tá povolí činnosť len toľkým lekárov, koľkých naozaj potrebuje.

V rámci poistenia môžeme hovoriť aj o obrátenom poistení
(Bonus-malus)– Japonsko – keď je človek zdravý, platí lekárovi, keď je chorý, lekár platí chorému a tak sa ho snaží čo najúčinnejšie a čo najrýchlejšie vyliečiť – klesajú tak aj výdavky na liečbu.

Zaujímavé je spomenúť aj Bismarckov model financovania zdravotníctva (poistenia)

Poisťovne sú kmeňové – zlučujú členov s približne rovnakým príjmom a približne s rovnakým rozikom ochorení a úrazov – tak nedochádza k tomu, že solidarita je nevyrovananá
(bohatý je solidárny s chudobnými). V tomto modeli je výrazný princíp zásluhovosti.

U nás je veľa poisťovní, ale nie je medzi nimi rozdiel v tom, akých členov prijímajú a tým pádom nemá praktický význam, že tých poisťovní je takéto množstvo (bezpredmetná pluralita).

Pri riešení zdravotnej politiky, teda v procese rozhodovania by mali byť zainteresovaní všetci, ktorých sa to týka – napríklad ak robíme prechody pre chodcov bezbariérové pre vozíčkarov, nevidiaci nenahmatajú paličkou hranu obrubníka a vyjdú do križovatky (jedným sa vyšlo v ústrety a na druhých sa zabudlo)