Martin Heidegger Životopis
Básnik, jeden z najväčších nemeckých filozofov 20. storočia, zakladateľ a popredný predstaviteľ nemeckého existencionalizmu. Narodil sa v nemeckom meste Messkirc 26. septembra 1889. Začal študovať teológiu, no čoskoro prešiel na filozofiu. Po univerzitných štúdiách ako žiak Rickerta, pôsobil ako asistent Edmunda Husserla, neskôr sa dokonca stal jeho nástupcom na univerzite vo Freiburgu. Po nástupe nacionálneho socializmu prijal miesto rektora na univerzite vo Freiburgu, kde sa kladne vyslovil o ideológii národného socializmu a prednášal aj v Marburgu. Funkciu rektora zastával iba krátko a v roku 1934 odstúpil a utiahol sa do ústrania. Po druhej svetovej vojne nemohol prednášať z politických dôvodov, neskôr sa však k pedagogickej a verejnej činnosti opäť vrátil. Existencialista, ktorý na seba upozorňoval v chaotickom období po prvej svetovej vojne svojou originalitou v myšlienkových koncepciách, rozsiahlych odborných znalostiach a sústavným úsilím preniknúť do hĺbky precízne vyhradených doktrinálnych otázok mal veľa oddaných, vytrvalých žiakov a nasledovníkov, ale aj mnoho odporcov. Mal veľký vplyv na vývoj západnej filozofie a to najmä svojou myšlienkovou prácou z jeho tvorivého obdobia. Jeho základné diela sú: Bytie a čas (1927), Kart a problém metafyziky (1929) a Úvod do metafyziky (1953). Zomrel 26. mája 1976 vo Freiburgu.
Zovšeobecnenie Heideggerovej filozofie
Ústrednou témou jeho náuky bola otázka zmyslu bytia, ktorou sa zaoberal vo svojej prvej etape. Východisko k tejto otázke a jej konkrétnej odpovedi nachádzal v analýze ľudského súcna „Dasein“. Podujal sa vzbudzovať novú, fundamentálnu ontológiu, a to bez metafyziky, pričom vychádzal z antropologistických a psychologistických dimenzií. Ontológiu chápal ako oslobodzujúcu cestu istoty z pretrvávajúcich pocitov osamelosti, bezradnosti, ubíjajúcej bezmocnosti, a napokon aj nezmyselnosti existencie a absurdnosti života. Zameral sa na problémy človeka, ktorý preňho predstavuje najmä bytie, čiže to, čo existuje a zaraďuje ho medzi veci a predmety, od ktorých sa líši iba tým, že myslí, rozpráva, že má vedomie a dušu. Skúmal základnú štruktúru ľudského pobytu, aby mohol vytvoriť základy náuky o bytí. Vyhľadával originálne formy myslenia, uvažovania a dokazovania. Nielenže niekedy nedbal na základné pravidlá logiky, ale vymýšľal nové cesty filozofických reflexií a nové výrazové prostriedky. Snažil sa preniknúť k najhlbším zdrojom, k najzložitejším témam gnozeologickej problematiky. Keďže mu pritom šlo o pochopenie človeka, v jeho najchúlostivejších situáciách a o profesionálne riešenie jeho krízových stavov, do popredia vyzdvihoval otázku vlastného poslania svojho filozofovania. Na ceste za pravdou mu opätovne išlo o človeka. Nazdával sa, že filozofia by bola absolútne nezmyselná, keby človek nemohol jej poznatky užitočne použiť pri riešení svojich úloh a povinností, ktoré vyplývajú z jeho existencie. Tvrdil, že vedecké poznanie v skutočnosti veci nepoznáva, iba na ne zvonku pozerá a preto nemá pre našu starosť o existenciu „praktický“ zmysel. Antickej a západnej kresťanskej filozofii vytýkal, že ľudské bytie chápala ako večné vyskytovanie. V Heideggerovej filozofii sa spájajú iracionálne tendencie Kierkeggardovej filozofie, filozofie života a Husserlovej fenomenológie.
Bytie a človek
Otázku bytia považuje za základ celej filozofie a pretože podľa neho sa doterajšia filozofia odohrávala v „zabudnutosti bytia“, nazýva svoju filozofickú koncepciu fundamentálnou ontológiou. Heideggera zaujíma bytie samého súcna. Súcno je to, čo jednoducho je a z toho hľadiska takisto je súcno ako „jestvujúce“ a existuje aj jeho protiklad, čiže nesúcno ako „nejestvujúce“, teda vlastne nič.
Podľa neho je otázka na to, čo je bytie ako predmet nezmyselná, lebo nemôže byť ničím iným iba bytím a tak to, na čo sa vlastne pýtame je zmysel bytia, na ktorý sa môžeme pýtať iba prostredníctvom takého súcna, ktoré vie o svojom bytí a takéto bytie nazýva pobyt, ktorý nedefinujú kategórie, ale existenciály a je začlenený do sveta.
Bytie - vo - svete: je vlastne pobyt, určovaný situovanosťou. Človek svojou existenciou závisí od sveta a svet závisí od človeka, čiže obaja jestvujú vo vzájomnej závislosti. Pobyt vo svete existuje a je v ňom začlenený. Iba človek je súcno, ktoré o svojom bytí vie, a to, že ho poznáva, znamená že existuje. S toho vyplýva, že pobyt existuje, ľudským bytím je existencia, kým všetky ostatné veci iba jednoducho sú.
Bytie – k – smrti: Človek je schopný existenciálne pochopiť bytie, to že je, a že je konečné (bytie k smrti). „Vrhnutie“ do bytia a jeho „neudomácnenosť“ vo svete je odhalená cez úzkosť, ktorú má pred smrťou a snaží sa ju odhaliť. Preto je jeho existencia vždy iba starosť, ku ktorej sa v okamihu smrti pridružuje osamelosť. Tým, že je ľudská existencia krátka a konečná, prikladá jej nesmiernu hodnotu.
Neautentické bytie: Bytie, do ktorého sa človek utieka z úzkosti pred konečnosťou. Označuje ho neosobným, neurčitým „man“ (existenciálom), ktorý ontologicky určuje ľudskú existenciu v jej „každodennom bytí“. V „man“ stráca ľudská existencia samu seba, žije, myslí, koná a verí tak, ako sa žije, ako sa myslí, ako sa koná a ako sa verí. Problém svojej konečnosti kladie tiež neosobne: musí sa zomrieť.
Autentické bytie: Starosť o existenciu. Človek zaujíma taký postoj k svetu, ktorý je výlučne existenciálny. Svoju existenciu môže uchopiť alebo premeškať. Preto jeho vzťah ku skutočnosti je „praktický“ : vytvára svet z ohľadom na svoju existenciu.
Časovosť
Heideggerovou základnou kategóriou vo filozofii je časovosť. Vedomím časovosti poukazuje na to, že človek nikdy nie je úplne v prítomnosti, ale obzerá sa aj do minulosti a hľadí do budúcnosti v čase, ktorý definuje jeho život. K tomu, aby človek pochopil „zmysel bytia“ sa však musí vzdať všetkých praktických, účelových postojov a uvedomiť si svoju „smrteľnosť“ a „pominuteľnosť“. Iba vtedy je schopný uvedomiť si význam a naplnenie života. Vymedzuje si čas a priestor. Čas ako to, čo je medzi jeho narodením a smrťou, priestor ako to, kam umiestňuje všetko, čím udržuje svoju existenciu. Iba v neautentickom bytí môžeme hovoriť o čase a priestore vo fyzikálnom zmysle, t.j. vtedy, keď veci skúmame a nejde nám o porozumenie nášho bytia. Človek je len „čímsi“ z možností, ktoré smerujú k ničomu. Je niečím, čo nebolo, a raz nebude viac ako nič, takže vlastne aj ako bytie je skoro toľko ako nič, a smeruje do ničoho. Lenže človek ako rozumné bytie patrí svojím duchom do večnosti a nepominuteľnosti.
Pojem pravdy
„Bytie v pravde“ je bytím v starosti o existenciu a v neunikaní do „neautenticity“. Heidegger skúma, čím sa „pravda“ vyznačuje vôbec ako pravda. Pravdivým nazývame len skutočné veci, no tak pravdivým ako aj falošným nazývame naše výroky o bytí, ktoré nemôžu byť pravé ani nepravé. Výrok je pravdivý len vtedy, ak sa zhoduje s vecou o ktorej hovorí to, čo obsahuje a vyjadruje. Avšak súhlasí nie vec, ale výrok o veci. Či už ide o pravdivú vec alebo o pravdivý výrok, je pravdivé to, čo súhlasí, čiže je súhlasné. Pravdivosť a pravda u Heideggera znamenajú zladenie do dvoch zmyslov. Prvýkrát ak ide o zladenosť veci s tým, čo si o nej vopred myslíme, a druhýkrát ak ide o zhodu mysleného, ktoré je vo výroku so samou vecou. Tento dvojaký charakter súhlasu sa prejavuje pri tradičnom vymedzení podstaty pravdy a to tak, že pravda je zhodnosť vecí a intelektu, čo môže znamenať, že pravda je prispôsobovanie veci poznaniu. Ako samozrejme chápe to, že existuje aj opak pravdy a to nepravda. Nepravda výroku (nesprávnosť) je teda nezladenosť výroku s vecou. Nepravda veci (nepravosť) znamená nesúhlasnosť bytia s jeho podstatou. Nepravdu možno vždy pochopiť ako nesúlad. To vyplýva z určenia podstaty pravdy. Preto nepravdu ako protiklad pravdy možno odmietnuť všade tam, kde sme dosiahli pochopenie vlastnej podstaty pravdy.
