3. Čo je podstatou Aristotelovej filozofie?

Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva „prvá filozofia" a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí. Po Platónovej smrti založil vlastnú školu Lykeion, v ktorej sa v niektorých smeroch od Platóna značne vzdialil.

S Platónom sa Aristoteles zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (HÝLÉ) a tvar (MORFÉ; EIDOS). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory: látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.

Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, avšak nehybná: prvý hýbateľ, boh (PRÓTON KÍNÚN AKÍNÉTON). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (NOÉSIS NOÉSEOS). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.

V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.

Jeho filozofické myslenie vyvolalo v Európe takmer až rozruch, keď jeho diela prenikli v 13. storočí na rané európske univerzity, najmä na Parížsku a Oxfordskú univerzitu. Podľa Aristotelových pravidiel vedeckého uvažovania sa začali riadiť i veľkí kresťanskí myslitelia. Napr. jeho ideu prvého nehybného hýbateľa rozpracoval sv. Tomáš Akvinský.

4. Aristotelova logika

Aristoteles založil logiku, ako vedu vo vlastnom zmysle slova. Názov logika je odvodený od slova „logos". Tento výraz začal používať až neskôr, dovtedy bol zaužívaný výraz „analytika". Logika je náuka o správnom myslení presnejšie o jeho formách a metódach (teda nie o obsahu). Nemôže ukázať „čo" musíme myslieť, ale iba ako musíme v myslení postupovať, aby sme vychádzajúc od niečoho daného dospeli k správnym výsledkom. To odlišuje logiku ako formálnu vedu od vied reálnych. Od psychológie, ktorá sa tiež zaoberá ľudským myslením sa odlišuje tým, že neučí ako myslenie skutočne prebieha, ale ako prebiehať má, aby viedlo k vedeckým poznatkom. Logika patrí k najabstraktnejším a aj k najobtiažnejším oborom filozofie.

Aristotelova logika je štúdiom logických foriem, predstavuje prvý logický systém. Aristoteles bol toho názoru, že existuje princíp celistvosti. To čo robí tulipán tulipánom, králika králikom, to je niečo najvnútornejšie. To nazýval dušou, podobne u človeka, to čo človeka najvnútornejšie drží pospolu, to je jeho duša....Ukázal, že tento nekonečne široký svet mysliaceho ducha vždy používa tri celkom jednoduché základné prvky: pojem, súd a úsudok.

4.1 Pojem

Pojem je perom ducha. Kým oko si musí obzrieť každú vec zvlášť, pojem obsiahne naraz nespočetné množstvo vecí. Preto je pojem pre ľudí nesmiernym uľahčením vyjadrovania. Pojem zahrňuje aj plynúci svet v celku a naraz. Už Sokrates začal s praxou pojmového myslenia. Platón z toho spravil celý filozofický systém, keďže jeho idey vzišli zo sokratovských pojmov. Aristoteles sa stáva špecialistom na pojmy a ich funkciu v ľudskom myslení, a tým aj zakladateľom logiky.

Naše rozumové myslenie teda prebieha v pojmoch. Myslenie však môže byť správne len

vtedy, keď pracujeme so správnymi pojmami. Jasné pojmy získame definíciou . Ku každej definícii patria dve časti . Musí prednostne zaradiť definovaný predmet do triedy, ktorej všeobecné znaky súhlasia so znakmi definovaného predmetu. Pokiaľ sa pojmom začneme zaoberať hlbšie, budeme hľadať čoraz viac špecifických rozdielov, dostaneme sa k užším pojmom, ktoré môžeme ďalej rozoberať. Nakoniec sa dostaneme k takým pojmom, ktoré už nebudeme schopní rozobrať do ďalších podskupín (napr. živočích - kôň - teplokrvník - anglický plnokrvník - žrebec - mladý žrebec). Všetky pojmy majú obsah (znamenajú určité charakteristiky, dokonalosti alebo kvality), rozsah (možno ich aplikovať na určitý počet predmetov) a predikabilitu čiže prisúditeľnosť.

4.2 Súd

Pojmy spájame do súdov, čiže do viet (v logickom zmysle). V každom súde sú

spojené najmenej dva pojmy. Pojem o ktorom sa niečo vypovedá, sa nazýva subjekt, výpoveď o subjekte sa nazýva predikát. Aristoteles sa pokúšal rozdeliť súdy do rôznych tried. Odlišuje kladné súdy („tento karafiát je červený") od záporných ("tento karafiát nie je červený"), ďalej odlišuje všeobecné súdy („všetky karafiáty vädnú") od čiastočných ("niektoré karafiáty nevoňajú") a od jedinečných ("tento karafiát je žltý"). Nakoniec odlišuje súdy, ktoré jednoducho vypovedajú , čo je ("tento karafiát kvitne") od tých, ktoré vypovedajú, že niečo nutne je („tento karafiát musí dnes rozkvitnúť") a od súdov, ktoré vypovedajú len o určitej možnosti ("tento karafiát dnes možno rozkvitne").

4.3 Úsudok

Súdy spájame do úsudkov. Jadrom Aristotelovej logiky je práve úsudok, keďže myslenie sa odohráva vždy v úsudkoch. „Úsudok je vlastne „reč, v ktorej z určitých predpokladov vychádza niečo nové." Je to odvodenie súdu od iných, pozostáva vždy z predpokladov a zo záveru z nich vytvoreného. Sylogizmus stojí v centre náuky o úsudku a skladá sa z : vety hornej (všeobecnej) : „Všetci ľudia sú smrteľný." Zo špeciálnej vety dolnej : „Sokrates je človek."(to sú premisy) a zo záveru: „Čiže Sokrates je smrteľný." Takýchto úsudkov bolo zostavených viac. Slabina v týchto úsudkoch je v tom , že už na začiatku sa predpokladá to čo sa má vyvodiť až v závere. Lebo keby Sokrates nebol smrteľný, tak by tvrdenie hornej vety „všetci ľudia sú smrteľný" nebolo všeobecne správne.

Aristoteles spoznal, že v tejto formule spočíva základná schéma ľudského myslenia. Všimol si a aj opísal typické variácie tejto schémy - takzvané figúrky úsudku. Z týchto figúr má znova každá štyri formy ( mody ). Úsudok je spôsob narábania s pojmami. Tri pojmy ( nadradený, stredný, podradený ) sa navzájom prekrývajú: Pretože Sokrates je človek, pretože všetci ľudia sú smrteľní, je aj Sokrates nutne smrteľný.

Aristoteles vie, že naše slová pre pojmy musia mať za sebou objektívny stav veci. To sa ukázalo už v jeho učení o pravdivosti úsudku. Vyjadril to však ešte v inej súvislosti, totiž v učení o pôvode našich pojmov. Podľa neho musia mať korene v skúsenostnom zmyslovom svete. Aristoteles sa vyjadruje k hodnote zmyslového poznania pozitívnejšie ako Platón. Zmysly majú u neho úlohu sprostredkovať nám bytostné formy, ktoré tkvejú v konkrétnych jednotlivých veciach a tvoria ich štrukturálne formy. Jednotlivé zmyslové vnemy sú samozrejme individuálne odlišné, ale možno z nich získať všeobecný obraz, keď si odmyslíme vedľajšie individuálne odlišnosti. Získanie všeobecnej formy nazýva Aristoteles abstrakciou.

4.5 Desať kategórií pojmov a ich vlastnosti

Aristoteles zaviedol náhodný pojem a skúmal či je možné ho odvodiť od nadradených rodových pojmov. Týmto spôsobom sa podľa Aristotela  všetky idey sa dajú zhrnúť do desiatich veľkých skupín zvaných predikamenty alebo kategórie, ktoré nemajú už žiadny spoločný nadradený pojem. Jedná sa o tieto kategórie: podstata, kvalita, kvantita, činnosť, trpnosť, vzťah, čas, miesto, poloha, vlastnenie.

4.6 Používanie techniky sylogizmu

Na vyvodenie nových pojmov z predtým poznaných pojmov Aristoteles vypracoval veľmi jednoduchú techniku, ktorá je v určitých hraniciach dokonalá, a to sylogizmus. Tvorí ho skupina troch viet, propozícií ktoré sú tak spojené, že prvé dve obsahujú nutne „onú" tretiu. Sylogizmus môže nadobúdať viaceré formy; niektoré z nich sú dokonalejšie, než druhé; tieto druhé možno previesť na prvé nahradením premís ekvivalentnými premisami.

ZÁVER

      Je zaujímavé, že hoci Aristoteles je uvádzaný najmä ako filozof, jeho prínos svetu nespočíva vo filozofii ale najmä vo vede. Na rozdiel od väčšiny ostatných filozofov sa totiž zaoberal aj skutočnou vedou. Jeho prínosom je najmä založenie formálnej logiky, zavedenie pojmov ako dedukcia, indukcia, súd, úsudok. Ukázal, že tento nekonečne široký svet mysliaceho ducha vždy používa tri celkom jednoduché základné prvky: pojem, súd a úsudok.

Práve vďaka logike Aristoteles „zosmiešnil a znemožnil" väčšinu svojich filozofických predchodcov a súčasníkov. Doviedol totiž filozofické učenia napr. Platóna do logických dôsledkov a tým ukázal ich „nezmyselnosť". A hoci bol Aristoteles aj filozof, ukázal, že väčšinou filozofi, ktorí preukázateľne disponujú inteligenciou namiesto skutočných systematických prínosov do vedy „iba diskutujú".

Záverom chcem povedať, že filozofia má svoje miesto vo vede a v myslení ako takom. Ale Aristoteles nám ukázal, že pri štúdiu, venovanom logike, je nutné postupovať krok za krokom a pokúsiť sa nájsť a sformulovať vlastné príklady uplatnenia a prínos jednotlivých logických pravidiel a postupov aj v skutočnom živote.