Úvod

Jeden z najvýznamnejších filozofov stredovekej, antickej filozofie. Niektoré z jeho myšlienok pretrvali až dodnes a našli svoje miesto aj v dnešnej filozofii. Jeho dielo predstavuje dobitie sveta v duchovnom zmysle, ktoré však v konečnom dôsledku nie je o nič menej veľkolepé a pre duchovný pokrok ľudstva dôležité ako víťazstvo jeho žiaka, a neskôr dobyvateľa Alexandra Veľkého.
V tejto práci sa budem venovať Aristotelovmu prínosu do logiky, jeho prvenstvu v systematickom štúdiu pojmov, ktoré sídlia v našej mysli. Bol to práve Aristoteles, ktorý odhalil ich vlastnosti, zistil, ako ich možno spájať a oddeľovať, deliť a definovať. Vo svojich dielach nám ukázal, ako získavať nové pojmy z obrovského množstva pojmov, ktoré sme už poznali.

1. Aristotelova biografia

Aristoteles bol nie len filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), ale aj zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálno-vedných odvetví ( psychológie, zoológie, meteorológie atď.) V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho „Filozof".

Aristoteles sa narodil v roku 384 p.n.l. v Stageire v Thrákii v severnom Grécku ( preto máva aj prívlastok Stageirčan, latinsky Stagirita ). Bol synom Nikomacha, lekára na macedónskom kráľovskom dvore. Veľmi mladý osirel.V roku 367 pred Kr. mladý Aristoteles podporovaný príbuznými odchádza do Atén, kde sa stáva Platónovým žiakom v jeho akadémii.

Aristoteles, žiak vtedy skoro šesťdesiatročného učiteľa Platóna bol jeho geniálnym žiakom až dvadsať rokov. Mal možnosť poznať a počúvať najslávnejších vzdelancov a filozofov tej doby. Kým bol v Akadémii, prijímal Platónovu filozofiu, to je teóriu o ideách. Vo svojich prvých dielach ( napr. Dialóg o filozofii ) sa považuje za platónovca a prejavuje svojmu učiteľovi veľkú úctu a obdiv. Z toho vidno, že Aristoteles svoj systém odhaľoval len pomaly, púšťal sa vždy viac do kritiky náuky o ideách, ktorú vlastne začal kritizovať už sám Platón.

V roku 374 pred Kr., po Platónovej smrti odchádza z Atén do Malej Ázie do Assu Atarnea, kde žil na dvore Filipa, kráľa macedónskeho, bývalého spolužiaka. Tu sa venoval vedeckej práci a oženil sa s príbuznou vládcu Hermia.

V roku 343 pred Kr. Filip Macedónsky požiadal Aristotela aby sa stal vychovávateľom jeho syna, budúceho Alexandra Veľkého

Keď sa Alexander Veľký ujal vlády, Aristoteles sa vrátil do Atén, kde otvoril vlastnú filozofickú školu - Lykeion (lýceum). Škola neskôr dostala populárny názov peripatetická, lebo počas učenia sa študenti prechádzali chodbou ( peripatos ) Lýcea ( meno Lykeion súvisí s polohou na území chrámu zasvätenom Apollónovi Lykeiovi ). Aristotelova škola bola, podobne ako Platónova, univerzitou, no na rozdiel od Platónovej sa zaoberala viac prírodnými vedami. Rozvinul tu svoju bádateľskú a pedagogickú činnosť, založil veľkú súkromnú knižnicu a prírodovedeckú zbierku rastlín a zvierat z celého vtedy známeho sveta. Okrem toho vytvoril zbierku všetkých známych štátnych ústav (celkovo 158 ).

Po dvanástich rokoch vedenia svojej školy sa názorovo rozišiel s Alexandrom, ktorý dovtedy Alexander podporoval jeho aktivity. Školu teda viedol až do roku 323 pred Kr., keď po smrti Alexandra Veľkého ušiel z Atén. Obžalovali ho totiž z bezbožnosti, pretože jeho spriaznenosť s macedónskym dvorom pokladali pravdepodobne aj za jeho politickú orientáciu. Pred trestom smrti sa mu podarilo ujsť do exilu v Chalkide na ostrove Euboia, kde sám v r. 322 p.n.l. zomrel.

2. Aristotelovo dielo

Aristoteles bol predovšetkým vedec i keď nie v tradičnom zmysle slova - jeho bádateľské snaženie však zahŕňa všetky oblasti vtedajšieho vedeckého poznania. Ako učiteľ Aristoteles prednášal pre malý okruh pokročilých žiakov, ale mal aj populárnejšie prednášky pre širší okruh poslucháčov. Z prvých Aristotelových spisov sa nám nezachovali žiadne a aj z odborných spisov sa zachovala len časť. Tieto spisy sú zväčša slabo usporiadané, ťažko sa čítajú a nie sú teda veľmi vhodné na dlhšie doslovné citáty. Zoradenie zachovaných Aristotelových spisov chronologicky nie je možné. Zvyčajne sa preto členia podľa obsahu do nasledujúcich skupín:

I. Spisy o logike :

súhrnne nazývané „Organon" čiže „nástroj" k správnemu, filozofickému mysleniu

pozostávajú zo šiestich dielov:

1. Kategórie - je vňom obsiahnutá náuka opojmoch,

2. Ovyjadrovaní - spis sa venuje náuke ovýrokoch,

3. Prvé analitiky - je tu rozpracovaná náuka oargumente (sylogistika),

4. Druhé analitiky - aplikácia formálnej logiky sylogistiky vo vede,

5. Topiky - analýza dialektických argumentov,

6. Osofistikovaných dôkazoch - analýza nesprávnych argumentov.

II. Spisy prírodovedné :

z oblasti fyziky: O nebi, O vzniku a zániku, Meteorológia

spisy o živých bytostiach napr: O duši, O skúmaní živočíchov, O častiach živočíchov ...

III. Spisy metafyzické

IV. Spisy etické :

Etika Eudemová

Etika Nikomachová nazvaná podľa Aristotelovho syna, ktorý ju po smrti svojho otca vydal

V. Politické spisy :

Politika - orientovaná na sociálno- politickú problematiku

VI. Spisy o literatúre a rétorike:

Rétorika - 3 knihy o rečníctve

Poézia - kniha o básnictve

3. Čo je podstatou Aristotelovej filozofie?

Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva „prvá filozofia" a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí. Po Platónovej smrti založil vlastnú školu Lykeion, v ktorej sa v niektorých smeroch od Platóna značne vzdialil.

S Platónom sa Aristoteles zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (HÝLÉ) a tvar (MORFÉ; EIDOS). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory: látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.

Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, avšak nehybná: prvý hýbateľ, boh (PRÓTON KÍNÚN AKÍNÉTON). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (NOÉSIS NOÉSEOS). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.

V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.

Jeho filozofické myslenie vyvolalo v Európe takmer až rozruch, keď jeho diela prenikli v 13. storočí na rané európske univerzity, najmä na Parížsku a Oxfordskú univerzitu. Podľa Aristotelových pravidiel vedeckého uvažovania sa začali riadiť i veľkí kresťanskí myslitelia. Napr. jeho ideu prvého nehybného hýbateľa rozpracoval sv. Tomáš Akvinský.

4. Aristotelova logika

Aristoteles založil logiku, ako vedu vo vlastnom zmysle slova. Názov logika je odvodený od slova „logos". Tento výraz začal používať až neskôr, dovtedy bol zaužívaný výraz „analytika". Logika je náuka o správnom myslení presnejšie o jeho formách a metódach (teda nie o obsahu). Nemôže ukázať „čo" musíme myslieť, ale iba ako musíme v myslení postupovať, aby sme vychádzajúc od niečoho daného dospeli k správnym výsledkom. To odlišuje logiku ako formálnu vedu od vied reálnych. Od psychológie, ktorá sa tiež zaoberá ľudským myslením sa odlišuje tým, že neučí ako myslenie skutočne prebieha, ale ako prebiehať má, aby viedlo k vedeckým poznatkom. Logika patrí k najabstraktnejším a aj k najobtiažnejším oborom filozofie.

Aristotelova logika je štúdiom logických foriem, predstavuje prvý logický systém. Aristoteles bol toho názoru, že existuje princíp celistvosti. To čo robí tulipán tulipánom, králika králikom, to je niečo najvnútornejšie. To nazýval dušou, podobne u človeka, to čo človeka najvnútornejšie drží pospolu, to je jeho duša....Ukázal, že tento nekonečne široký svet mysliaceho ducha vždy používa tri celkom jednoduché základné prvky: pojem, súd a úsudok.

4.1 Pojem

Pojem je perom ducha. Kým oko si musí obzrieť každú vec zvlášť, pojem obsiahne naraz nespočetné množstvo vecí. Preto je pojem pre ľudí nesmiernym uľahčením vyjadrovania. Pojem zahrňuje aj plynúci svet v celku a naraz. Už Sokrates začal s praxou pojmového myslenia. Platón z toho spravil celý filozofický systém, keďže jeho idey vzišli zo sokratovských pojmov. Aristoteles sa stáva špecialistom na pojmy a ich funkciu v ľudskom myslení, a tým aj zakladateľom logiky.

Naše rozumové myslenie teda prebieha v pojmoch. Myslenie však môže byť správne len

vtedy, keď pracujeme so správnymi pojmami. Jasné pojmy získame definíciou . Ku každej definícii patria dve časti . Musí prednostne zaradiť definovaný predmet do triedy, ktorej všeobecné znaky súhlasia so znakmi definovaného predmetu. Pokiaľ sa pojmom začneme zaoberať hlbšie, budeme hľadať čoraz viac špecifických rozdielov, dostaneme sa k užším pojmom, ktoré môžeme ďalej rozoberať. Nakoniec sa dostaneme k takým pojmom, ktoré už nebudeme schopní rozobrať do ďalších podskupín (napr. živočích - kôň - teplokrvník - anglický plnokrvník - žrebec - mladý žrebec). Všetky pojmy majú obsah (znamenajú určité charakteristiky, dokonalosti alebo kvality), rozsah (možno ich aplikovať na určitý počet predmetov) a predikabilitu čiže prisúditeľnosť.

4.2 Súd

Pojmy spájame do súdov, čiže do viet (v logickom zmysle). V každom súde sú

spojené najmenej dva pojmy. Pojem o ktorom sa niečo vypovedá, sa nazýva subjekt, výpoveď o subjekte sa nazýva predikát. Aristoteles sa pokúšal rozdeliť súdy do rôznych tried. Odlišuje kladné súdy („tento karafiát je červený") od záporných ("tento karafiát nie je červený"), ďalej odlišuje všeobecné súdy („všetky karafiáty vädnú") od čiastočných ("niektoré karafiáty nevoňajú") a od jedinečných ("tento karafiát je žltý"). Nakoniec odlišuje súdy, ktoré jednoducho vypovedajú , čo je ("tento karafiát kvitne") od tých, ktoré vypovedajú, že niečo nutne je („tento karafiát musí dnes rozkvitnúť") a od súdov, ktoré vypovedajú len o určitej možnosti ("tento karafiát dnes možno rozkvitne").

4.3 Úsudok

Súdy spájame do úsudkov. Jadrom Aristotelovej logiky je práve úsudok, keďže myslenie sa odohráva vždy v úsudkoch. „Úsudok je vlastne „reč, v ktorej z určitých predpokladov vychádza niečo nové." Je to odvodenie súdu od iných, pozostáva vždy z predpokladov a zo záveru z nich vytvoreného. Sylogizmus stojí v centre náuky o úsudku a skladá sa z : vety hornej (všeobecnej) : „Všetci ľudia sú smrteľný." Zo špeciálnej vety dolnej : „Sokrates je človek."(to sú premisy) a zo záveru: „Čiže Sokrates je smrteľný." Takýchto úsudkov bolo zostavených viac. Slabina v týchto úsudkoch je v tom , že už na začiatku sa predpokladá to čo sa má vyvodiť až v závere. Lebo keby Sokrates nebol smrteľný, tak by tvrdenie hornej vety „všetci ľudia sú smrteľný" nebolo všeobecne správne.

Aristoteles spoznal, že v tejto formule spočíva základná schéma ľudského myslenia. Všimol si a aj opísal typické variácie tejto schémy - takzvané figúrky úsudku. Z týchto figúr má znova každá štyri formy ( mody ). Úsudok je spôsob narábania s pojmami. Tri pojmy ( nadradený, stredný, podradený ) sa navzájom prekrývajú: Pretože Sokrates je človek, pretože všetci ľudia sú smrteľní, je aj Sokrates nutne smrteľný.

Aristoteles vie, že naše slová pre pojmy musia mať za sebou objektívny stav veci. To sa ukázalo už v jeho učení o pravdivosti úsudku. Vyjadril to však ešte v inej súvislosti, totiž v učení o pôvode našich pojmov. Podľa neho musia mať korene v skúsenostnom zmyslovom svete. Aristoteles sa vyjadruje k hodnote zmyslového poznania pozitívnejšie ako Platón. Zmysly majú u neho úlohu sprostredkovať nám bytostné formy, ktoré tkvejú v konkrétnych jednotlivých veciach a tvoria ich štrukturálne formy. Jednotlivé zmyslové vnemy sú samozrejme individuálne odlišné, ale možno z nich získať všeobecný obraz, keď si odmyslíme vedľajšie individuálne odlišnosti. Získanie všeobecnej formy nazýva Aristoteles abstrakciou.

4.5 Desať kategórií pojmov a ich vlastnosti

Aristoteles zaviedol náhodný pojem a skúmal či je možné ho odvodiť od nadradených rodových pojmov. Týmto spôsobom sa podľa Aristotela všetky idey sa dajú zhrnúť do desiatich veľkých skupín zvaných predikamenty alebo kategórie, ktoré nemajú už žiadny spoločný nadradený pojem. Jedná sa o tieto kategórie: podstata, kvalita, kvantita, činnosť, trpnosť, vzťah, čas, miesto, poloha, vlastnenie.

4.6 Používanie techniky sylogizmu

Na vyvodenie nových pojmov z predtým poznaných pojmov Aristoteles vypracoval veľmi jednoduchú techniku, ktorá je v určitých hraniciach dokonalá, a to sylogizmus. Tvorí ho skupina troch viet, propozícií ktoré sú tak spojené, že prvé dve obsahujú nutne „onú" tretiu. Sylogizmus môže nadobúdať viaceré formy; niektoré z nich sú dokonalejšie, než druhé; tieto druhé možno previesť na prvé nahradením premís ekvivalentnými premisami.

ZÁVER

Je zaujímavé, že hoci Aristoteles je uvádzaný najmä ako filozof, jeho prínos svetu nespočíva vo filozofii ale najmä vo vede. Na rozdiel od väčšiny ostatných filozofov sa totiž zaoberal aj skutočnou vedou. Jeho prínosom je najmä založenie formálnej logiky, zavedenie pojmov ako dedukcia, indukcia, súd, úsudok. Ukázal, že tento nekonečne široký svet mysliaceho ducha vždy používa tri celkom jednoduché základné prvky: pojem, súd a úsudok.

Práve vďaka logike Aristoteles „zosmiešnil a znemožnil" väčšinu svojich filozofických predchodcov a súčasníkov. Doviedol totiž filozofické učenia napr. Platóna do logických dôsledkov a tým ukázal ich „nezmyselnosť". A hoci bol Aristoteles aj filozof, ukázal, že väčšinou filozofi, ktorí preukázateľne disponujú inteligenciou namiesto skutočných systematických prínosov do vedy „iba diskutujú".

Záverom chcem povedať, že filozofia má svoje miesto vo vede a v myslení ako takom. Ale Aristoteles nám ukázal, že pri štúdiu, venovanom logike, je nutné postupovať krok za krokom a pokúsiť sa nájsť a sformulovať vlastné príklady uplatnenia a prínos jednotlivých logických pravidiel a postupov aj v skutočnom živote.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Aristoteles a jeho prínos v oblasti logiky