Klasická novoveká filozofia - Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 - 1716)

- nem. filozof, matematik, politik, všestranný vedec, polyhistor
- už ako 15 ročný vstúpil na uni
- veľa cestoval
- pôsobil ako diplomat a historiograf, knihovník a nadšený stúpenec vied
- udržiaval osobné styky a bohatú korešpondenciu s najvýznam. osobnosťami vtedajšej Európy
- založil Akadémiu vied v Berlíne (bol jej 1. predsedom) a zaslúžil sa o založenie Akadémie vied v Petrohrade
- značnú časť života strávil ako knihovník a dvorný historik hannoverského kniežaťa

- vytv. filozof. systém tvoriaci základy nem. akademickej filozofie
- jeho ľudské dimenzie sa spájajú a vyúsťujú do ekumenickej vôle v obl. náboženstva (sníva o zjednotení cirkví), v obl. politiky (zaob. sa myšl. zriadiť jediný európsky št.), v obl. filozofie (neustále hľadá univerzálnu kombinatoriku, kt. by umožňovala pomocou formálneho kalkulu odvodzovať vš. pravdy)

- hl. diela: Monadológia, Rozprava o metafyzike, Nové eseje o ľudskom rozume, Teodicea

- vychádza z presvedčenia, že prír. vedy poznávajú svet iba do takej miery, do akej sa nám javí - tieto poznatky získané skúsenosťami nemajú univerzálnu platnosť
- svet taký, aký skutočne je, t. j. bytie všeobecne, je poznateľné len vtedy, keď použijeme presne definované symboly a poznatky vyjadríme v podobe vzťahov medzi nimi, čiže mtematicky

- ak keď uznáva 2 stupne poznania, jednoznačne dal prednosť racionalizmu
- vo sv. filozofickom spise proti klasikovi empirizmu J. Lockovi (Nové eseje o ľudskom rozume, 1704) prijal jeho tézu, že „nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch", urobil to však s dodatkom - „okrem rozumu samého" (rozum disponuje takými poznávacími schopnosťami, kt. nemožno vysvetliť či odvodiť zo skúseností)
- z toho vychádza jeho koncepcia o 2 druhoch „právd" (výrokov):
1. „pravdy rozumu"
- analytické vety typu matemat. výrokov
- majú apriórny (predskúsenostný) charakter a sú východiskom deduktívnych postupov
2. „pravdy faktu"
- výroky založené na skúsenosti, kt. sú príznačné pre prírodovedecké poznanie
- dotýkajú sa iba nášho sveta, nie bytia všeobecne
- nemajú univerzálnu platnosť

- za kritérium pravdivosti pokladal jasnosť, zreteľnosť a neprotirečivosť poznatkov

gnozológia
- celý svet pozostáva z nekonečného množstva častíc - monád (jednotka duchovnej podstaty, duša, z kt. -> hmotné veci) -> je pluralista
- vychádza z atomistov a z časti aj z Aristotela
- kritizoval Descartov dualizmus a jeho deliteľnosť
- Descartes tvrdil, že vš.

veci možno vysvetliť prostredníctvom rozľahlosti a pohybu, Leibniz: pohyb je len relatívny, je to len zmena vo vzťahu susediacich telies; pohyb súvisí so silou (je defin. ako energia); ak je teleso v pokojovom stave, sv. potenciálnu energiu si zachováva

filozofia monád
- dielo: Monadológia (1714)
- slovo „monáda" prebral od G. Bruna
- monáda - individuálna substancia, jednoduchá, nedeliteľná, bez rozľahlosti a tvaru, bez začiatku a konca, každá je jedinečná (nie je totožná s inou), vš. sú usporiadané hierarchicky, vzájomne na seba nepôsobia, nie sú determinované žiadnou vonk. príčinou
- monáda:
1. bod, kt. však nie je kvantitatívne
2. sila - silové centrum (teleso = komplex silových bodových centier)
3. duša
4. indivíduum (neexist. 2 totožné monády)
- princíp vývinu každej monády spočíva v nej samej - causa sui („monáda nemá žiadne okná, kt. by mohlo niečo vchádzať a vychádzať")
- predurčená harmónia - monády vopred vedia, ako sa budú vyvíjať
- ich usporiadanie je dané Bohom, vš. je do nich vložené aktom stvorenia - vložila to do nich najvyššia monáda, pramonáda, monáda monád = Boh
- má predstavu klasického Boha-stvoriteľa
- tým, že ich stvoril Boh (monády z neho vychádzajú) - monády tv. harmonický celok sveta
- „Monáda je naplnená minulosťou a tehotná budúcnosťou"
- Boh má moc, poznanie a vôľu; monádam prepožičiava sv. 3 vnút. prvky: subjektivitu, percepciu (pociťovanie) a žiadostivosť (pudenie)
- podľa percepcie rozlišuje monády do 3 kategórii:
1. temné - monády, kt. majú len potenciálne schopnosti vnímania, tvoria podstatu neorganických telies
2. hmlisté - jednoduché monády bez pamäte, ale s určitou schopnosťou pociťovať, tvoria svet rastlín + monády obdarené pamäťou, kt. však nedosahujú rozumovú úroveň, tvoria podstatu živočíšneho sveta
3. jasné - monády obdarené rozumom, poznaním večných právd a sebauvedomením, sú to ľudské duše
4. absolútne jasná monáda - Boh (monáda monád)

teodicea
- dielo: Teodicea (1710)
- tento svet je najlepším z možných svetov, dôvody:
1. nemôže stvoriť iný
2. nechce ho stvoriť
3. nevie o ňom
- Boh je všemohúci a vševediaci, a preto nemôže pripustiť, aby exist. ďalší svet
- Boh vo sv. nekonečnej dobrote a dokonalosti zvolil maximum dobra a minimum zla
- keby nebolo aspoň minimum zla, nevedeli by sme, čo je dobro, a tak by sme sa oň ani neusilovali
- zlo:
1. metafyzické (konečnosť sveta, svet sa môže hocikedy skončiť)
2. fyzické (bytosti - nedokonalé a pominuteľné), mravné (človek má chyby)
- vo sv. teodicei sa pokúsil nájsť a zdôvodniť priestor pre slobodu a sebazdokonaľovanie človeka

ako sa dá docieliť súlad medzi 2 hodinami:
1.

budú nejakým spôsobom prepojené - 1 mechanicky závisí od 2. (Descartes - dualizmus)
2. dohliadať na to bude mechaniky, kt. to bude riadiť („Deus et machina" - „Boh je stroj")
3. hodiny sú zostrojené tak presne, že odchýlka je vylúčená.