Patristika (1. st. (2./3. st.) - 8. st.)

- obd. nástupu kresťanstva
- pozostáva z 2 etáp:
1. do r. 325 (Nicejský koncil) - je charakteristická stretávaním sa pôvodných teologicko-náboženských prvkov kresť. učenia s gr. a rím. filozofiou
2. do 8. st. - obd., keď sa vytv. pevné zákl. náboženských dogiem

- názov je odvodený od lat. slova pater = otec, kt. sa označovali duchovné autority ranej cirkvi (v helenistickom obd. čestný titul pre učiteľa múdrosti); skúmanie ich učenia sa nazýva „patrológia" a obd., v kt. žili (pribl. 2 - 7./8. st.) sa nazýva „patristika"
- o „cirkevných otcoch" môžeme hovoriť len v súvislosti s nasledovníkmi Ježiša Nazaretského, kt. prišiel na zem ako Syn Boží, aby spasil ľudstvo a svet - odvtedy sa uctieva ako Kristus (gr. Chrestos znamená „pomazaný", hebrejsky Mašiah = Mesiáš) a jeho stúpenci sa nazývajú kresťania
- medzi najvýznam. cirk. otcov - filozofov patrí Tertullianus, Origenes, Ambrosius, Aurelius Augustinus, Hieronymus a Gregor Veľký

- rané kresťanstvo, pre kt. sú charakteristické spisy apoštolov Pavla a Jána, si od začiatku všímalo filozofiu, pričom jej prínos hodnotilo rozdielne
1. Pavol sa otvára pohanskému mysleniu, aby sa vzápätí pred ním uzavrel. Kladie do priameho protikladu múdrosť filozofov a Múdrosť Božiu. Takéto prirovnanie musí dopadnúť v neprospech pohanských učiteľov
2. Naopak, Ján nezaujato preberá z antiky známe učeniu o logu: plodným spôsobom spracúva učenie novoplatonikov, stoikov, ale aj helenistického židovstva. Kristus ako Syn Boží je zároveň aj Logos, t. j. Slovo Božie.
- tieto 2 postoje sú akoby prototypmi dvojakej tradície, kt. reprezentuje na jednej str. Tertullianus a na druhej strane Origenes
1. Tertullianus (2. st.; rímsky právnik, „cirkevný otec") stroho odmieta filozofiu („Načo sú Jeruzalemu Atény?"). S istou dávkou provokácie však zdôrazňuje absurdnosť kresťanskej viery, ak ju posudzujeme z hľadiska pojmového myslenia. („Verím, pretože je to nezmyselné.")
2. Origenes (gr. filozof a teológ, „cirk. otec", Plotinov súčasník, zomrel ok. r. 250) začína presadzovať filozofiu ako reflexiu obsahov zjavenia. Boh je nemateriálny a svet stvoril z ničoho. Jeho syn je Logos, kt. sa nachádza medzi Otcom a svetom. Veci tohto sveta sú odrazmi Logu. Trestom za hriechy je to, že duša človeka je spojená s telom a má len možnosť očisťovania.

Aurelius Augustinus (354 - 430) (Sv.

Augustín)
- rozhodujúcim spôsobom preklenul priepasť medzi filozofiou a náboženstvom
- jeho koncepcia vychádza z myšlienky, že ak filozofi povedali niečo pravdivé a v súlade s vierou, potom nielenže sa niet čoho obávať, ale kresťania by si to mali osvojiť a využiť na osvietenie sv. viery myslením a svojho rozumu vierou
- sformuloval tak ústredný motív stredovekej filozofie: pochop, aby si uveril, a ver, aby si porozumel
- žil v čase radikálnych zmien (uznanie kresťanstva a zánik Západorímskej ríše)

- nar. sa v Tagaste v Numídií (dn. Tunis) ako syn pohanského otca a kresťanskej matky (neskôr sv. Monika)
- prežil rozmarnú a výstrednú mladosť
- dielo Vyznania, v kt. podrobne opisuje cestu sv. hľadania, sa začína vetou „Ty si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, pokiaľ nespočinieme v tebe"; formou modlitby v 13 knihách približuje svoj život poznamenaný nepokojom, hľadaním a omylmi, až kým nenašiel vnútorný pokoj v kresťanstve
- pod vplyvom Ambrosia ako 33 r. konvertoval na kresťanstvo, zriekol sa kariéry a radikálne zmenil sv. spôsob života
- vrátil sa do Afriky, kde sa stal kňazom, neskôr biskupom v severoafrickom meste Hippo, kde aj zomrel
- medzi jeho najvýznam, diela patria: Proti akademikom (rané obd. jeho tvorby), O pravom náboženstve, O slobode vôle (prechodné obd.), O trojici, O Božom štáte, Vyznania (obd. biskupského pôsobenia); O pomere tela a ducha, Rozhovory duše s Bohom

- jeho filozofia nie je systematická, ale dôsledne teocentrická
- jadrom je vzťah medzi človekom a Bohom
- Boh (Summa esentia) - príčina, stred, cieľ sveta, vecí a ľudí; najvyššia podstata, bytie, nezávislá existencia - príčina samého seba
- Boh stvoril svet z ničoho, riadi jeho činnosť a pokračuje v tvorení (odmieta názor, že svet, keď už bol stvorený, sa ďalej vyvíja sám)
- svet pochádza od Boha, nie však z neho; nie je večný ani dokonalý
- večné sú len idey, kt. nevznikajú, ani nezanikajú, sú obsiahnuté v Božom rozume a Boh podľa nich tvorí vš. premenlivé, pominuteľné veci
- poznanie ideí sa stáva ? poznania kresťanského Boha, čiže Boh je aj predmetom poznania

- človek sa delí na telo a dušu
- duša má nadradené postavenie, chápe ju podobne ako Platón; samostatná substancia, dokonalá, nesmrteľná, časť Boha na zemi; nemá v sebe nič materiálne, má len 3 funkcie: myslenie, pamäť a vôľu
- táto trojica je podobná Božskej Trojici => svojou dušou je človek podobný Bohu
- základom duchovného života je vôľa, nie rozum
- učením o dominancii vôle nad rozumom sa odlišuje od gr.

racionalistov a hlása voluntarizmus
- jeho hodnotenia dobra a zla vo filozofii - teodicea (ospravedlňovanie Boha za existenciu zla na svete) je dodnes nevyriešená
- chápe zlo ako menšie dobro, nie ej protiklad dobra, je len jeho nedostatkom
- zlo -> vtedy, ak sa niečo nerobí dobre, jeho zdrojom je buď pýcha al. ctižiadostivosť

- možno sa mýliť vo veciach vonkajšieho sveta, môžem pochybovať o ich poznaní, ale tým, že pochybujem, uvedomujem si sám seba ako pochybujúcu bytosť: „Ak sa totiž mýlim, potom som." („Dubito - cogito - sum." - „Pochybujem, myslím, teda som.")
- pravdu nemožno nájsť mimo človeka („Nevychádzaj von, vráť sa späť do sv. vnútra! V ľudskom vnútri prebýva pravda.")
- jeho filozofia je založená na pochybovaní a myslení, o jedinom nesmie človek pochybovať - o sebe samom a sv. láske k Bohu
- v duši prebýva všetko - princíp matematiky, poznania, logický princíp…
- nejestvuje nijaká zmyslová skúsenosť bez účasti ducha
- teória „iluminácie" - večné idey sú nám dané vďaka tomu, že vyžarujú z Boha

- učenie o predestinácií - tvrdí, že všetci ľudia sú zaťažení dedičným hriechom (len Adam sa narodil slobodný a bez hriechu), preto podľa sv. prirodzenosti hrešia a zomrú, lebo smrť je trestom za hriech
- Boh vo sv. milosrdnosti vykupuje ľudí, nie však vš., ale podľa predurčenia - niekt. vyvolí, iných zavrhne

- dejinný proces je riadený Božou vôľou, podľa plánu spásy a spočíva v konflikte viery a neviery (Boží št. x pozemský št. = ríša diabla)
- obe ríše sú založené na rozdielnom spôsobe lásky: „… pozemský štát na sebaláske (egoizme), kt. sa stupňuje až do znevažovania Boha, nebeský št. sa zakladá na láske k Bohu, kt. sa pozdvihuje až k opovrhovaniu sebou samým."
- prostredníctvom sv. Syna sa Boh stal človekom - to je udalosť, kt. sa začal proces oddelenia vyvolených od zatratených - a Posledným súdom sa tento proces uzavrie; omilostení vytvoria Boží št. a pozemský št. je určený na zánik
- cirkev ešte nie je Božím št., je jeho nedokonalým obrazom, pripravuje ho podľa Božej vôle, zhromažďuje tých, kt. sú určení na spásu, mimo nej spásy niet
- zdroj viery nie je v Biblii, ale v cirkvi (týmito argumentmi zdôvodnil nevyhnutnosť jej existencie).