existenciou)

svet okolo nás
- sám osebe nemá nijaký význam, ten mu dávame až my
- svet nám kladie odpor, a práve toto prekonávanie prekážok nám umožňuje nadobudnúť skúsenosť vlastnej slobody
- jedinou neslobodou človeka je to, že nedisponuje slobodou nebyť slobodným

- vždy nesiem mimoriadnu zodpovednosť za sv. existenciu, za voľbu seba aj iných
- máme zodpovednosť nielen za seba, ale aj za druhých (voľbou seba, sv. hodnôt zároveň volíme, akí by mali byť ostatní)
- nejestvuje nikto a nič iné, na čo by sme sa mohli spoľahnúť, preniesť zodpovednosť - preto našu „vrhnutosť do slobody" sprevádza úzkosť, obava, strach

- svojou vlastnou podstatou sa človek stáva až vo sv. smrti, len vtedy je niečím hotovým, dokončeným, čo už nemá projekt
- vyplýva z toho absurdnosť celého zákl. zmyslu existencie, lebo až smrťou sa dopracujeme k vlastnej zavŕšenosti.