Existencializmus - Jean-Paul Sartre (1905 - 1980)

- nar. sa v Paríži
- počas štúdia sa zoznámil so Simone de Beauvoir , s kt. ho celý život spájal blízky vzťah
- po štúdiu pôsobil na viacerých gymnáziách
- už pred 2. SV vydal sv. prvé existencialistické diela (román Hnus, knihu poviedok Múr)
- cez vojnu sa dostal do nem. zajatia, potom sa priklonil k franc. hnutiu odporu
- v tomto obd. vznikajú nielen jeho drámy (Muchy, Diabol a Pánboh), ale aj 1. filozof. dielo Bytie a ničota (1943)
- esej Existencializmus je humanizmus (1946) - esej, kt. sa stala veľmi populárnou
- po vojen tvoril ako nezávislý spis., publicista, filozof
- stal sa členom komunistickej str., z kt. však r. 1956 vystúpil na protest proti vojenskej intervencii Sovietskeho zväzu v Maď. - Kritika dialektického rozumu (1964) - pokúsil sa o syntézu existencializmu a marxistickej teórie
- r. 1964 odmietol Nobelovu cenu za lit. - angažoval sa v mnohých polit. a soc. ? (proti vojne v Alžírsku, Vietname, angažoval sa aj v študentskom hnutí r. 1968)
- zomrel v Paríži

- vo filozof. aj lit. dielach mu ide predovš. o problém bytia, autentickej existencie človeka, jeho slobody a zodpovednosti
- ovplyvnili ho:
a) klasická fil (najmä Hegel)
b) fenomenológia
c) Heidegger

- Heideggerovu myšl., že „podstata bytia spočíva v existencii" obmedzil tézou: „Existencia predchádza esenciu (podstatu)"
- toto sa vzťahuje len na bytie človeka
- bytie vecí je charakteristické tým, že esencia v ňom predchádza existenciu
- veci sú dané, hotové, vytvorené, označujeme ich pojmami, majú sv. cieľ, zmysel, sú na niečo určené - toto je kópiou bibl. príbehu o stvorení - v stvorenom svete teda platí, že esencia (aj podstata človeka) predchádza existenciu
- lenže podľa neho, človek existuje vo svete bez Boha

človek
- človek je najpr existencia - to však znamená iba „byť tu", je to ničota, z kt. sa človek stáva niečím až svojím vlastným pričinením
- človek je teda „vrhnutý do slobody" al. „odsúdený na slobodu", a to na slobodu vlastného projektu urobiť zo seba niečo sv. konaním
- človeku ide v jeho bytí o samotné bytie, o nič iné - existencia sa tak stáva „bytím pre seba"
- existencia nie je vopred určená, je absolútne slobodná (sloboda nie je vlastnosťou človeka, ale jeho skut.

existenciou)

svet okolo nás
- sám osebe nemá nijaký význam, ten mu dávame až my
- svet nám kladie odpor, a práve toto prekonávanie prekážok nám umožňuje nadobudnúť skúsenosť vlastnej slobody
- jedinou neslobodou človeka je to, že nedisponuje slobodou nebyť slobodným

- vždy nesiem mimoriadnu zodpovednosť za sv. existenciu, za voľbu seba aj iných
- máme zodpovednosť nielen za seba, ale aj za druhých (voľbou seba, sv. hodnôt zároveň volíme, akí by mali byť ostatní)
- nejestvuje nikto a nič iné, na čo by sme sa mohli spoľahnúť, preniesť zodpovednosť - preto našu „vrhnutosť do slobody" sprevádza úzkosť, obava, strach

- svojou vlastnou podstatou sa človek stáva až vo sv. smrti, len vtedy je niečím hotovým, dokončeným, čo už nemá projekt
- vyplýva z toho absurdnosť celého zákl. zmyslu existencie, lebo až smrťou sa dopracujeme k vlastnej zavŕšenosti.