Scholastika (8. - 15. st.)

- už sv. názvom ukazuje, že -> a vyvíja sa na stredovekých školách (lat. schola = škola) a prvých univerzitách
- cirk. školy sa utvárali pri kláštoroch a pri katedrálach
- prvé uni -> od pol. 12. st. v Bologni, Paríži, Oxforde, Padove
- študovať sa začínalo asi v 15-tich rokoch na tzv. artistickej fakulte, čo bola všeobecnovzdelávacia škola a predchádzala špecializovanému štúdiu práva, medicíny a teológie; vyučovalo sa tzv. 7 slobodných umení (trivium - gramatika, logika, rétorika, quadrivium - geometria, aritmetika, astronómia, hudba), a to čítaním a výkladom textov
- ako jediný jazyk vzdelancov sa presadila latinčina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied
- k štúdiu patrili aj knižnice, kt. sa postupne zriaďovali usilovným opisovaním starých kníh a spisov
- pod stredovekým názvom dialektika sa už aj v teologických ? čoraz častejšie používa logika

3 etapy:
1. raná scholastika
2. vrcholná scholastika
3. neskorá scholastika

Raná scholastika (9. -12. st.)
- v 11. st. dochádza k vážnemu sporu medzi tzv. dialektikmi a antidialektikmi, kt. má v podstate charakter sporu medzi filozofmi a teológmi
- problém spočíval v tom, že niekt. východiská sv. vedy teológ pokladá za zjavené Bohom, a preto požaduje, aby ich za takéto uznávali aj iné vedy
- spor sa týkal obl. a hraníc ľudského rozumu, boli to prvé pokusy vymedziť hranice medzi filozofiou a teológiou

spor o univerzálie (konkrétne pojmy)
- vyvíjal sa celé obd. stredoveku
- obe učenia cirkev vyhlásila za heretické
o realisti
- univerzálie sú reálne, reálne existujú
- sú nezávislé od ostatných vecí, majú samostatnú, objektívnu existenciu
- pojmy, univerzálie, idey sú reálnejšie než jednotlivé konkrétne veci
- keďže existuje napr. pojem Boha, diabla, duše…musia tieto entity aj reálne exist.
- napadli trinitárnu dogmu - Boh je najdôležitejší, spochybnenie pojmov Otec, Syn, Duch svätý
- odvolávali sa na Platóna
- Anselm z Canterbury, Viliam zo Champeaux

o nominalisti
- tvrdili opak - všeobecné pojmy sú iba mená, výtvory ľudského vedomia, kt.

slúžia na označenie jednotlivých vecí a človek si ich vytv., aby dokázal komunikovať o reálnom svete
- podľa toho „človek vôbec" ako rodová bytosť neexistuje, reálne existujú len jednotliví ľudia
- napadli trinitárnu dogmu - Boh je Otec, Syn aj Duch svätý - odmietajú božskú podstatu Boha, Boh je len pomenovanie, reálne a konkrétne sú iba jeho prejavy (Otec, Syn, Duch svätý)
- vyšli z Aristotela (už on neujasnil, či sú všeob. pojmy iba pomenovaním al. reálne existujú)
- Roscellinus (1050 - 1125), Duns Scotus, William Occam

Anselm z Cantenbury (1033 - 1109)
- najvýznam. filozof a teológ 11. st.
- nar. sa v Aoste (Piemont)
- študoval vo Franc., bol opátom benediktínskeho kláštora, neskôr sa stal arcibiskupom

- prišiel s novou myšlienkou, že človek je svojím rozumom verným obrazom Boha a dialektika má účasť na Božích myšlienkach
- kritizoval nominalistov
- do dejín filozof. vstúpil predovš. formuláciou dôkazu existencie Boha, vychádza z pojmu Boha: „Boh je ten, nad kt. už nemožno myslieť nič vyššie."
- „Verím, aby som rozumel."
- ak by Boh jestvoval len v mojej mysli ako pojem, nebol by už tým najvyšším, lebo by mu chýbala reálna existencia - ontologický dôkaz existencie Boha (jedni sa k nemu postavia pozitívne - Bonaventura, Leibniz, iní ho budú kritizovať - Gaunillo, Tomáš Akvinský, Immanuel Kant; kritika je v podstate založená na tom, že z pojmu nemožno odvodzovať reálnu existenciu)
- napriek tomu nové a neobyčajné v jeho učení je práve pokus o dôkaz Boha z čistého myslenia, bez odvolávania sa na autority či zjavenie

Peter Abélard (1079 - 1142)
- prežil lásku k neteri jedného vysokého cirk. hodnostára (že vraj aj uzavreli tajný sobáš) a obaja za to boli kruto potrestaní a museli žiť v odlúčení, ona mu vypisovala listy plné vášne, lásky, spomienok a žiadostivosti a on jej odpísal: „Moja milá, obráťte sa k Bohu a žiadajte o odpustenie."

- preslávil sa racionálnym a metodickým rozvíjaním filozofie
- po veľkých polemikách o povahe univerzálií založil pri Paríži školu, kt. pritiahla množstvo študentov
- sv. myslenie necháva viesť logikou a postupuje veľmi metodicky
- jeho stanovisko k problému univerzálií sa nazýva konceptualizmus - všeobecné pojmy majú pred stvorením vecí sv. miesto v Bohu a po stvorení vecí v ľudskom rozume; reálne v prísnom zmysle je len konkrétne jednotlivé súcno; univerzálie nesú len význam, aby umožňovali ľudskú reč - jeho stanovisko sa približuje nominalizmu

Vrcholná scholastika (13. st.)
- je postavená na princípe zjavenej pravdy, my o nej nepochybujeme, len hľadáme argumenty, kt. by túto pravdu podopreli
- súvisí najmä s dielom Tomáša Akvinského a činnosťou novovznikajúcich mníšskych rádov - františkánskeho a dominikánskeho
- v celom jej obd.

je zrejmá snaha o oddelenie filozofie od teológie, súčasne však pretrvávala snaha o ich syntézu
- konflikty vo vnútri cirkvi (boj medzi svetskou a cirkevnou mocou, nárast bohatstva cirkvi) => -> žobravých rádov
- miestom polemík sa stávali univerzity (Paríž, Oxford, Kolín nad Rýnom, Neapol, Bologna, Padov, neskôr Praha a Viedeň)
- písali sa sumy - sumarizácie vš. argumentov k danej téme, kt. čerpali už z istých zdrojov

františkánsky rád
- -> v r. 1208 a zakladateľom bol sv. František z Assisi (1182 - 1221; pochádzal z majetnej rodiny, ale rozhodol sa ísť cestou chudoby a odriekania; podnietil hnutie za mravnú obrodu a očistu kresťanstva; svoj záujem sústredil na prírodu, takže viacerí mnísi tohto rádu sa venovali prírodovednému štúdiu)

dominikánsky rád
- Domini canes = psi Pána
- založil ho sv. Dominik Guzmán (1170. 1221), vzdelaný teológ
- mal za úlohu hlásať Božiu slávu, starať sa o spásu, obhajovať cirkev proti kacírom a naprávať hriešnikov
- preslávili sa ako horliví služobníci sv. inkvizície
- ideál chudoby nebol u nich taký výrazný ako u františkánov

prenikanie aristotelizmu na univerzity
- od pol. 13. st. sa vš. známe Aristotelove diela prednášali na Parížskej uni
- podľa mnohých teológov sa aristotelizmus stal hrozbou pre kresťanskú vieru a tak ho cirkev oficiálne odsúdila
- aristotelizmus a jeho predstavitelia však mali stále silnú konkurenciu v osvedčených novoplatónskych systémoch, kt. teológia podporovala a boli výrazne preniknuté Augustinovým myšlienkovým dedičstvom
- zápas o Aristotela vyvrcholil v pol. 13. st. medzi Albertom Veľkým, kt. sa intenzívne orientoval na Aristotela, a Bonaventurom s augustiánsko-novoplatónskym myslením
- T. Akvinský bol síce znalcom a stúpencom Aristotela, ale v tomto spore sa usiloval o zmierenie a sprostredkovanie
- Aristoteles získaval veľký vplyv u prírodne orientovaných mysliteľov
- osobitné miesto patrí škole v Oxforde, kt. predstaviteľmi boli Róbert Grosseteste a Roger Bacon

Róbert Grosseteste (1175 - 1253)
- autor komentárov k novoobjaveným Aristotelovým spisom (najmä Fyzika a Etika Nikomachova)
- mimoriadny význam má jeho pokus matematicky opísať prír. javy

Roger Bacon (1215 - 1292)
- najvýznam. prírodovedne orientovaný mysliteľ 13. st.
- v súlade so sv. františkánskym ideálom chcel reformovať cirkev a zlepšiť životné podmienky ľudí

Albert Veľký (1200 - 1280)
- študoval vš., čo sa v tej dobe študovať dalo, predovš. medicínu a prír. vedy
- jeho súčasníci ho nazvali Doctor universalis; ako jediný zo stredovekých mysliteľov dostal prímeno Veľký
- patril k dominikánom, bol prof. v Paríži, neskôr sa venoval budovaniu rádovej uni v Kolíne nad Rýnom

- pokus o súborné transformovanie aristotelizmu do kresťanského filozof. myslenia
- venoval sa aj prír.

vedám, kde sa usiloval vychádzať z pozorovania z pozorovania a skúsenosti
- aj ako prírodovedec, aj ako teológ si však zachovával odstup od sústavného odvolávania sa na rozumové dôvody (prir. rozum má sv. oblasť v logike, etike a metafyzike, v empirických záležitostiach však musí zachovávať zdržanlivosť, lebo tu platia iné zákony)
- podobný postoj odporúčal rozumu v záležitostiach zjavenia, pretože tu platí autorita Božieho Slova
- pripravil pôdu pre vstúpenie svojho žiaka Tomáša Akvinského

Tomáš Akvinský (1225 - 1274)
- nar. sa pri Neapoli v šľachtickej rodine, kt. ho predurčila na duchovnú životnú dráhu
- ako 5 r. prišiel do kláštora Monte Cassino, ako 14 r. odchádza na uni v Neapole, kde dostáva „moderné" prírodovedné vzdelanie
- vstup do dominikánskeho rádu -> prudký odpor rodiny, kt. mu v tom chcela zabrániť a rok ho držala v izolácií (uniesli ho a uväznili)
- rodina k nemu priviedla dievča ľahších mravov a nechali ich samých v miestnosti, boli tam veľmi dlho, a keď dievčina vyšla, stala sa mníškou
- robustnej postavy
- cirkev nemala skutky, na zákl. kt. by ho mohla kanonizovať a tak našla tento - na smrteľnej posteli si zažiadal sleďa, kt. bol však ťažko dostupný v meste, v kt. žili a zázrakom bolo, že akurát išiel okolo predavač, kt. ich predával
- v detstve ho nazývali nemý vôl
- keď písal sv. práce, diktoval 3 pisárom naraz
- realizovať ako teológ a spisovateľ sa prestal po mystickom stretnutí s Bohom

- potom študoval v Paríži a u Alberta Veľkého v Kolíne
- ako prof. teológie vyučoval v Paríži a Itálií
- cestou na lyonský koncil zomrel, neskôr jeho pozostatky uložili v Toulouse
- r. 1323 bol kanonizovaný (vyhlásený za sv.) a v r. 1879 bolo jeho učenie v zmodernizovanej podobe ako novotomizmus vyhlásené za oficiálnu filozofiu katolíckej cirkvi
- jeho učenie - tomizmus
- vyhlásený za knieža scholastikov

- diela: Komentár k Sentenciám Petra Lombarda, Otázky pojednávajúce o pravde, Suma teologická, Suma proti pohanom, O súcne a bytnosti

- vytv. originálnu kresť. filozofiu, jednotnú, logicky ucelenú koncepciu sveta, prírody a človeka, dôsledne založenú na náboženskej viere
- rehabilitoval rozum a Aristotelovo učenie (pokresťančil Aristotela)

vzťah filozofie a teológie
- vš. ostatné vedy sú slúžkami teológie („Filozofia je slúžkou teológie")
- teológia môže nadviazať na pravdy rozumu, kt. sú predmetom filozofie
- filozofia nie je v rozpore s teológiou a jej pravdami zjavenia
- nie sú 2 pravdy (teologická a filozof.), je len 1 pravda - pravda božia
- ak sa dostanú pravda filozof. a teológie, víťazí teológia, lebo ona je tá najv. pravda, kt.

nám dal Boh
- vieru nemožno rozumovo odôvodniť, presahuje totiž rozum a jeho schopnosti
- pomocou logiky a racionálnych postupov chcel dokázať, že náboženské zásady kresťanstva sú reálne a platné a že zmysly, najmä rozum, sú užitočné nástroje na overovanie a odhaľovanie náboženských právd o svete, človeku, Bohu

súcno a jeho diferenciácia
- všetko nejakým spôsobom jestvuje, o vš. sa dá povedať, že je súcnom
- pokúsil sa rozlíšiť spôsoby, akými niečo jestvuje, pristupuje k diferencovaniu súcna, pritom využíva pojmy Aristotelovej filozofie: substancia a akcidencia, látka a forma, možnosť a skutočnosť

- substancia - samostatné súcno, kt. jestvuje samo od seba
- akcidencie nejestvujú samy od seba, ale len na substancii a s ňou
- substancia je to, čo tvorí základ, akcidencia je javová podoba tohto základu
- filozof. myslenie, kt. vychádza z predpokladu, že súcno vždy tvorí nezávislý základ (substancia) a jeho prejavy (akcidencie), vychádza zo substančného modelu reality

- pomocou pojmov možnosť a skutočnosť sa pokúša vysvetliť pohyb a vývin vecí
- pohyb je prechod z možnosti do skutočnosti

- každá vec je spojením látky a formy, forma - aktívna, látka - pasívna
- látku pokladá za princíp individualizácie a jedinečnosti

- vzťah medzi všeobecným a konkrétnou skutočnosťou vyjadril aj dvojicou pojmov podstata a existencia
- podstata - všeobecné určenie, to, čo vyjadrujeme v definícií pomocou druhov a rodov - nevyplýva však z toho, že niečo takýmto spôsobom určené musí aj existovať
- aby sa podstata spojila v konkrétnej veci s existenciou, je potrebný akt, kt. pripisuje Bohu
- v Božej mysli sú vš. podstaty; ich uskutočnenie je výsledkom Božieho pôsobenia
- podstata a existencia sa spájajú s pojmami možnosť a skutočnosť, aby umožnili prechod k myšlienke najvyššej bytosti ako prameňu každej existencie

odkazy na Božiu existenciu a teodicea
- pre vš. stvorené je charakteristická diferencia podstaty a bytia; iba v Bohu sa bytie a podstata zhodujú
- uvádza 5 odkazov na Božiu existenciu - nie však dôkazov existencie Boha (5 ciest: 1. z pohybu, 2. nezapríčinená príčina, 3. Boh utvoril hierarchické usporiadanie sveta, 4. celý vesmír je usporiadaný účelne, 5. náhoda a nevyhnutnosť)
- apriórne totiž odmieta dôkazy existencie Boha a vychádza skôr zo skúsenosti => jeho dôkazy sú aposteriórne (skúsenostné)
- všetky odkazy na existenciu Boha sa zakl. na tom, že pri spätnej argumentácií nemôžeme postupovať donekonečna
- svet je hierarchicky usporiadaný (Boh, človek, rastliny a živočíchy, neživá príroda)
- Boh - zdroj vš. existencie, prameň vš. dobra, stvoril dokonalý svet. a preto zlo nemôže pochádzať od neho; poznávať ho možno trojakým poznaním: nadprirodzeným, vierou a prirodzeným rozumom
- zlo - nedostatok dobra
- teodicea - chápanie dobra ako jedinej skutočnosti, voči kt.

je zlo iba neprítomnosťou či nedostatočnosťou

chápanie človeka, etika a teória poznania
- človek je spojenie duše (formy) a tela (látky), kt. tvoria substanciu človeka (duša je formou tela - „anima forma corporis")
- po smrti duša oddelená od tela exist. ďalej, je nesmrteľné, pretože je nehmotná
- človek je skutočnou korunou tvorstva: svojím rozumom má účasť na svete čistých duchov, svojím telom participuje na hmotnom svete

- v ľudskej duši rozlišuje myslenie a vôľu
- za východisko poznania pokladá skúsenosť nadobudnutú zmyslovým vnímaním; zo zmyslových obrazov rozum abstrahovaním získa získava podstaty, všeobecné obsahy
- napriek zmyslovému východisku vlastným predmetom rozumu sú teda všeobecné pojmy

- v etike na 1. miesto stavia úsilie dosiahnuť absolútne dobro, kt. je Boh
- morálny človek tomuto cieľu podriaďuje vš. sv. konanie
- vôľa nám umožňuje vyberať si medzi jednotlivými dobrami a rozhodnúť sa v prospech najvyššieho z nich
- dobrú vôľu kladie nad poznanie a podľa nej hodnotí mravnosť človeka

učenie o štáte
- prebral Aristotela - človek je spoločenská bytosť, panovník má mať právomoci ako Boh
- filozoficky zdôvodnil prvoradosť cirkvi
- št. moc pochádza od Boha
- moc panovníka musí byť podriadená vyššej duchovnej moci - na jej čele je Kristus, na zemi je to rímsky pápež
- pozemský život v št. je len prípravou pre budúci život

Neskorá scholastika (14. - 15. st.)
- etapa postupného rozkladu stredovekej filozofie a prenikania nových myšlienkových prúdov, kt. sa odlišovali od scholastiky
- obd. po r. 1350 nedosiahlo vo filozofii taký rozlet ako storočie predtým, napriek tomu nešlo o úpadok
- skúmali sa témy ako napr. gravitácia (Albert Saský), teória pohybu na zákl. impulzu, nárazu (Johannes Buridan), teória rýchlosti (Mikuláš Oresme).