Sofisti

Protagoras z Abve, Gorgias, Trasymachos, Kritias, Kalikles, Lykofrón

- vytvárajú hranicu medzi prírodnou (6. - 5. st. p. n. l.) a klasickou (5. - 4. st. p. n. l.) filozofiou
- prírodná filozofia:
o hľadanie arché
o mnohotvárnosť názorov
o Demokritos, Leukippos - 1. systém
o mimo územia územia Grécka (pobr. Malej Ázie, Taliansko), 1. filozof, kt. prišiel do Grécka - Anaxagoras
- klasická filozofia:
o hľadanie odpovedí na mnoho otázok
o kryštalizujú sa mnohé vedy a stávajú sa samostatnými (filozofia)
- 5. st. p. n. l. - Atény budujú priamu demokraciu, kt. potrebuje človeka - občana (minimálne ľudové zhromaždenie, musel vedieť presviedčať)

- spája sa s nimi prechod ku klasickému obdobiu
- zaoberali sa antropologickou a sociálno-filozofickou tematikou
- ako prví upriamili pozornosť na človeka, jeho praktické záujmy, poznávacie schopnosti a úlohu jazyka

- situácia: Gréci zvíťazili nad Peržanmi v grécko-perzských vojnách, podnietilo to rozvoj otrokárskej demokracie, prudký rozvoj spoločenského a politického života; polis so svojim hosp., polit. a kult. životom
- ich teoretická a praktická činnosť súvisela s potrebou pripraviť mladých slobodných občanov (mladú aristokraciu) na zvládnutie budúcich občianskych povinností v mestskom štáte
- najlepšie podmienky - Atény

- boli prví profesionálni učitelia všeobecného vzdelania (zaoberali sa úzko špecializovanými disciplínami, ako matematika, gramatika, rétorika, poézia, história, právo, estetika …), zakl.: rétoriky, gramatiky, logiky (-> kládli veľký dôraz na jazyk)
- naučili svojich žiakov myslieť (analyticky a systematicky), rozprávať (zakl. rétoriky ako vedy, naučili ich postaviť argumenty), konať (v polit.

živote)
- z pôvodných prameňov sa nezachovalo takmer nič, hlavný materiál o nich nám poskytujú Platónove a Aristotelove diela

- nevytvorili ucelenú školu, ich názory boli rôznorodé, no napriek tomu ich spájajú niektoré spoločné črty:
o profesionalizmus (platení učitelia múdrosti)
o rétorický spôsob vyučovania (majú veľké zásluhy vo filológii)
o šírenie skepticizmu (pochybovali o hodnovernosti našich poznatkov vzťahujúcich sa na vonkajší svet)
o relativizmus (pravda strácala svoju objektívnu hodnotu)
o naznačili existenciu prirodzeného práva a univerzálneho štátu
o kritizovali otroctvo (najmä mladší sofisti)
o v úvahách o spoločnosti, morálke a zákonoch vyvracali predstavy o ich božskom pôvode
- reč považovali za najdôležitejší nástroj človeka; veľký dôraz kládli na štýl a formu vyjadrovania, a najmä na spôsob argumentácie; učili, ako využívať a často aj zneužívať jazykové prostriedky - táto manipulácia s rečou, jej gramatickou a logickou výstavbou mala žiaka vyškoliť v umení presviedčať (napokon má pravdu ten, kto vie presvedčivejšie hovoriť)
- pojem „sofista" spočiatku označoval profesionálneho učiteľa rečníctva a argumentácie a nemal v sebe nič pejoratívne; až Platón vtlačil sofistom povesť špekulantov, ktorí málo dbajú na pravdu, čím sa podľa neho odlišujú od filozofov

Protagoras z Abve (480 - 410 p. n. l.)
- prišiel k záveru, že o nijakej veci nemožno povedať nič určité - každá výpoveď je subjektívna, relatívna a podmienená
- jestvuje iba „zdanie" a každé zdanie je rovnako pravdivé, ako aj nepravdivé, o každej veci a jave možno súčasne povedať odlišné a navyše i protirečivé súdy
- „Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú, nejestvujúcich že nie sú." - podľa neho človek určuje, čo jestvuje, preto navrhol, aby sa za kritérium pravdy považovalo tvrdenie väčšiny ľudí na základe demokratického hlasovania
- väčšinu svojich úvah venoval človeku, jeho životu, praktickej i poznávacej činnosti; uvedomil si, že človeka obmedzujú nedostatočné poznávacie schopnosti (poukazuje predovšetkým na klamlivosť zmyslového vnímania) - vyjadril to aj v myšlienke o bohoch: „O bohoch nemôžem vedieť, ani že sú, ani že nie sú, ani akú majú podobu. Je to vec temná a náš život krátky."
- „Viem urobiť slabší dôkaz silnejším."
- obžalovali ho z ateizmu a donútili opustiť Atény, pri úteku z Atén (chceli ho zabiť) sa utopil na lodi
- „Hmota je plynúca. Pretože plynie, neustále niečo prichádza namiesto toho, čo odchádza, vnemy sa pretvárajú a menia sa podľa veku a stavu tela."
- „O každej veci sú dve protichodné tvrdenia."

Gorgias (483 - 375)
- gnozeologický relativizmus doviedol do krajnosti svojimi troma tézami:
1. Nič nie je.
2. Ak aj niečo je, nemožno to poznať.
3.

Ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu.
- agnostik
- nihilista = popiera zaužívané normy a pravidlá

Trasymachos, Kritias
- ich relativizmus sa zreteľne prejavuje v úvahách o spoločnosti, práve a zákonoch
- poukazujú na to, že zákony sú výtvormi ľudí a právo zodpovedá záujmom zákonodarcov -> „Právo je svojvôľa mocných." (aj Kalikles a Lykofrón)
- dobro a zlo uvádzali ako relatívne pojmy
- Kritias - aj náboženstvo je výtvorom človeka, ktorý chcel vierou v božstvo vyvolať v ľuďoch strach pred trestom za utajované zločiny
- Prodikos - vykladal vznik náboženstva tak, že dávni predkovia začali zbožšťovať všetko, čo pomáha životu a prináša úžitok: „Slnko, mesiac, rieky, pramene a vôbec všetko, čo prospieva nášmu životu, pokladali naši predkovi za bohov pre úžitok z toho, tak ako Egypťania Níl."

- zastávali názor o prirodzenej rovnosti ľudí
- tvrdili, že všetci sme vo všetkom od prírody rovnako zrodení - i barbari i Gréci, príroda nikoho neurčila otrokom; len spoločenský zákon ako vládca ľudí si mnohé vynucuje proti prírode (Hippias)
- označovali sa za demagógov = vodcov ľudu, no Sokrates o nich povedal, že nie sú vodcovia, ale zvodcovia.