Helenistické obdobie gréckej filozofie - Stoicizmus

- ich škola dostala názov podľa stĺporadia (gréc. stoa), kt. v Aténach kúpil jej zakl., dostali názov podľa miesta sv. pôsobenia - Stoa poikilé (Pestrá stĺpová sieň v Aténach)
- škola a prísnymi zásadami a príkazmi, kt. etika zaznamenala dlhodobý vplyv
- jej významným zn. je systematickosť
- 3 obd:
1. starší stoicizmus - Zenón z Kytia (zakl.), Kleantes, Chrysippos (pochádzali z chudobných vrstiev spoločnosti)
2. stredný - Panaitos, Poseidonis
3. nový = rímsky - Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius

filozofiu delili na:
o logiku
- patrila sem dialektika (náuka o myslení, kt. pojednáva o definovaní a kritériu pravdivosti), rétorika (náuka o výraze), gramatika a poetika
- zaslúžili sa o prepracovanie a rozšírenie Aristotelovej sylogistiky
- chápali ju ako náuku o jazyku, v kt. odlíšili etymológiu (učenie o -> slov) od učenia o význame slov
- semantika - hlbšia analýza slova (pojem, konkrétna predstava, definícia)

- gnozeológia - naše poznanie vychádza zo zmyslového vnímania sveta (empirici)
- keď sa človek narodí, jeho duša je prázdna a postupne sa do nej vtláčajú rôzne predstavy (sú odtlačkami v duši), kt. môžu dušu aj zmeniť
- z vnemov vďaka pamäti zostávajú spomienky, na kt. sa zakladá naša skúsenosť
- zovšeobecňovaním vznikajú predstavy blížiace sa k pojmom
- pojmy - zovšeobecňovanie empirických dát
- Zenón z Krytia tvrdil, že pravdivosť potvrdzuje všeobecný súhlas ľudí a zdravý rozum

o fyziku
- zahrňovala vš., čo sa týka prírody a teológie
- preberajú od Herakleita pojem logu, kt. pripisujú význam svetového zákona
- logos - všeprenikajúci jemný oheň, kt. riadi chod sveta, nič neuniká spod jeho vlády, je to neodvratný osud sveta, výraz prísnej prírodnej nevyhnutnosti (panteizmus)

- skutočné je len to, čo je telesné
- vš. dianie vysvetlili 2 princípmi: trpným čiže látkou a činným (pokladali zaň príčinu, Boha, hoci aj tu ide o látku)

- prírodu rozdeľovali na 4 stupne:
1. anorganické veci - majú len súdržnosť
2. rastliny - majú tvorivú, prírodnú silu
3. živočíchy - majú dušu, prejavujú sa pudovo
4. človek - má rozumnú dušu, kt. je časťou svetového rozumu (ľudská duša má 8 častí: 5 zmyslov, schopnosť reči, schopnosť plodenia a vládnuceho ducha - sídlo ľudskej osobnosti a vedúcu časť duše)

o etiku
- ústredný bod ich filozofie
- všetko sa riadi vesmírnymi zákonmi, kt.

môže človek vďaka rozumu poznať a potom sa nimi riadiť
- cnosť znamená vedieť
- cieľ: život v súlade s prírodou, vesmírom, kt. sme súčasťou
- cnosť spočíva v správnom a rozumovom názore na to, čo máme robiť, vš. ostatné je ľahostajné (bohatstvo, chudoba, zdravie, choroba, česť, sláva, hanba, život al. smrť)
- 4 hl. cnosti:
1. rozumovosť
2. umiernenosť
3. statočnosť
4. spravodlivosť

- ľudské konanie nemáme posudzovať podľa výsledku, ale podľa úmyslu a zámeru, s kt. niečo robíme
- afekty, vášne - nerozumné pudy, musíme ich premáhať
- cieľ: apatea, ataraxia - stav, keď je človek vyrovnaný, oslobodený od vášní
- nálady: umiernené formy afektov, zmiernené vášne, kt. pripúšťajú
- uznávali spätosť jednotlivca s vlastným názorom, ale nad vlasť a štát kladú spoločnosť vš. ľudstva, preto máme byť vľúdni ku vš. blížnym, aj k sv. nepriateľom (1. humanisti)

Lucius Annaeus Seneca (4 p. n. l. - 64 n. l.)
- mimoriadne nadaný človek s vynikajúcim vzdelaním a všestrannými záujmami
- dielo Prírodné problémy - zahŕňa 7 kníh rozpráv (o stálosti mudrca, o hneve, o blaženom živote, o voľnom čase, o božej prozreteľnosti, o duševnom pokoji, o krátkosti života, o láskavosti)
- zdôrazňoval lásku k blížnemu, súcit a vľúdnosť k druhým
- Boh existuje mimo sveta a otcovsky sa stará o ľudí
- ľudská duša má rozumovú a nerozumovú časť
- telo je väzenie duše, až smrť ju oslobodzuje

Epiktetos (50 - 125)
- dielo Rukoväť morálky - prístupnou formou tu vysvetľuje učenie stoicizmu
- jedny veci sú v našej moci (vôľa, predstavy), iné nie (zdravie, bohatstvo)

Marcus Aurelius Antoninus (121 - 180)
- rímsky cisár, ozajstný filozof na tróne
- Hovory k sebe samému - gr. písané aforizmy, vznikali aj na území dn. Slovenska, súbor 12 kníh (krátke úvahy o povinnostiach, kt. má čl. k sebe a k iným, zamyslenie sa nad ľudskými slabosťami, slová uznania tým, kt. vďačí za sv. myšlienkový vývoj)
- ľudský život je nestály a krátky, lebo pred naším narodením a po našej smrti je nekonečný prúd času a kto to pochopí, nebude sa sťažovať na krátkosť života, ale ho využije na konanie dobra
- „Nech sa ti už prihodí čokoľvek, bolo ti to už od večnosti predurčené: spleť úpríčin od večnosti spojila tvoje bytie s touto príhodou."
- „Konám sv. povinnosť a o nič iné nedbám.".