Je možné si predstaviť niečo vzniknuté ako bez tvaru a hranice? Samozrejme, že nie. A navyše aj ta najamorfnejšia látka má svoj tvar, svoju hranicu. A práve to je dôvod (ohraničenie veci, jej obmedzenie jej vlastným tvarom) prečo sa hovorí o ich bezpráví, o pokute a treste. Tie si pykajú svoj treste, lebo sú protikladom ARCHÉ. A nakoniec, všetky vzniknuté veci majú svoj ČAS zmeraný, ten je dokonca nevyhnutnosťou každého vzniku, ktorý vedie zároveň k zániku. Niet zániku bez vzniku a naopak (u Anaximandra).

Dynamiku FYSIS, dynamickosť prírody u Anaximandra zabezpečujú preto protiklady, o čom nakoniec svedčí aj ďalší z jeho zlomkov.
„Vznik prvkov sa deje vylučovaním
protikladov večným pohybom“.

Protiklady sú teda základom vzniku, ale i zániku, pretože prvotný protiklad vytvára už samotná podstata, prvopočiatok vo vzťahu k tomu, ČO vytvára. Okrem iného Anaximandros vyslovil prvý dohad o tom, že život mohol skutočne vzniknúť vo vode. Dohad, ktorý sa snažia potvrdiť i dnešní biológova, a ktorý sa zdá byť najpriateľnejší. Anaximandros to vyjadril svojou predstavou evolúcie najprv morských živočíchov, ktorí sa postupným vyparovaním a vysušovaním dostávali na zemský povrch. ANAXIMENÉS považoval za ARCHÉ vzduch. Anaximenés bol vedený k tomuto záveru dôvodmi podobnými ako u Tháleta. Anaximenés, ako už bolo spomenuté bol Anaximandrovym žiakom. Ako žiak prijal od svojho učiteľa pojem APEIRON, ktorý transformoval do podoby VZDUCHU. Pri výklade Anaximena je nevyhnutné poznamenať, že bol vynikajúcim meteorológom. Anaximenés vo vode ako v pralátke nemohol vidieť to, čo mu ponúkala pralátka VZDUCH. Totiž vzduch poskytoval Anaximenovi oveľa väčšiu rozmanitosť protikladov v podobe tepla, chladu, sucha a vlhkosti. Vzduch ako APEIRON, je potrebné chápať u Anaximena predovšetkým ako abstraktný neurčitý základný prvok. Neurčitým musí byť preto, aby si zachoval vlastnosť ARCHÉ. Podobne je treba chápať v tomto zmysle i Tháletovu vodu. Preto bol Anaximandros považovaný za vôbec prvého filozofa, pretože dal ARCHÉ podobu abstraktnej substancie, ktorá má byť základom vzniku, zániku, pohybu... a preto sama nemôže mať také vlastnosti ako majú jednotlivé už vzniknuté veci. Aj u Anaximena sa zachovalo niekoľko podstatných zlomkov, pričom nasledujúci sa považuje za najdôležitejší:
„Podľa Anaximena nie je ani teplo ani chlad niečím
základným, ale neskôr spoločne vznikajú ako
výsledok premien látky.