Čo sa týka predikability, Aristoteles rozlišuje štyri spôsoby priradenia ( mody, zvané štyri predikabilia ) nejakého pojmu k subjektu ( podmetu ): keď vyjadruje o subjekte podstatný a určujúci prvok ( špecifická diferencia ); keď vyjadruje prvok síce prípadkový, no trvale vlastný ( accidens proprium ); keď vyjadruje čisto prípadkový prvok ( accidens purum ).
Porfírios, Aristotelov komentátor, neskôr pridal piaty prvok, „druh“ ( species ), o ktorý ide vtedy, keď predikát vyjadruje celú bytnosť subjektu ( všetko podstatné ). Používanie techniky sylogizmu
Na vyvodenie nových pojmov z predtým poznaných pojmov Aristoteles vypracoval veľmi jednoduchú techniku, ktorá je v určitých hraniciach dokonalá, a to sylogizmus. Tvorí ho skupina troch viet, propozícií ktoré sú tak spojené, že prvé dve obsahujú nutne onú tretiu. Sylogizmus môže nadobúdať viaceré formy; niektoré z nich sú dokonalejšie, než druhé; tieto druhé možno previesť na prvé nahradením premís ekvivalentnými premisami. Aristoteles hovorí popri sylogizme aj o ďalšej forme uvažovania, o indukcii. Na rozdiel od sylogizmu ( v ktorom sa postupuje od všeobecnejších výrokov k výrokom menej všeobecným ) sa v indukcii postupuje od jednotlivých prípadov, alebo od výrokov menej všeobecných, aby sme dosiahli výrok menej všeobecnejší. Aristotelovo skúmanie v tomto prípade je iba základné a veľmi nedokonalé. No podaktoré jeho zistenia o indukcii ako o postupe pri tvorení pojmov sú veľmi významné.

Aristoteles ako logik
Ukázal, že tento nekonečne široký svet mysliaceho ducha vždy používa tri celkom jednoduché základné prvky: pojem, súd a úsudok.
Pojem je čarovným prútikom ducha. Kým oko putuje, musí si obzrieť zvlášť každú vec, musí si obzerať tisíc, desaťtisíc vecí, pojem obsiahne naraz nespočetne veľa vecí. Pojem je preto pre ľudského ducha nesmiernym uľahčením. Avšak pojem zahrňuje aj plynúci svet v celku a naraz. Už Sokrates začal s praxou pojmového myslenia. Platón z toho spravil celý filozofický systém, keďže jeho idey vzišli zo sokratovských pojmov. Aristoteles sa nezúčastňuje tohto smelého letu. Stáva sa však špecialistom na pojmy a ich funkciu v ľudskom myslení, a tým aj zakladateľom logiky. Aristoteles objavuje, že pojem možno previesť na určité typy, na tzv. kategórie. Kategória znamená doslova spôsob výpovede. Pri analýze našej reči – zoberme si len taký jednoduchý model ľudského myslenia a reči ako vetu „Sokrates je bledý“ – sa Aristotelovi ukazujú dve veci. Po prvé: vždy máme niečo, o čom robíme výpovede, subjekt alebo substanciu ( usia ), to čo je podkladom každej výpovede, čo však samé už nemôže o sebe vypovedať, napr. sám Sokrates. Po druhé máme predikáty, ktoré sa viažu k subjektu, ktoré sa na ňom „udejú“, takzvané akcidenty. Sú to náležitosti, ktoré predstavujú buď kvalitu, alebo kvantitu, alebo vzťah, alebo sú označením miesta, času, či polohy, alebo predstavujú vlastníctvo, činnosť alebo trpnosť. Sokrates napr.