je malý ( kvantita ), bledý ( kvalita ), je mužom Xantipy ( vzťah ) a pod.
Pojem, nech je akokoľvek užitočný pre duchovný život človeka, má aj svoje úskalia. Veď pojem zo skutočnosti vždy niečo vyberá. Ale to, čo sa pri tom vyberie, závisí v mnohom od poznávajúceho subjektu, od jeho záujmov, jeho úzkeho alebo širokého obzoru, od času, v ktorom žije, a v neposlednom rade od určitej túžby človeka po moci. Mnohí si nič z týchto nebezpečenstiev nevšimnú. Toto nebezpečenstvo si všimol už Aristoteles. Vidieť to na jeho učení o súde. Súd, ako ho sám definuje, je také spojenie pojmov, aby tým vznikla výpoveď o skutočnosti. Výpovede súdu musia byť pravdivé. Kým však u Platóna bola pravda daná samým bytím, totiž s ideami ( ontologická pravda ), u Aristotela je len vlastnosťou súdu ( logická pravda ). Ale aj u Aristotela sa o tejto vlastnosti súdu rozhodne podľa stavu veci. „Pravda spočíva v tom, že o jestvujúcom hovoríme, že je a o nejestvujúcom, že nie je“. Aristoteles postavil svojou definíciou normu, ktorú už viac nebolo možné prehliadnuť. Videl, že vedecký súd sa od bežného zásadne líši. Bežný súd sa týka len jednotlivej bytosti, napr. Sokrata alebo Kallia. Subjektom vedeckého súdu je niečo všeobecné, človek vôbec, život vôbec, uhlí vôbec, atď. O tomto sa potom vypovedajú všeobecne platné súdy – určujú sa zákony, ako zvykneme dnes hovoriť. Aristoteles pripravil touto jednoduchou logickou tézou o subjekte súdu pôdu pre moderný vedecký pojem.
Tretia časť aristotelovskej logiky sa týka úsudku, ( sylogizmus ). Keď dnes prednesieme zvyčajnú formulu úsudku: Všetci ľudia sú smrteľní, Sokrates je človek, teda Sokrates je smrteľný, tak ešte stále hovoríme Aristotelovou rečou. Náš filozof spoznal, že v tejto formule spočíva základná schéma ľudského myslenia vôbec. Všimol si, a svojím charakteristickým spôsobom aj opísal typické variácie tejto schémy. Našiel tri z nich, takzvané figúrky úsudku. Z týchto figúr má znova každá štyri formy ( mody ). Úsudok je spôsob narábania s pojmami. Tri pojmy ( nadradený, stredný podradený ) sa navzájom prekrývajú: Pretože Sokrates je človek, pretože všetci ľudia sú smrteľní, je aj Sokrates nutne smrteľný. Aristoteles vie, že naše slová pre pojmy musia mať za sebou objektívny stav veci. To sa ukázalo už v jeho učení o pravdivosti úsudku. Vyjadril to však ešte v inej súvislosti, totiž v učení o pôvode našich pojmov. Podľa neho musia mať korene v skúsenostnom zmyslovom svete. Aristoteles sa vyjadruje k hodnote zmyslového poznania pozitívnejšie ako Platón.