Dianie v prírode chápal teologicky.
V etike pokladal šťastie za cieľ ľudského života a rozlišoval tri spôsoby života - rozkošnícky, politický a teoretický, ktorý si najviac cenil. Ideálom mu bol občan s naplno rozvinutými schopnosťami a cnosťami, zapojený do života obce. Podľa počtu vládcov delil správu štátneho zriadenia na monarchiu, aristokraciu a ústavnú demokraciu, ktorých nesprávnym opakom, kde sa nedbá na blaho občanov, sú tyrania, oligarchia a neústavná demokracia.
Dodnes je pokladaný za jedného zo zakladateľov a tvorcov teórie rečníctva. Napísal dielo Rétorika a aj vo svojej Poetike niekoľko kapitol venoval problémom rečníctva. Aristotelova Rétorika sa člení na tri tematické okruhy: jazyk, štýl a štruktúra prejavu. Uvažujúc o jazyku žiadal zreteľné, prístupné, zrozumiteľné a nie familiárne vyjadrovanie. Slová sa nemajú vyberať bez uváženia, spontánne, ale s veľkou starostlivosťou. Bol proti strojenosti, proti vyumelkovanosti a proti používaniu exkluzívnych náročných výrazov. Aristoteles výrazne rozlišoval písomnú a ústnu reč. Prikláňal sa k používaniu prostriedkov ústnej reči, v ktorej sa využíva intonácia, uplatňujú sa dynamické a teatrálne prostriedky. Už v úvode k Rétorike po definovaní odboru a vymedzení jeho vzťahu k dialektike sa zaoberá osobnosťou autora a poslucháča. Zdôrazňuje, že rétorika nie je iba jazyk a štýl, ale že zahŕňa celý široký komunikatívny proces, vrátane situácie a všetkých okolností, ktoré sa týkajú tvorby a prednesu ústnych prejavov. Medzi filozofmi všetkých čias má mimoriadne postavenie pre vzácnu otvorenosť voči každej skúsenosti. Aristoteles bol predovšetkým vedec. A to v širokom slova zmysle: jeho bádateľské úsilie zahrňuje všetky oblasti vedeckého poznania, ale i on nachádza nad zhromažďovaním a popisom faktov korunu múdrosti vo filozofickom poznaní, ktoré všetky fakty usporadúva podľa jednotlivých princípov. Jeho dielo predstavuje duchovné dobytie sveta, ktoré nie je o nič menej veľkolepé a pre dejiny ľudstva závažné než víťazstvá jeho žiaka, dobyvateľa Alexandra.
Na Aristotela nadviazali jeho žiaci, zvlášť Theofrastos z Efezu a Eudémos z Ródu (4. st. pr. n. l.). V 3. st. prispel k hlbšiemu chápaniu Aristotelova diela Alexandros z Afrodisiady. V stredoveku i na začiatku novoveku patril Aristotelov mysliteľský odkaz k hlavným zdrojom a vodítkom filozofického myslenia. Grécka vzdelanosť, ktorú významne ovplyvnil Aristoteles sa stala popri kresťanstve druhým základným pilierom európskej kultúry. Jeho univerzálne dielo sa stalo najdôležitejším základom stredovekej scholastiky Tomáša Akvinského.