1

Sokrates sa narodil okolo roku 470 pred n.l. v Aténach.
Jeho otec Sofronikus bol sochárom.Matka,Fainerela,pôrodnou babicou.
O Sokratovej výchove nevieme skoro nič, pretože všetci autori
poznali už vyspelého Sokrata.Musíme teda predpokladať, že sa mu dostalo dôslednej a tradičnej aténskej výchovy, na podklade telesnej otužilosti a dôkladného gymnastického výcviku. Samozrejme nechýba tu ani druhá zložka aténskej výchovy, teda znalosť literatúry, a básnikov, najmä Homéra.
Manželstvo v Sokratovom živote nehralo veľkú rolu.Jeho žena Xanthippe bola od neho oveľa mladšia a do Sokratovho života vstúpila pomerne neskoro.Okrem toho išlo o tradičnú formu manželstva bez hlbšieho vzťahu manželov, kde žena je v podstate správkyňou domu a vychovávateľkou detí, zatiaľ čo manžel žije predovšetkým pre verejnosť, a zo súkromných záležitostí sa stará nanajvýš o výchovu dospievajúcich synov.
Xanthippe porodila Sokratovi syna Lamprokla.Sokrates mal pravdepodobne aj druhú ženu Myrthó. S ňou mal synov Sofronika a Menexena.
Sokratove majetkové pomery boli spočiatku veľmi dobré, lebo počas svojej služby v armáde, bol v postavení, ktoré si vyžadovalo nakladnejšiu výzbroj, ba dokonca niekedy aj otroka.
Jeho filozofická aktivita spočiva v neformálnych rozhovoroch s malými skupinkami priateľov a známych najmä o etických otázkach.
Po skončení peloponézskej vojny sa z neho stáva chudák bez majetku.Túto biedu však niesol veľmi vyrovnane.
Sokratov život sa končí v roku 399 pre n.l. vypitím čaše bolehlavu.Takýto trest bol vyhradený pre politických odsúdencov a umožnil im zomrieť bez bolesti a v kruhu najbližších.
Tomuto predcházalo obvinenie z bezbožnosti a kazenia mládeže, proces a odsúdenie na smrť.

V tomto procese sa Sokrates hájil a vyvracal nepravdy, ktoré sa o ňom šírili v minulosti i pri procese.Táto obhajoba bola spísaná a pomenovaná Obrana Sokratova.

2

Sokrates sa tu obhajuje a prihovára k obyvateľstvu Atén.
Prihovára sa k nim a sľubuje im, že bude hovoriť pravdu a nie ako jeho žalobcovia, ktorí „ uviedli len niečo pravdy alebo málo pravdy alebo nič “ Tatran (Sokrates).Taktiež žiada, aby aténsky ľud nešomral a nepozastavoval sa nad tým čo hovorí, lebo bude hovoriť tak, ako je zvyknutý hovoriť na námestí.
Sokrates sa musí hájiť ako sedemdesiat ročný pred súdom a aténskym ľudom.Háji sa voči prvým žalobcom, potom proti neskorším žalobcom.Pred týmito neskoršími žalobcami proti nemu vystúpili i v skoršej dobe veľa žalobcov, ktorí ho obviňovali a pred tými sa treba hájiť.Músí sa hájiť pred nimi preto lebo už dlhšie na ludí vplývali tieto žaloby a vryli sa im do pamäti.
Má teda dvoje žalobcov, jedných ktorí ho práve žalovali, a druhých dávnejších, ktorých ľud počul v oveľa väčšej miere, než tých neskorších.
Žaloba teda znie:
„ Sokrates je vinný a dopúšťa sa zločinu tým, že skúma veci pod zemou a i veci nebeské, horšej veci dopomáha k úspechu a to isté učí aj iných.“ Tatran (Sokrates)
Obhajuje sa tiež pred tvrdeniami, ktoré o ňom hovoria, ze učí maládež – ľudí a dáva si za to platiť.

To vyvracá, ale potom ako je možné že sa o ňom šíria také nepríjemné reči?
Raz Chairefón, Sokratov druh od mladosti, človek prudký bol vo vyhnanstve a navštívil Delphi, do veštiarne išiel a opýtal sa, či je niekto múdrejší než Sokrates.No, ale nikto nebol múdrejší ako Sokrates.
Sokrates začal uvažovať čo tým boh asi myslel a snažil sa to preskúmať, lebo si nebol vedomý, že je múdry.
Po čase Sokrates začal túto veštbu skúmať a to tak, ze išiel za nejakým politikom a začal sa s ním zhovárať.Sokrates nadobudol dojem, že ten politik nie je múdry, síce sa zdá byť múdry ostatným a hlavne sebe.Potom sa mu to snažil vysvetliť, ale znepriateli si toho človeka aj mnohých z prítomných.
Tak teda Sokrates je múdrejší od nich tým, že si o veciach o ktorých nič nevie nenamýšľa, že ich vie.
Navštívil veľa ľudí, no spomína basnikov.Žiadal ich, aby mu vysvetlili tie básne, no oni sami nevedeli čo znamenajú.Skôr ostatní dokázali o tých básniach viac povedať, ako samotní básnici.Básnikov si teda tiež znepriatelil.
Ďalej sa zastavil u remeselníkov, no o nich nadobudol tú istú mienku – že nie su múdrejší ako on, síce mu povedali mnoho zaujímavých vecí – ako o básnikoch a politikoch.
Z tohto skúmania mu vznikli mnohé nepriateľstvá a preto i veľa ohováračiek.
Jeho činnosť mu nedovolovala robiť niečo užitočné ani pre obec ani pre jeho rodinu a tak jeho rodina žila v chudobe.

3

No Sokrata po jeho rozhovoroch dobrovoľne sprevádzajú mladí ľudia, synovia najbohatších obyvateľov Atén a počúvajú ho a i oni podrobujú ludí takejto skúške ako Sokrates.Takže i toto pridalo na ohovaračkách a nenávisti k Sokratovi.
Preto bola naňho podaná žaloba – Melétos, pretože sa pohoršuje kvôli básnikom; Anytos kvôli remeselníkom a Lykon kvôli rečníkom.
Ďalej vedie krátky rozhovor s Melétom.Sokrates kladie otázky Melétovy ohľadne jeho žaloby – ktorú som už uviedol – aby spochýbnil a zosmiešnil jeho obžalobu, čo sa mu veľmi dobre
podarilo.
Rečnickými schopnosťami a normálnym uvažovaním dokázal, že vlastne Melétos si z neho robí žarty, že ho vlastne skúša.
„Sokrates, neposlúchneme Anyta, ale ťa oslobudzujeme, no s tou podmienkou, že sa uz nikdy nebudeš zaoberať takýmto skúmaním a ani filozofovať, no ak ťa ešte raz prichytíme pri takejto činnosti zomrieš.“ Tatran ( Sokrates ).
Toto hovoril sám Sokrates, no dáva si sám odpoveď takú, že by znovu podstúpil tomuto nebezpečenstvu, lebo radšej poslúchne boha než ich – takže Sokrates veril v boha – bude chodiť mezi aténskym ľudom a bude viesť takéto rozhovory.
Sokrates sa tiež vo svojej obhajobe vyslovuje k trestom - poprava, vyhostenie, alebo zbavenie cti – že ich nepokladá za zlo, ale za zlo pokladá odsúdenie nevinného.
Podľa jeho mienky božský poriadok nedovoľuje, aby zlý človek mohohol škodiť dobrému.
Tiež tu spomína, že bol pridelený k Aténam božou vôľou, aby ľudí prebudil z driemot, aby sa uvedomili.Tiež to dokázal tým že sa nestará o svoje veci, o svoj prospech a blahobyt, aby sa mal dobre, ale stará sa o druhých, súkromne ich navštevuje a dohovára im ako otec, alebo starší brat.No rozhodne si za to nedáva platiť a že hovorí pravdu, je jeho chudoba dostatočným dôkazom. Čosi daimonské a božské sa Sokratovy dostaválo už od detstva, tento “hlas“ mu hovoril, čo nemá robiť, no ale k ničomu ho nenútil, preto nikdy nevystupoval na verejnosti. No i preto, lebo keby verejne predstúpil proti nejakému davu, dlho by asi nežil a komu by bol asi prospešný? Nikomu, preto vystupuje pred ľudí súkromne.

Sokrates vždy uvádza, že vždy hovorí pravdu a koná v súlade so zákonom a úvádza situáciu: Keď vládla demokracia, Sokrates bol členom rady, začali súdiť 10 vojvodcov a to protizákonne, ako sami neskôr priznali.Sokrates sa ako jediný postavil na odpor, aby nerobili niečo protizákonné.Neskôr, keď nastúpila oligarchia - vláda tridsiatich – poslala po Sokrata ako piateho do úradnej miestnosti a nakázala im priviesť Leonta Salamínskeho, aby ho dali popraviť.No vtedy opäť Sokrates odmietol urobiť niečo takého – nespravodlivé a bezbožné – čím sa vystavil nebezpečenstvu.
4

Ešte sa obhajuje pred tým, že kazí mládež.Tak určite by táto mládež postupom času prišla nato že ich kazil a teraz by predstúpili a žalovali ho tiež.No nespravili tak, to znamená že je nevinný.
Pre svoju povesť a pre dobrú povesť celej obce sa Sokrates nechcel ponižovať pred súdom a ľuďmi tým, že privedie svoju rodinu a príbuzných, ktorí budú prosiť, aby ho ušetrili.
Melétos mu navrhuje trest smrti.Sokrates si dáva otázku aký trest si teda zasluhuje za to že napomínal ludí, aby sa zlepšili a že preukazoval dobrodenie? Navrhol si stravovanie v prytaneiu, lebo si nechcel dať väzenie, ani pokutu (lebo néma peniaze) alebo vyhnanstvo (lebo by sa stalo to isté čo v Aténach).No pokutu možno a to len pod podmienkou, že by bola malá, lebo nemá peniaze.
Tým, ktorí hlasovali za jeho odsúdenie, Sokrates ešte predpovedá, čo príde, že po jeho smrti príde na nich trest omnoho väčší a ťažší, než je smrť a to bude taký, že ľudia ich budú karhať za to čo spravili a tým viac ich to bude mrzieť čím tý ľudia budú mladší, no budú i nebezpečnejší.
A s tými čo hlasovali za jeho oslobodenie by si rád Sokrates pohovoril o tom, čo sa vlastne stalo.
Hlas daimoniona, ho za celý čas jeho obhajoby vôbec nevaroval ako obvikle,keď rečnil u ľudí a na námestí.Vysvetľuje si to teda veľmi jednoducho a to tak, že čo sa mu teraz prihodilo nieje zlo – teda ani smrť, na ktorú ho odsúdili ani súd ktorým musel prejsť – domnnieva sa však, že to je dobré, lebo ho božské daimonion nevarovalo.
„ Chápme to teda ako veľkú nádej, že je to niečo dobré.Smrť je totiž jedno z dvoch: buď to znamená nejestvovať a mŕtvy nemá o ničom nijakého pocitu, alebo je smrť podľa toho, ako sa hovorí, nejaká premena a pre dušu odchod z tunajšého miesta na iné.“
Podľa toho čo Sokrates hovorí si predstavuje smrť ako spánok, v ktorom nie sú sny – žiadne pocity. No v tom druhom prípade, prechodu duše na iné miesto,kde sú všetci čo zomreli – Homér, Orfeus, Odyseus, Hesiodos a tisíce ďalších ľudi.Tam by tiež pokračoval vo svojich rozhovoroch, aby zistil kto je múdry.
Teda ani jedna zo smrti pre neho nieje trest, skôr vyslobodenie.

5

Sokrates skončil svoj život vypitím čaše bolehlavu. Obdivoval Spartu a preto sa stal podozrivým.V roku 399 pred n.l. ho traja občania obvinili, že neuznáva tých istých bohov a že kazí mládež.Pretože bol priateľom Alkibiada a niektorých členov Tridentu, začali ho pokladať za človeka, ktorý nabádal tých, čo škodili demokracii.Nazdával sa, že celý jeho život svedčí v jeho prospech, preto odmietol pripraviť si obhajobu a vyvolať lútosť sudcov, keby pred nich predstúpila celá jeho rodina.
Na smrť bol odsúdený malou prevahou hlasov.
Priatelia naňho naliehali, aby ušiel, on im však odpovedal, že by zničil mesto, ak by nerešpektoval rozsudok.
Jeho “žiaci“ z jeho smrti urobili odstrašujúci príklad, pretože o Sokratovy hovorili ako o obeti demokracie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk