,,Keď sa nivelizuje len približným spôsobom, je tu Niečo, čo nivelizuje, zatiaľ čo verejnosť je monstrózne Nič.“/Kierkegaard: Současnost , Váhy , 1969 , str.43/ U Vás pojem verejnosti neexistoval, pretože ľud vystupoval vždy ako jednotný celok
Sokrates: Vždy ako celok nie.
Climacus: Ja mám na mysli dôležité situácie, kde jednotlivec vystupoval ako stred celku. No v tomto celku zodpovedal za svoje konanie on, nie všetci. Verejnosť je Ničím, pretože to , čo ju odlišuje od spoločnosti, národa aj jednotlivca je konkrétnosť. Táto abstrakcia vyvoláva pocit, že každý z nás je. Niečo a môže byť Význačný v čomkoľvek Naproti tomu u Vás bolo hneď jasné, že význačný jedinec je výnimočný a ostatní byť takto význační nemôžu. Verejnosť si môže privlastniť hocikto, aj opitý námorník a bude tam patriť rovnako ako najvýznačnejší jednotlivec. Verejnosť robí z jednotlivcov kráľov a z kráľa jednotlivca.
Sokrates: Ako ťa tak počúvam, cítim v tvojich slovách bezradnosť. Smútok z nového dňa. Climacus: Odpovedz mi teraz ty Sokrates. Vedel by si teraz mne a mojej dobe pomôcť? Priniesť nám svoju múdrosť a odstrániť nivelizáciu?
Sokrates: Myslím, že si mi objasnil svoju dobu. Ver, ani mňa neobišiel smútok z toho, čo si mi tu povedal, ale riešenia ti asi nedám. Niežeby som nechcel, práve naopak, avšak odpovede na tvoje otázky neviem. Je to tvoja doba, skús ich nájsť sám. Vieš čo, hľadajte ich všetci. Na tejto neľahkej ceste Vám želám veľa šťastia.
Climacus: Ďakujem za vypočutie a pohostenie, no už sa musím zberať. Čaká ma moja doba!


Na záver by som rád dodal, že pokusom o zblíženie týchto dvoch mysliteľov som zamýšľal objasniť problém nivelizácie Kierkegaardovej spoločnosti. Urobil som to najmä preto, že sám Kierkegaard sa často vracia do antiky a dáva ju za príklad reflexívnej dobe. No a kto je prototypom indivídua revolučnej doby, keď nie Sokrates. Chybou rozhovoru je nepochybne malé objasňovanie a krátke diskutovanie, ktoré je typické pre Platónove dialógy. Lenže, keď uvážim priestor do ktorého sa bolo treba vmestiť, nemohol som konať inak. Moje hodnotenie tohto Kierkegaardovho diela bude strohé. V útlej pochmúrnej knihe, kde niet pozitívneho hodnotenia doby, autor ešte stále verí v silu jednotlivca. Tragédiou je, že jeho slová sú aktuálne aj dnes, možno aj aktuálnejšie. Napriek svojmu ťažkému a krátkemu životu zostane Sokratom svojej doby.