Úplná udalosť zahŕňa to, čo v poznávacej skúsenosti nadobúda podobu pamäti, predvídania, predstavivosti a myslenia. Tento nový posun vo Whiteheadovom myslení znamená definitívny odklon od výkladu prírody z nej samej a zavádzanie nemateriálnych faktorov do štruktúry základných zložiek reálneho bytia. Udalosti majú predstavovať štruktúrované dynamické útvary, spájajúce do jednoty svojho bytia popri materiálnych zložkách i nemateriálne zložky, ako napr. vnímavosť, zameranosť (dosahovanie zabezpečovanie vnútornej jednoty zložiek) a podľa stupňa zložitosti organizmov aj zložky pamäti, predvídania a v prípade ľudského organizmu aj mentálne zložky. Keďže udalosť je jedinečným, vymedzeným a neopakovateľným útvarom bytia, to, čo je, čím je pre seba a čím je pre iné udalosti predstavuje hodnotu udalosti. Udalosť sa utvára tak, že iné menej zložité udalosti „uchopuje“ do svojej jednoty. Tento akt uchopovania je vlastne udalosť sama, čiže je to len iný názov pre skutočnú udalosť. V súvislosti s otázkou základných zložiek vytvárajúcich organické celky Whitehead nastoľuje problém možnej existencie „konečných organizmov“. Z filozofických aspektov uvažovania sa zamýšľa nad tým, či vývojový proces má kontinuálny alebo pretržitý charakter. Podľa Whiteheada nemožno predpokladať, že sa príroda delí donekonečna. Ani známe elementárne častice (elektrón, protón) nemožno považovať za konečné organizmy, skôr treba predpokladať, že ide o zložité štruktúry utvárané primárnymi elementmi. Organizmus ako celok je v organizmickej teórii tým, čo zodpovedá materiálnej častici v materialistickej teórii. Medzi Whiteheadovými závermi bola téza, že elektrón sa rozprestiera celým priestorom.

Možno povedať, že Whitehead chápe hmotu i ducha ako abstrakcie, odvodené podľa neho zo základného materiálu našej skúsenosti, ktorým sú aktuálne udalosti a ktoré sú opisom životnej histórie každého organizmu. Svoje stanovisko označuje za „provizórny realizmus“. Z tohto stanoviska vykladá skúsenosť, vnímavosť, pociťovanie, zameranie, zhodnocovanie ako univerzálne vlastnosti, vlastné v primeranej miere každému organizmu. Skúsenosť je podľa neho subjektívnym pólom procesu vnútorného zjednocovania realít objektívnej skúsenosti, predstavujúcich objektívny pól tohto procesu. Ontologický status takto pripisovaný skúsenosti označuje ako „reformovaný subjektivistický princíp“ - „mimo skúsenosti subjektu niet ničoho, ničoho, iba holá ničota“. Svet ako celok je teda utváraný konečnými reálnymi entitami – aktuálnymi udalosťami.