Tie sa navzájom spájajú vonkajšími vzťahmi (morfologický aspekt) a vnútornými vzťahmi (genetický aspekt). Na „fungovanie“ sveta sú však potrebné ďalšie zložky: tvorivá aktivita, večné objekty a boh. Toto je Whiteheadova „špekulatívna filozofia“. Ako základ tvorivej aktivity považuje energiu – hnaciu silu procesu stávania sa, utvárania sveta. V práci Veda a moderný svet skúma počiatočné elementárne prejavy tejto energie a spája ich s predpokladanou existenciou prvotných organizmov a ich kmitavým pohybom. Neskôr energiu spája s pojmom jednej substancie s tým, že zaujíma miesto boha v prírode, kým boh sa stáva jej prvotným, nadčasovým sprievodným znakom. V práci Proces a skutočnosť definuje kreativitu ako „princíp novosti, skutočná udalosť je novou entitou, odlišnou od akejkoľvek entity v mnohosti, ktoré zjednocuje.“ Vo svojej teórii tzv. večných objektov rieši kľúčové otázky filozofie, ako je vzťah reálneho a ideálneho, skutočného a možného, stáleho a procesuálneho. Večné objekty sú neodmysliteľné od reálnych objektov, práve tak ako reálne objekty sa môžu navzájom kvalifikovať iba pomocou či prostredníctvom večných objektov. Ich ontologický status zdôvodňuje nevyhnutnosťou vyhnúť sa dileme, či kvalita prináleží subjektu, alebo objektu poznania a zároveň nevyhnutnosťou limitovať večný, nepretržitý proces zmeny. Večné objekty reálne existujú mimo subjektu i objektu poznania len ako abstraktné entity, ako možnosti. Reálnymi sa stávajú, iba keď kvalifikujú určitý stav objektu. Napríklad červená farba je večná v tom, že sa objaví vždy pri emisii svetla určitej frekvencie. Whiteheadova teória večných objektov tvorí základ gnozeologických východísk jeho variantu neorealizmu, tzv. gnozeologického perspektivizmu. Pri svojich úvahách o bohu, definuje akýsi univerzálny poriadok alebo „poriadok prírody“. Každá racionálna úvaha o usporiadanosti sveta, o príčinách, zmysle a cieľoch toho, čo sa vo svete odohráva, čo umožňuje spájať prítomnosť s minulosťou a budúcnosťou, predpokladá poriadok vecí. Vyjadruje sa: „Namiesto Aristotelovho boha ako prvého hýbateľa potrebujeme boha ako princíp zrastania. ...Ak odmietame chaos a neporiadok, ale i akúsi najvyššiu bytosť za scénou, musíme si zabezpečiť základ pre ohraničenie, ktoré sa nachádza medzi atribútmi substanciálnej aktivity. Tento atribút zabezpečí ohraničenie, ktoré sa nedá zdôvodniť: lebo všetky zdôvodnenia plynú z neho. Boh je najvyššie ohraničenie a jeho existencia je najvyššou iracionálnosťou.. Povahu boha nemožno ničím zdôvodniť, lebo táto povaha je základom iracionality..