A.N.Whitehead (1861 – 1947) patrí k najvýznamnejším systematikom vo filozofii minulého storočia. Jeho organizmická filozofia je pokusom o vybudovanie koherentného a logicky konzistentného systému všeobecných ideí umožňujúcich interpretovať každý prvok našej skúsenosti. Whitehead sa na pôdu filozofie dostáva ako uznávaný matematik, teoretický fyzik a logik. Jeho matematické vzdelanie ho najskôr privádza k skúmaniu teoretických problémov tejto disciplíny. Výsledok zhrňuje v prácach: Rozprava o univerzálnej algebre, Axiómy projektívnej geometrie, Axiómy deskriptívnej geometrie a v mnohých štúdiách. Spolu s B. Russellom vytvoril základné dielo matematickej či symbolickej logiky – Princípy matematiky (I – III zv.). Ďalší krok už smerom k filozofii znamenajú Whiteheadove práce z oblasti filozofie vedy. Sú to: Princípy poznania prírody, Koncepcia prírody, Princíp relativity. Východiskom mu je jednak teória relativity a jednak kvantová teória: vidí v nich revolučný prínos, základné piliere na vybudovanie základov vedy, východisko pre vytvorenie novej filozofie vedy. A práve skúmanie týchto teórií z filozofického hľadiska ho privádza ku kritickému postoju k Einsteinovej teórii relativity, ako aj ku kvantovej teórii, k úsiliu vypracovať vlastnú relativistickú koncepciu, ktorá by bola zlúčiteľná so základnými hľadiskami kvantovej teórie. V ďalších rokoch sa jeho záujem postupne sústreďuje na otázky širšej filozofickej povahy a na budovanie uceleného filozofického systému. V dielach Veda a moderný svet, Proces a skutočnosť a Dobrodružstvá ideí predkladá svoj pokus o syntézu prírody, ako ju skúma veda, a o syntézu hodnôt, ako ich skúma etika a estetiky. Vo filozofickom systéme hľadá možnú teoretickú syntézu jednotlivých zložiek našej skúsenosti, ktoré na jednej strane vytvárajú základy pre budovanie vedy a na druhej strane sú zdrojom etických a estetických hodnôt. Vedecký pohľad na skutočnosť musí byť nevyhnutne doplnený etickým a estetickým pohľadom a naopak.

V práci Veda a moderný svet sú ťažiskom Whiteheadových filozofických úvah ešte teoreticko-metodologické problémy prírodných vied. Súčasne už vnáša do týchto úvah prvky, ktoré majú rozšíriť horizont filozofického videnia sveta dokonca aj o vízie básnikov, vyjadrujúce vnútornú jednotu sveta. Svoje predbežné a potom i systematické filozofické, alebo metafyzické úvahy buduje na dvoch ideách: je to idea vnútornej jednoty sveta a idea kvalitatívne odlišných úrovní reálnej skutočnosti.

Svet vo svojej vnútornej i dynamickej a rozpornej jednote je organizmom a súčasne je jednotou nekonečného množstva organizmov ako základných jednotiek, odlišujúcich sa od seba úrovňou vnútornej organizácie, svojimi tvorivými potenciami začleňovať do vlastnej jednoty nižšie organizmy a samy sa začleňovať do vnútornej jednoty vyšších organizmov. Takto chápaný svet vyžaduje podľa Whiteheada jednak morfologický a jednak genetický opis. Morfologický opis znamená opis sveta ako priestorového kontinua, a keďže ide o svet ako organický celok, je preň charakteristická homogenita a uniformita ako základ priestorových vzťahov medzi objektmi. To znamená, že priestorové charakteristiky, vyžadujúce relativistický opis vzhľadom na vonkajšie väzby medzi organizmami, vyžadujú univerzálny opis vzhľadom na priestorovú štruktúru celku. V takomto chápaní morfológie sveta ako organického celku pramení Whiteheadova kritika teórie relativity. Svet je podľa neho vnútorne štruktúrovaným organickým celkom a ako taký je limitovaný aj vo svojej rozpriestranenosti určitými vymedzenými univerzálnymi charakteristikami, typickými pre túto „kozmickú epochu“, v ktorej vzniká, rozvíja sa a napĺňa svoj cieľ sebautvárania. Genetický opis zase znamená opis časovej postupnosti utvárania sa organizmov. Toto utváranie je geneticky podmienené vstupom nižších organizmov do vnútornej štruktúry vyšších organizmov. Podľa Whiteheada fyzika v budúcnosti bude skúmať elementárne častice ako „organizmy“, ktoré sú schopné pretvárať svoju štruktúru v procese konštituovania vyšších organizmov, ako sú atómy, molekuly atď. Organizmická filozofia budovaná na základe stávania pred bytím zavádza do ontologického výkladu skutočnosti konštitutívne a formatívne zložky. Konštitutívne zložky treba chápať ako stavebné kamene štruktúry sveta a formatívne zložky predstavujú prostriedky, pomocou ktorých konštitutívne zložky fungujú. Každá zložka hmoty daná v priestore a čase je abstrakciou, odvodenou zo skutočného, základného materiálu našej skúsenosti – z udalosti. Udalosť povyšuje na základnú stavebnú jednotku skutočnosti. Ide o výlučne fyzikálnu udalosť bez našej myšlienkovej operácie. Udalosť sa nemení, nevyvíja, iba prechádza do inej udalosti. Toto večné zanikanie udalosti a rodenie sa novej predstavuje vývoj prírody – príroda je procesom stávania sa udalosti. Objekty sú takými zložkami udalosti, ktoré pretrvávajú. Rozoznáva zmyslové objekty (zmyslové kvality), pretrvávajúce objekty (stôl, kniha a pod.) a fyzikálne objekty (elektrón, atóm a pod.). Aby odlíšil morfologický aspekt bytia od genetického, začína odlišovať skutočnosť reálnu (spredmetnenú materiálnu skutočnosť) a skutočnosť aktuálnu (skutočnosť v jej vývinovom, tvorivom, dynamickom aspekte). Prírodná udalosť je chápaná už iba ako zložka úplnej, t.j. aktuálnej udalosti.

Úplná udalosť zahŕňa to, čo v poznávacej skúsenosti nadobúda podobu pamäti, predvídania, predstavivosti a myslenia. Tento nový posun vo Whiteheadovom myslení znamená definitívny odklon od výkladu prírody z nej samej a zavádzanie nemateriálnych faktorov do štruktúry základných zložiek reálneho bytia. Udalosti majú predstavovať štruktúrované dynamické útvary, spájajúce do jednoty svojho bytia popri materiálnych zložkách i nemateriálne zložky, ako napr. vnímavosť, zameranosť (dosahovanie zabezpečovanie vnútornej jednoty zložiek) a podľa stupňa zložitosti organizmov aj zložky pamäti, predvídania a v prípade ľudského organizmu aj mentálne zložky. Keďže udalosť je jedinečným, vymedzeným a neopakovateľným útvarom bytia, to, čo je, čím je pre seba a čím je pre iné udalosti predstavuje hodnotu udalosti. Udalosť sa utvára tak, že iné menej zložité udalosti „uchopuje“ do svojej jednoty. Tento akt uchopovania je vlastne udalosť sama, čiže je to len iný názov pre skutočnú udalosť. V súvislosti s otázkou základných zložiek vytvárajúcich organické celky Whitehead nastoľuje problém možnej existencie „konečných organizmov“. Z filozofických aspektov uvažovania sa zamýšľa nad tým, či vývojový proces má kontinuálny alebo pretržitý charakter. Podľa Whiteheada nemožno predpokladať, že sa príroda delí donekonečna. Ani známe elementárne častice (elektrón, protón) nemožno považovať za konečné organizmy, skôr treba predpokladať, že ide o zložité štruktúry utvárané primárnymi elementmi. Organizmus ako celok je v organizmickej teórii tým, čo zodpovedá materiálnej častici v materialistickej teórii. Medzi Whiteheadovými závermi bola téza, že elektrón sa rozprestiera celým priestorom.

Možno povedať, že Whitehead chápe hmotu i ducha ako abstrakcie, odvodené podľa neho zo základného materiálu našej skúsenosti, ktorým sú aktuálne udalosti a ktoré sú opisom životnej histórie každého organizmu. Svoje stanovisko označuje za „provizórny realizmus“. Z tohto stanoviska vykladá skúsenosť, vnímavosť, pociťovanie, zameranie, zhodnocovanie ako univerzálne vlastnosti, vlastné v primeranej miere každému organizmu. Skúsenosť je podľa neho subjektívnym pólom procesu vnútorného zjednocovania realít objektívnej skúsenosti, predstavujúcich objektívny pól tohto procesu. Ontologický status takto pripisovaný skúsenosti označuje ako „reformovaný subjektivistický princíp“ - „mimo skúsenosti subjektu niet ničoho, ničoho, iba holá ničota“. Svet ako celok je teda utváraný konečnými reálnymi entitami – aktuálnymi udalosťami.

Tie sa navzájom spájajú vonkajšími vzťahmi (morfologický aspekt) a vnútornými vzťahmi (genetický aspekt). Na „fungovanie“ sveta sú však potrebné ďalšie zložky: tvorivá aktivita, večné objekty a boh. Toto je Whiteheadova „špekulatívna filozofia“. Ako základ tvorivej aktivity považuje energiu – hnaciu silu procesu stávania sa, utvárania sveta. V práci Veda a moderný svet skúma počiatočné elementárne prejavy tejto energie a spája ich s predpokladanou existenciou prvotných organizmov a ich kmitavým pohybom. Neskôr energiu spája s pojmom jednej substancie s tým, že zaujíma miesto boha v prírode, kým boh sa stáva jej prvotným, nadčasovým sprievodným znakom. V práci Proces a skutočnosť definuje kreativitu ako „princíp novosti, skutočná udalosť je novou entitou, odlišnou od akejkoľvek entity v mnohosti, ktoré zjednocuje.“ Vo svojej teórii tzv. večných objektov rieši kľúčové otázky filozofie, ako je vzťah reálneho a ideálneho, skutočného a možného, stáleho a procesuálneho. Večné objekty sú neodmysliteľné od reálnych objektov, práve tak ako reálne objekty sa môžu navzájom kvalifikovať iba pomocou či prostredníctvom večných objektov. Ich ontologický status zdôvodňuje nevyhnutnosťou vyhnúť sa dileme, či kvalita prináleží subjektu, alebo objektu poznania a zároveň nevyhnutnosťou limitovať večný, nepretržitý proces zmeny. Večné objekty reálne existujú mimo subjektu i objektu poznania len ako abstraktné entity, ako možnosti. Reálnymi sa stávajú, iba keď kvalifikujú určitý stav objektu. Napríklad červená farba je večná v tom, že sa objaví vždy pri emisii svetla určitej frekvencie. Whiteheadova teória večných objektov tvorí základ gnozeologických východísk jeho variantu neorealizmu, tzv. gnozeologického perspektivizmu. Pri svojich úvahách o bohu, definuje akýsi univerzálny poriadok alebo „poriadok prírody“. Každá racionálna úvaha o usporiadanosti sveta, o príčinách, zmysle a cieľoch toho, čo sa vo svete odohráva, čo umožňuje spájať prítomnosť s minulosťou a budúcnosťou, predpokladá poriadok vecí. Vyjadruje sa: „Namiesto Aristotelovho boha ako prvého hýbateľa potrebujeme boha ako princíp zrastania. ...Ak odmietame chaos a neporiadok, ale i akúsi najvyššiu bytosť za scénou, musíme si zabezpečiť základ pre ohraničenie, ktoré sa nachádza medzi atribútmi substanciálnej aktivity. Tento atribút zabezpečí ohraničenie, ktoré sa nedá zdôvodniť: lebo všetky zdôvodnenia plynú z neho. Boh je najvyššie ohraničenie a jeho existencia je najvyššou iracionálnosťou.. Povahu boha nemožno ničím zdôvodniť, lebo táto povaha je základom iracionality..

je v samej jeho povahe, že ustanovuje Rozum, aby vládol v jeho ríšach.“

Whiteheadova požiadavka vykladať prírodu z nej samej tak vyúsťuje do paradoxu – budovať racionálne zdôvodnenie na iracionálnom základe, aby ostalo miesto aj pre vieru, náboženstvo. Išlo mu o rehabilitáciu filozofie ako systematického bádania o najvšeobecnejších princípoch vývoja prírody, spoločnosti a myslenia, o výstavbu „koherentného, logicky konzistentného systému najvšeobecnejších ideí, na základe ktorého by bolo možné interpretovať každú zložku našej skúsenosti“. Vzormi mu boli veľké filozofické systémy Platóna, Aristotela, Descarta, Leibniza, Hegela.

Použitá literatúra:
J. Bodnár, M. Krajčovič, J. Patočka, E. Várossová : Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencionalizmus. Bratislava ,1969.
A.N. Whitehead: Veda a moderný svet. Bratislava, 1989.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Alfred North Whitehead – organizmická filozofia