Vo svojej odpovedi na túto diskusiu Eco, odporujúc protikladným argumentom Rortyho a Cullera, znovu vyhlasuje, že medze rozsahu legitimnej interpretácie sa určujú vlastnosťami samotného textu. Poukazuje aj na to, že všetci diskutijúci hľadajú v praxi za rozmanitými textami, napísanými jedným autorom, istý druh jednoty presvedčenia a senzibility. V súlade s týmito si Eco dovoľuje hovoriť o Interpretácií a nadinterpretácií.


INTERPRETÁCIA A DEJINY
Umberto Eco

Umberto Eco napísal mnoho diel, v ktorých sa zaoberá rôznymi myšlienkami. Napríklad v knihe Opera aperta (Otvorené dielo) obhajoval aktívnu úlohu interpreta pri čítaní textov, ktoré majú esetetickú hodnotu. Vo svojich novších prácach (napr. A Theory of Semioties, Semioties and the Philosophy of Language) pracoval na myšlienke neohraničenej smiózy.
Niktoré kritiky tvrdia, že jediným spoľahlivým čítaním textu je zavádzajúce čítanie, že text má byť iba piknikom, kde autor prináša slová a čitatelia zmysel. Eco spomína, že niekto pred rokmi tvrdil, že je možné robiť veci pomocou slov. Interpretovať znamená vysvetliť, prečo tieto slová môžu robiť rozličné veci tým, ako sú interpretované. Existujú dokumenty, ktoré dokazujú, že jestvuje aspoň jeden prípad, keď možno povedať, že daná interpretácia je zlá. Už toto samo stačí na vyvrátenie hypotézy, že interpretácia nemá nijaké verejné uznané kritéria.
V jednej zo svojich prác tvrdí, že okrem zámeru autora a zámeru interpreta jednoducho „vytĺkajú z textu tvar, ktorý bude slúžiť jeho vlastnému cieľu, existuje tretia možnosť: zámeru textu.
Ak knihy hovoria pravdu aj v prípade, že si protirečia, potom každé ich slovo musí byť alúziou, alegóriou. Aby sa dalo pochopiť mystické posolstvo obsiahnuté v knihách, bolo nevyhnutné za výpoveďami ľudí hľadať zjavenie, a to také, ktoré by bolo zvestované samotným božstvom prostredníctvom vízie, sna alebo veštby. A tak je pravda stotožňovaná s tým, čo nie je povedané, alebo čo je povedané zahalene a čo treba pochopiť za alebo pod povrchom textu. Kým pre grécky racionalizmus vec bola pravdivá iba potiaľ, pokiaľ mohla byť objasnená, teraz je pravdivou vecou najmä to, čo vysvetlené byť nemôže.