Vesmír sa stáva jednou veľkou zrkadlovou sieňou, kde akýkoľvek individuálny objekt tak zrkadlí, ako aj označuje všetky ostatné.
Hermetické myslenie tvrdí, že čím je náš jazyk neurčitejší a mnohoznačnejší a čím viac používa symboly a metafory, tým vhodnejší je na pomenovanie jednoty, v ktorej dochádza k prebývaniu protikladov, ale tam kde prevládne prekrývanie protikladov, tam sa rúca princíp identity.
Interpretácia je v dôsledku toho nekonečná. Pokus hľadať posledný, nedosiahnuteľný význam vedie k tomu, že pripustíme nikdy sa nekončiaci prúd a prešmykovanie významov. Každý predmet či už pozemský alebo nebeský, ukrýva tajomstvo. Deje sa tak v stálom pohybe smerom k poslednému tajomstvu. Nijaké posledné tajomstvo však neexistuje.
Idey klasického hermetizmu sa neustále pretvárali, zároveň sa stále o nich polemizovalo, súťažilo a objavovalo čosi nové no nakoniec toto poznanie prežilo ako marginálny jav napr: Myšlienka vyjadrená Paulom Valérym, pre ktorého (nejestvuje pravdivý zmysel textu), je hermetická.
V tradícií gréckeho racionalizmu znamená pravdivé poznanie existencie v protiklade k jednoduchému vnímaniu alebo mimike.
V rannom kresťanstve však toto slovo znamenalo metaracionálne, intuitívne poznanie, dar poskytnutý božstvom. Gnostické odhalenie hovorí v mystickej forme, aká je božskosť sama so sebou. Svet vytvorený omylom je nepodareným vesmírom. medzi dôsledky tohto nepodarku patrí čas, deformovaná imitácia večnosti. Gnosticizmus si vypracoval odmietavý syndróm tak voči času ako aj voči dejinám. Gnosticizmus na rozdiel od kresťanstva nie je náboženstvom pre otrokov, ale pre pánov, preto sa gnostický pôvod vidí v dvornej láske. Je veľa názorov na gnostické korene. Jedny ich vidia v romantickom idealizme, druhí že sú vynálezom buržoácie, ba existujú ľudia ktorí hovorili o gnostických prvkoch v marxizme a leninizme. Jung pretavil aj problém z hľadiska znovuobjavenia pôvodného ega. Hermetické a gnostické dedičstvo spoločne vytvárajú syndróm tajomstva.

Text je do nekonečna otvoreným vesmírom, kde interpret môže objavovať nekonečné množstvo vzájomných spojení. Povinnosťou jazyka je ukázať, že to o čom môžeme hovoriť, je iba súhrn opozícií. Čitateľ musí predpokladať, že každý riadok textu skrýva nejaký ďalší význam, že slová ukrývajú nevypovedané. Skutočný čitateľ chápe, že tajomstvom textu je jeho prázdnota.